Detail akcie Pátranie po Mojtínskych jaskyniach

Ladislav Škultéty-Gabriš. Kto to bol? Mnohí z nás už v dnešnej dobe netušia. Nejeden Slovák si myslí, že Slováci nemajú históriu ani významné osobnosti. A čo ak je to iba naša neznalosť? Komu z nás niečo hovorí meno Ladislav Škultéty-Gabriš? Tí, čo navštívia Mojtín a zablúdia aj k jeho pomníku… už majú jasnejšie. Na kúsok kameňa sa však toho veľa nezmestí. Preto skúsim napísať to, čo sa mi podarilo zistiť.

Tohto Slováka za čias Rakúska – Uhorska poznala celá armáda. História si väčšinou pamätá veliteľov, náčelníkov štábu, generálov… a na radových vojakov sa nedostáva. Ladislav Škultéty-Gabriš patrí medzi výnimky. Síce bol iba radovým husárom, ktorých bolo veľa… Stal sa však najslávnejším husárom. Medzi husármi sa vraj hovorievalo príslovie „Buď trpezlivý ako Gabriš.“ V armáde odslúžil neuveriteľných 81 rokov. Preto je považovaný za jedného z najdlhšie slúžiacich vojakov v histórii. Zúčastnil sa 22 vojenských ťažení (12 proti Francúzom, 7 proti Prusom, 2 proti Turkom a 1 proti Rusom) a prežil 256 bitiek. Stal sa jedným z hrdinov románov Jána Martiša „Cisársky večný vojak"a "V službách štyroch cisárov.“

Narodil sa v roku 1738 v Pružinskom Mojtíne. Jeho otec, Juraj Gabriš, slúžil v husárskom pluku baróna Jána Gilániho. Po matkinej smrti v roku 1750 sa k tomuto pluku pridáva aj jeho syn ako dobrovoľník. Vtedy mal iba 12 rokov. V tej dobe to však nebolo nezvyčajné. Tieto deti považovali za synov pluku. Slúžievali najmä u husárov. Povinnosti si však plnili ako ostatní dospelí vojaci. Po smrti baróna Jána Gilániho preberá husársky pluk legendárny Andrej Hadik. Hadik ako jediný Slovák neskôr dosiahol maršálsku hodnosť v Rakúsko-Uhorsku.

Hadik sa preslávil za sedemročnej vojny (1756 – 1763), ktorú Winston Churchill nazval ako prvú svetovú vojnu. Zúčastnili sa jej takmer všetky veľmoci Európy a bojovalo sa aj v kolóniách v severnej Amerike a v Indii. Podľa odhadov počas tejto vojny zahynulo 900 000 – 1 400 000 ľudí. Vojna skončila až vtedy, keď sa obe bojujúce strany vyčerpali.

Husár Škultéty-Gabriš zažil bojový krst už v bitke pri Lovosiciach v roku 1756. V roku 1757 bol v bitke pri Kolíne ranený do ruky. To mu však nezabránilo, aby sa zúčastnil slávneho Hadikovho dobitia Berlína. Hadik si na Berlín trúfol s iba 3 500 husármi. Nezobral však všetkých, ale iba najviac odhodlaných ísť do tak riskantnej akcie. Berlín sa mu podarilo obsadiť s minimálnymi stratami. Padlo iba 10 mužov a ďalších 18 bolo ranených. Medzi ranenými je i Ladislav Gabriš, ktorému pruský bajonet prepichol ľavé líce. Mesto Berlín sa vykúpilo za 300 000 toliarov. Výkupné zaplatili práve včas, pretože k Berlínu sa rýchlym pochodom blížili pruské útočné roty. Hadik si veľmi dobre uvedomuje, že s hŕstkou mužov Berlín pred nimi neubráni a preto ustupuje. Vďaka tejto úspešnej bojovej akcii vznikol pojem „husársky kúsok“ označujúci riskantný odvážny čin.

V roku 1768 bol 6. husársky pluk zrušený. Jazdecká švadrona, v ktorej slúžil aj Škultéty-Gabriš bola ako jediná zo zanikajúceho pluku presunutá do neskoršieho 8. husárskeho pluku. Tento pluk pôsobil na Balkáne, kde vykonával strážnu službu. Počas vojny proti Turkom v rokoch 1787 – 1791 bol tento pluk na celé dva roky nasadený do boja. Počas bojov bol Ladislav Škultéty-Gabriš viac krát ranený. V roku 1790 bol vymenovaný za zástavníka pluku. Túto funkciu zastával až do svojej smrti. Zástavník je stále na očiach, aj nepriateľových…

Ostatným európskym monarchiám sa neveľmi pozdávala Veľká francúzska revolúcia. Vládcovia sa obávali, že udalosti odohrávajúce sa vo Francúzsku môžu prísť aj k nim. Prusko a Rakúsko-Uhorsko sa v roku 1792 dohodli, že obnovia absolutistickú monarchiu vo Francúzsku. Francúzi to pochopili po svojom a začali drancovať Rakúske dŕžavy v dnešnom Holandsku. Počas francúzskych revolučných vojen a následných napoleonských vojen prebiehali kruté bitky. Svedčí o tom i početný stav 8. husárskeho pluku. Keď bol pluk na začiatku leta roku 1792 nasadený proti nepriateľovi, mal 2 324 mužov a 2 268 koní. Na konci roka už mohol do boja nasadiť iba 1 298 mužov a 1 163 koní. Pluk stratil polovicu mužov a koní za iba 6 mesiacov. A to nebol nasadený v žiadnej väčšej bitke. Zúčastnil sa iba menších šarvátok.

Škultéty-Gabriš sa dokonca ako 74 ročný zúčastnil Napoleonovho ťaženia do Ruska. Rakúsko – Uhorsko tentoraz ako Napoleonov spojenec vyslalo do Ruska armádny zbor o sile 30 000 mužov. Väčšina husárov a mužov pochádzala práve z Uhorska. Za jeho veliteľa bol vymenovaný Karol Filip Emanuel, knieža Schwarzenberg. Zbor sa zo začiatku sa nestretával s ruským odporom.

Prechádzka ružovým sadom to však napriek tomu nebola. Mužstvo po dennom pochode v prudkom slnečnom žiari dorazilo večer k miestu, kde sa velenie rozhodlo rozložiť tábor. Muži jednoducho popadali na zem a upadli do hlbokého spánku bez toho, aby sa pokúsili uvariť si čokoľvek na večeru. Na hliadku sa museli postaviť samotní dôstojníci. Inak by celý zbor ráno jednoducho nevstal. Vojakom táborením splesniveli plášte, nie každý z nich mal celé nohavice a mnohým vďaka dlhým pochodom chýbali čižmy.

Po porážke saského zboru postupujúceho na južnom krídle Grand armee 3. ruskou armádou generála Tormasova im bol na pomoc vyslaný rakúsky zbor. Schwarzenberg v bitke pri Gorodečne poráža armádu generála Tormasova. Bitku rozhodol až bodákový útok, ktorý vytlačil Rusov z najdôležitejšieho postavenia. Rusi sa jednoducho stiahli k Poddubnu a čakali. Na druhý deň znovu kládli húževnatý odpor. Boj to bol tvrdý. Trubači a budeníci, ktorých nástroje boli zničené, brali do rúk pušky padlých vojakov a strieľali namiesto nich… Spojený Rakúsko-saský zbor znovu víťazí. Za tento úspech dostáva knieža Schwarzenberg od samotného Napoleona 300 000 frankov a z Viedne na Napoleonov popud maršalsku hodnosť.

Generál Tormasov znovu ustupuje. Jeho armáda je však stále bojaschopná. Navyše mu na pomoc pochoduje celá Dunajská armáda admirála Čičagova. Tentoraz ustupuje spojený Rakúsko-saský zbor. Nájde si vhodné miesto. Močiare, hrádza… a strhne prístupové mosty. Čelný útok Rusov stroskotá. Majú síce presilu, ale terén výrazne napomáha obrancom. Preto sa admirál Čičagov rozhodol nepriateľa jednoducho obísť. Rakúšania sa však aj tak držia. Dlho sa však neudržia a znovu ustupujú. Bojujú a ustupujú. Napriek tomu ako tak držia celé južné krídlo Grand armee. Pomoc od Francúzov nedostanú, tí majú svojich problémov dosť. A z Rakúsko-Uhorska posily neprídu. Cisár sa čím ďalej, tým viac pohráva s myšlienkou, že znovu zmení stranu.

Vzťahy medzi Francúzmi a Rakúšanmi sú už také zlé, že knieža Schwarzenberg sa o ich ústupe z Moskvy ani nedozvie. Viac informácii má z nemeckých novín ako od spojenca. Vojaci zažívajú neuveriteľné útrapy. Jedlo je čím ďalej, tým vzácnejšie, oblečenie rozodranejšie a neistota ohľadom osudu Grand armee čím ďalej, tým väčšia. Vlhké chladno sa strieda s mrazom. Dážď so snehom. Po cestách sa takmer nedá ísť a to mnohí vojaci nemajú topánky. Nedostatok riešia ako najlepšie vedia. Niektorí majú dokonca popské sutany či ženské šaty. Sú aj takí, čo si priviazali k svojim telám prikrývky a kože. Ustupujúci vojaci viac pripomínajú cigánsku bandu ako vojsko. Neraz museli ísť peši aj jazdci. Kone nedokázali kráčať po po zľadovatelej zemi.

Po bitke pri Berezine nezostáva veľa jednotiek bojaschopných. Jednou zo svetlých výnimiek je spojený Rakúsko-saský zbor. Tomu však ustupujúci Napoleon nevydáva žiadne rozkazy. Teploty klesajú pod mínus 28 °C. Ranení zomierajú a zdraví sa obliekajú do všetkého, čo nájdu. Medzi vojakmi sa začínajú šíriť fámy. Jednou z nich je, že rakúsky cisár poslal Napoleonovi na pomoc 100 000 vojakov. Pravdu o tom, že Grande armee prestala existovať, sa Schwarzenberg dozvedel až z novín. Napoleon svoj odchod od armády tajil. Dokonca nechal rozšíriť fámu, že pochoduje späť práve so Schwarzenbergovým zborom. Rakúsko-saský zbor nakoniec ustúpil z Ruska ako posledný.

Je zázrak, že taký starý vojak, ako Ladislav Škultéty – Gabriš vôbec prežil obdobie napoleonských vojen, počas ktorých padlo len z Uhorska pochádzajúcich 350 000 vojakov. Nielen že prežil, ale získal aj dve najvyššie vyznamenania habsburskej armády, určené pre rádové mužstvo – striebornú medailu za hrdinstvo ešte v roku 1790 a delový kríž, ktorý bol odlievaný z ukoristených francúzskych diel.

V roku 1825 vykonával 8. husársky pluk palácovú strážnu službu. Cisár František I. si medzi nastúpenou čestnou strážou všimol 87 ročného zástavníka, ktorý bez pohnutia držal štandardu pluku. Keď sa dozvedel, že starý vojak odslúžil 75 rokov, dal si ho zavolať do pracovne. Ponúkol mu hodnosť dôstojníka a výsluhový dôchodok. Ladislav Škultéty-Gabriš ponuku odmietol a požiadal, aby mohol zostať zástavníkom pluku. Zlatky, ktoré mu cisár ponúkal, žiadal poslať do rodného Mojtína. Dal za ne postaviť kostol a školu, aby jeho rodáci nemuseli chodiť do sveta negramotní ako on.

Ladislav Škultéty-Gabriš zomrel v roku 1831 v plukovnom lazarete v obci Svätý Mikuláš (Sanicolau Mic), ktorá je dnes súčasťou mesta Arad v Rumunsku. Zomrel zopár dní po odchode jeho husárskeho pluku do Viedne. On sám už nebol schopný tejto cesty. Jeho hrob v Arade bol desiatky rokov nenavštevovaný a pustol. Preto hrozilo jeho zrušenie. Správca Aradského cintorína sa rozhodol kontaktovať kňaza v Mojtíne. Prevoz jeho pozostatkov na Slovensko zabezpečil vojenský letecký špeciál. Jeho telesné pozostatky sa tak vrátili do rodnej dedinky…

V piatok som bol na služobnej ceste na strednom Slovensku. Na vlastné oči som videl čo mi hrozí v sobotu. Hmla + zima + stromy = inovať. Možno preto som mal problém zaspať. To je tak, keď je človek veľmi natešený. Spím a a zároveň sa bojím, že zaspím. Nedá sa to? Ako u koho. Záleží od toho, ako veľmi ste natešení. Možno preto stávam skôr, ako to odo mňa chce budík. Som síce nevyspatý, ale aspoň mi nehrozí, že zaspím na akciu. Už mi nič nezabráni, aby som šiel na akciu.

Stalo sa to pri umývaní zubov. Asi som prvý, komu sa to stalo pri tejto činností. Možno ospalosť spôsobila, že som sa nad umývadlo nahýňal pod blbým uhlom. Zrazu zažívam v krížoch známy pocit. Našťastie nie je veľmi intenzívny. Navyše je veľmi krátky. Trochu ma seklo. Len tak ma lízlo. Čo teraz? Skúsim si ľahnúť na zem, či to pôjde. Šlo to. K zemi to proste ide… Pri tej príležitosti som si pocvičil jeden uvoľňovací cvik. Síce hneď neodstráni všetko, čo sa stalo počas seknutia, ale pomáha…

Poučenie je jednoduché. Už nikdy si netreba myslieť, ako mi už nič nezabráni… Zvyčajne v krátkej chvíli sa udeje nejaká drobnosť, ktorá zabráni. Tentoraz bol však osud milostivý a zodvihol iba varovný prst.

Chalani sa mi v aute smiali. Nečudujem sa im. Aspoň im cesta autom veselo ubiehala. Vincent sa zastrájal, že to určite spomenie v komentári. Dušuje sa, že toto treba zachovať aj pre budúce generácie. Len tá jeho pamäť. Zisťujem, že mu môžem povedať akékoľvek tajomstvo. Čím viac sa ho bude snažiť si zapamätať, tým skôr ho zabudne. Pokojne by mohol robiť spovedníka. Nikto by z neho nič nevymlátil, teda okrem zubov…

Ako prvý sa v aute zháčil Ivan. Predpovedal svoj pád. „My sa ti smejeme, určite za to niekde treskneme.“ Boli to prorocké slová. Termoska riadne zahrkotala. Rýchlo vstal a tváril sa, akože nič. Veď sa aj nič nestalo. Jemu. Keď sa to tak vezme, každý poriadny turista musí mať aspoň trochu ohrkanú termosku.

A je tu prvá jaskyňa. Len je trochu nevhodne umiestnená. Je mimo turistického chodníka. Aj jaj, blbá kombinácia, do kopca a šmykľavé. Akurát teraz si s mojimi krížami nemôžem dovoliť tresknúť. Prví odvážlivci už vyrazili k jaskyni. Kým si rozmyslím, čo vlastne urobím, zisťujem, že dobieham odvážlivcov. Mám šťastie. Z jaskyne sa vykľuje poctivá plazivka. Parádička. Moje kríže potrebujú práve takúto jaskyňu. Dám sa opatrne na štyri a urobím mačací chrbátik. To je ono. Toto potrebujú moje kríže! To je lahoda. Zažívam uvoľňujúci pocit. Aspoň v krížoch. Počkať. Niečo tu chýba. Aha. Čelovku treba zapnúť. Práve včas. Lebo plazivka je plazivkou aj nejaký ten meter vo vnútri…

A je to tu. Treskol som. O ďalšie dve jaskyne ďalej. To miesto sa volá Mojtínska jaskyňa. Táto udalosť však má opačný efekt na moje kríže, ako by som čakal. Kríže sú na tom zasa o niečo lepšie. To síce nemôžem povedať o boku, ale ako sa hovorí „niečo za niečo…“ Keby som to nezažil, tak tomu neuverím. Možno som mal šťastie. Svoje zohral aj ruksak, ktorý som mal na chrbte. Popruhy boli stiahnuté. Dobre fixovali chrbát i kríže. Aspoň niečo v tejto republike funguje. Aj som sa na ruksak spoliehal. Inak by som si nedovolil niekam ísť… Navyše, nie som prvý, čo šľapal na našej akcii seknutý. Jedného nášho člena seklo na nízkotatranskom Salatíne. Počas akcie. Tiež blbý pohyb. Nasledovaný blbým úsmevom. Inak sa proste nedá. Lepšie ako plakať. A jak pekne mu to šlo… k autu sa dostal bez cudzej pomoci. A jeho veru seklo viac.

Stromy, kríky, tráva… a inovať. Veľa. Celú cestu takmer až do dediny. Takto má zima vyzerať. U nás dolu si ju takto pamätajú už asi iba pamätníci. Do toho občas nejaký výhľad. Vhodne umiestnený. Proste nádhera…

Na záver ešte jedna moja skúsenosť. Kvôli drobnému seknutiu v krížoch som asi mal trochu iné držanie tela ako zvyčajne. Inak si neviem vysvetliť, prečo sa kolená vôbec neozývali…

Zrodenie akcie
V pondelok v robote stretám Joža a hovorím mu „ako som sľúbil, a keďže som nebol minule, tento weekend chcem niekam ísť a aj pôjdem, či s vami, či bez vás, ale pôjdem – a basta“. Padol súhlas a otázkou bolo. Kam? Hovorím, však ja do konca týždňa niečo vymyslím. Avšak Jozef túto novinku „zavesil“ na nos Ivanovi a ten nelenil. Ivan si asi spomenul na nejakú svoju „turistickú túžbu“ a vybral okruh okolo Mojtína. Pozrel som si navrhnutý okruh, zoznámil sa s čerešničkami a vyslovil súhlas. Bolo rozhodnuté. A keď v priebehu týždňa pribúdal zoznam prihlásených tušil som, že to znova bude nezabudnuteľná akcia 

Cesta do Mojtína
Dopravu som tentoraz zabezpečil ja. No kľudne to mohlo byť celkom inak. Pretože do soboty prenikali na povrch rôzne šumy o zúčastnených. Mal ísť Dušan, nemala ísť Majka. Hneď to bolo inak. Dušan nejde, Majka ide. A tak doprava zostala na mne.
Tradične sme sa po ceste zastavili v Zadarmovciach na menší nákup. Od určitého času sme kávičku vynechali a teraz to bolo rovnako – bez kávičky.
Naše turistické „kvetinky“ sme stretli v Beluši na dohodnutom mieste a odtiaľ už spolu doputovali do Mojtína. Našli sme si exkluzívne parkovacie miesto vedľa reštaurácie.

Začiatok akcie
Než sme vyrazili na túru vykonali sme neodkladné štartovacie procedúry Za prvé to boli dva druhy kvapalného štartovacieho paliva a za druhé palivo v pevnom skupenstve v podobe vynikajúcich koláčikov od pozornej a s láskou pečúcej Ivanovej manželky. Ivan hovoril, že koláčiky piekol on, ale my vieme, že ruku k dielu priložil iba pri miešaní cesta a potom silovo odkvacol. Darmo, koláčiky pri príprave a pečení potrebujú nežnú ženskú dušu a cit, ktorý nám chlapom chýba. My muži vieme koláčiky iba s láskou „zožrať“. A preto chcem Ivanovej manželke pekne poďakovať za námahu a výbornú chuť koláčikov.

Začíname šliapať
Keď sme po chvíli opustili obec naša noha vstúpila na nenávidený terén – asfalt. Chvála bohu netrvalo to tak dlho a pri rázcestí označujúcom smer k Mojtínskej jaskyni sme asfaltke dali zbohom. Už po pár metroch lesnou cestičkou zo zeme vystúpili do výšky skaly masívu Mojtínskej jaskyne. Najprv sme preskúmali pár jej menších sestier, ktoré patrili do kategórie „plazivky“ a „lezivky“. Plazivku sme preskúmali, ale na plnohodnotný prieskum lezivky z nás nikto nemal odvahu. Bolo pár odvážnych, ale keď im srdiečko padlo do gatí, od pokusu upustili.
To naopak prieskum Mojtínskej jaskyne bol z inej kategórie odvahy. Do jej útrob sme nabehli všetci. A ani sa nečudujte. Je to priestranná jaskyňa so soškou Svätého Jozefa, ktorá donedávna plnila rolu kostola a kde sa konali sväté omše. Nebolo treba sa do nej plaziť a ani k nej liezť. Proste bolo treba len do nej vstúpiť a s pokorou obdivovať jej krásu. Jaskyňa obsahuje aj časť, kde zimujú netopiere. Aj ony sa stali terčom našej zvedavosti. No v záujme nerušenia netopierov sme túto časť v krátkom čase opustili.
Pred odchodom od jaskyne nasledovala súťaž. Bola vyhlásená pre koláčiko-zákusko jedáčov. O našu priazeň a kladné hodnotenie okrem koláčikov Ivanovej manželky zabojovali aj výborné zákusky od Majky. Po zhodnotení všetkých prísnych kritérií konštatujem, že víťazom sa stali… chvíľa napätia… ešte vás ponaťahujem… víťazom sa stávajú… koláčiky aj zákusky. Obidva cukrárske výrobky splnili naše extrémne prísne kritéria a veľmi náročné jazýčky.

Čas pre Jožovho drona
Čas pre „orla bzučivého dotieravého“ nastal po pár stovkách metroch, keď sa nám otvorili prvé výhľady na okolité vrchy. Mali sme šťastie, pretože sa v rovnakom čase na chvíľu rozplynula hmla a vrchy sa nám ukázali v čiastočnej svojej kráse. Bol to čas pre všetky dokumentačné zariadenia. Dron, foťáky a mobily boli v permanencii. Nemohli sme sa nabažiť toľkej krásy.

Kultúrny a humoristický program
Ten nastal, keď sme dorazili k prameňu Mazačka. Zriadili sme tu základný tábor. Najprv bolo treba „poupratovať“, rozumejte poometať stôl a stoličky od snehu a potom to mohlo začalo. Jedlo sa, pilo sa, kecalo sa, smialo sa a aj rehotalo. Prosím pekne Alenka sa rehotala. Na jej úprimný a permanentný smiech asi do konca života nezabudnem. Ale tak to má byť, na akcii musí byť príjemne a veselo, iba vtedy to má zmysel.

Pokračujeme ďalej
A to ďalej bol vstup do krajiny Mrázika a to doslova. Stromy, kríky i rastliny sa obliekli do nádherných šiat. Tu, kde Mrázik švihol „zimnou bakuľou“ vládla inovať. A tá obliekla všetko navôkol. Mohli sme si aj krky vykrútiť pri pozorovaní všetkej tej krásy. Naše SD karty v mobiloch a foťákoch kričali „už dosť, už dosť, už sme skoro plné“. Neskončilo to. Čím vyššie sme išli, tým krajšia príroda sa nám ukazovala. Vrchol krásy nastal, keď pribudol aj sneh na zemi.

Odovzdávanie vrcholových medailí
Túto výsadu si na dnešnej akcii zaslúžili Gábrišské vrchy. Súčasťou miesta je chatka a sedenie a tak sme čas tu strávený využili na posilnenie. A keďže aj Jožov dron bol „hladný“ neváhal ho Jožo vypustiť do vzduch, aby zdokumentoval okolitú prírodu. Hlavným programom bolo odovzdávanie medailí a fotenie. Po pár minútach sme pokračovali ďalej, pretože vrch neposkytuje výhľady. Čakala nás už len posledná čerešnička na torte.

Vyhliadka na Červenej skale
Právom sa stala našou dnešnou čerešničkou. Už počas príchodu na miesto sme videli, čo skala ponúka. Bezpečné miesto na pozorovanie a nebezpečný zraz, ktorým sa skala týči do výšky. Nádherné zimné počasie ten pocit z výhľadov iba umocnilo. Znova dostali zabrať naše foťáky, mobily ale aj Jožov dron. Jožo nemohol toľkej kráse odolať a ani volaniu drona „pusť ma!, pusť ma!“. Verím, keď uzriem fragmenty Jožových video záberov z drona, že budú ohromujúce. Už teraz sa na zábery teším. Keď sme sa dosýta pokochali „čerešničkou na torte“ posunuli sme sa ďalej.

Skrátenie trasy a príchod do cieľa
Pri pokračovaní našou naplánovanou trasou sme hodnotili naše možnosti splniť plány. Pokročilý čas a zdravý rozum rozhodol, že sme sa svorne vydali najkratšou cestou do Mojtína. Cesta dole nebola obyčajná tuctová. Stále nás pani zima odmeňovala za našu vynaloženú námahu svojimi krásami. S pekným pocitom, znesiteľnou únavou a dobrou náladou, ktorá nás neopúšťala počas celej akcie sme dorazili k autu. Bodkou za príjemne stráveným dňom boli nezištne odložené „Ivanove“ koláčiky, ktorými sme sa s chuťou ponúkli.
Nasledovalo iba rozlúčenie s „kvetinkami“ a so želením všetkého dobrého a skorého stretnutia sme sa rozleteli do domovov.

Ďakujem všetkým zúčastneným za skvelú, humornú a zážitkovú účasť.

Dovidenia nabudúce.

Chlapci, klobúk dole. Také nádherné zasnežené zábery prírody som už dlho nevidela. Radosť pozerať .

A možno príde aj kúzelník – Dušan. A možno aj nie. Ak príde a budem vedieť, že ide aj hosť Boris, idem na svojom aute. Ak budem v blaženom nevedomí, Vincent riešiš…