Jozef
Chalani mi vyčistili žalúdok. Vraj som si to celé veľmi zľahčil. Pri komentári k prvému dňu akcie som väčšinou čerpal z histórie. Síce je to zaujímavé, ale oni očakávali v komentári viac našich zážitkov. Popravde, spoliehal som sa na Vinca, že zaberie aj on. Táto výhovorka však nezabrala a časť zúčastnených stále trvala na svojom. Preto skúsim znovu zaloviť v pamäti…
V Jasenove prekladáme veci z jedného auta do druhého, pretože jedno auto tu zostáva. Druhým sa presúvame na Skalku. Prekladanie vecí z auta do auta nemáme v krvi. Kto bude zodpovedný a zoberie to na seba? Dobrovoľne niečo zabudne v aute, ktoré nechávame v Jasenove? Šancu byť najzodpovednejším členom tejto výpravy máme všetci štyria, ale Vincent nám ostatným nedal šancu. Chlapsky to celé zobral na seba a zabudol si v aute bundu Aby nič nenechal na náhodu, tak všetky veci má v kufri auta, až na bundu. Tú si položil na zadné sedadlá. Keďže v aute cestovali dvaja, nemal mu to kto pripomenúť. Pri kontrolnom pohľade do kufra, či má všetko preložené proste nemal šancu zistiť skutočný stav.
Že bunda je niekoľko desiatok kilometrov vzdialená od neho zisťuje až kúsok pred Skalkou. Otočiť to už nemôžeme, pretože čas neúprosne plynie… a my sa potrebujeme ubytovať v rozumnom čase. O desiatej večer by nás asi neubytovali. Presuny áut nám ráno zabrali nejaký čas a preto sme začali šľapať až po desiatej ráno. No nič, Vincent si na vlastnej koži zažije „Čo si pri ceste do hôr zabudneš, to nepotrebuješ.“ Má šťastie a v prvý deň bundu naozaj nepotrebuje. Zatiaľ je počasie na jeho strane. Úplne však ešte nemá vyhraté, lebo k autu v Jasenove dorazíme až zajtra večer. A medzitým ho čaká zajtrajšie ráno, možno studené ráno.
Polievka a pivo na Skalke a v jej blízkom okolí nie sú. Napriek tomu si po turistickom chodníčku spokojne vykračujeme. Máme na to viacero dôvodov: konečne na nejakej akcii, zatiaľ plní síl a najmä, je to dolu kopcom. Pomáha nám i heslo „Nádej zomiera posledná.“ Ohľadom piva máme ešte dve veľké želiezka v ohni. Menšie želiezka nebudem spomínať. Prvým veľkým želiezkom ohľadom čapovaného piva bola obec Kunešov. Lenže pri šenku žiaden pohyb a vo vnútri tma. Nevyzerá to dobre. Ešte že vďaka mobilom rýchlo spriadame náhradný plán. Keď nebude čapované, bude dobré i to plechovkové. Na internete zisťujeme, či tam je Jednota. Je tu! Aspoň na mape. Nádej prudko ožíva a na tvárach zúčastnených sa znovu objavuje úsmev.
Teplo je, smädní sme. Jedno pivko by bodlo, teda dobre padlo. Kúsok od nás ide staršia pani s taškou v ruke. Niekoho z nás napadlo, že by sme sa jej mohli opýtať, či je otvorená, aby sme zbytočne nešli na koniec dediny pre nič. Veď už máme nejaký ten kilometer za sebou a nejeden ešte dnes pred sebou. A to nehovorím o ďalších dňoch, čo nás čakajú. Iného z nás zase napadlo, kto sa jej opýta. Padlo jednohlasné rozhodnutie a Vincent sa nebráni. Nezvykne sa brániť. Je to dobrá duša. Po chvíľke je už želiezko vychladnuté. Aspoň to Kunešovské. Jednota tam je, aj je dnes otvorená, teda presnejšie bola otvorená. Deň sme síce trafili, lebo nebýva každý deň otvorená, ale hodinu už nie. Prešvihli sme to o hodinu. Chvíľu odmietame informáciu prijať a pochybujeme o nej. Doslova sa chytáme slamky ako topiaci sa. Keď však Vincent vyhlásil, že mala prázdnu tašku, už sa nemáme čoho chytiť. No nič. Ide sa ďalej. Smädnému je i voda dobrá. Najmä, keď má pred sebou ďalšie želiezko v ohni.
Nevyjdeme však poriadne z dediny a už sa nesmelo ozýva malé želiezko v ohni. Má však iba izbovú teplotu. To preto, že ohník vyhasína. Môžu za to dvere. Poviete si, „Je tam toho, obyčajné dvere.“ Lenže tieto nie sú obyčajné. Vedú z domu priamo na ulicu a najmä je na nich nádej oživujúci nápis „Kuchyňa.“ Nuž, ale niečo tu nesedí. Nápis dodáva nádej, ale nič iné nesvedčí o tom, že by to bola reštaurácia. Ústne poverujeme Vincenta dôležitou misiou. Vincent ani nehne brvou, a už klope na dvere. Ledva sa nadýchne a začne vysokú diplomatickú hru: „Dobrý deň, máte pekné dvere.“ Nám už viac treba nebolo a okamžite sme radšej zahájili rýchly taktický ústup napriek tomu, že to bolo trochu do kopca. Chvíľu načúvame. Nie je počuť žiadnu streľbu ani nadávky.
Čiastočne sklamanému Vincentovi dlho netrvalo, aby nás dobehol. Jeho tvár hovorí jasnou rečou. Netreba slová. Napriek tomu nás slovne informuje o svojom neúspechu. Vraj je to súkromný dom. Diplomatické jednanie nezačal úplne ideálne, ale obávam sa, že nik iný z nás by nedopadol lepšie. Dokonca by to mohlo byť i horšie a tá streľba by sa naozaj ozvala. Predsa len, dedinka síce pôsobí utešene, ale tá partizánska minulosť…
Nie sme až takí zúfalí. Zatiaľ sa tým potokom iba prizeráme. Pivo to síce nie je, ale na vodu to dosť pení. Vôbec nás to neláka. Zrazu sa Rado lepšie prizrie a hovorí. Možno práve tu prebiehajú majstrovstvá Európy v ryžovaní zlata. Netušil som, že u nás na Slovensku máme i takú súťaž. Kto vie, či si to, čo naryžujem, môžem zobrať domov. Presné miesto nám však nevedel povedať. Nespomenul si. Nechtiac tým spôsobil to, že celá výprava sa skúmavo prizerala každému potoku. Možno by sme aj šťastie skúsili, ani pivo by nám nechýbalo, lenže… nemáme nástroje. Nikoho nenapadlo si zo sebou zobrať sito. Nejako slabo sme sa pripravili na túto štvordňovku. Možno nabudúce a počas naozajstných pretekov European Gold Panning Championchip v Hodruši – Hámroch. Kto nestíha, má možnosť zúčastniť sa Majstrovstiev sveta v ryžovaní zlata v obci Revišťské Podzámčie.
Za dedinou lúka. Dlhá lúka. Musíme sa dobre obzerať, aby sme uvideli tenučké stĺpiky s turistickou značkou. Na obzore kopčeky majúce bližšie k rovine, ako ku vrcholom. Zaujímavé, lebo podľa mapy sa medzi nimi ukrýva vrch s názvom Vysoká. Nejako tú Vysokú nevidíme, ale smer máme dobrý. Možno sme na tú Vysokú vystúpili s tej miernejšej strany. Za Bralovou skalou sa lúčime s Radom a zahajujeme zostup. Je večer a je na čase, aby veľké želiezko v ohni zabralo, ako má. Aj zabralo, ale trochu na inom mieste, ako by sme čakali. Remata. Je tam, kde má byť. Ale čašník s pivom tam akosi nie je. Aj by sme mu odpustili, keby si trochu dával načas. Žiaľ, nemá si kto dávať načas. No nič, ideme sa aspoň ubytovať.
Prichádzame do penziónu Mladosť. Chlapík nás informuje, že nevaria. V celom penzióne sme sami. Za jeho plecami sa však ukrýva zlato. Nie, žiadne majstrovstvá sveta či Európy. Neryžuje. Má tam však plechovkové pivo. Chalani sú však hladní a dožadujú sa teplého jedla. Moje koleno sa zase dožaduje odpočinku. Chvíľu zvažujem „za a proti“, ale nepomáha mi to. Chalani už totiž vyrazili. Na ceste ku penziónu Poniklec, kde aj v týchto pohnutých časoch varia, som bol krivo obvinený z toho, že frflem a nadávam. Si to predstavte, žiadne dôkazy v podobe zvukových nahrávok… Proste to bolo dolu kopcom a to nerobilo dobre mojim kolenám. V penzióne Poniklec sme boli bohato odmenení. Pivo mi premazalo kolená a polievka zasýtila. Opäť som bol v takmer nepošramotenom stave. Nálada vo výprave nebola taká dobrá ani na začiatku. Doslova dosahovala nebotyčných výšav…
