Jozef
Šíp. Napriek dnešnej zmätočnej dobe sa odvažujeme ísť sem aj cez víkend. Je to menej známy vrch, v ktorého blízkosti sa nachádzajú lákavejšie ciele. Len kúsok od neho je napríklad Stoh či Veľký Rozsutec. Preto nepredpokladáme, že stretneme veľa ľudí. Predpoklad je pekná vec, ale realita býva občas iná. Našťastie to nebola masovka. Ľudí sme stretali, ale nikdy nás nebolo na jednom mieste viac, ako desať. Aj to iba na chvíľu.
Začína to dobrodružne. Ledva stíhame zaparkovať a obuť si turistické topánky. Nie, stupák nie, aspoň nie hneď od auta. Medveď, teda medvede. Presnejšie tri. Pohybovali sa na trase, ktorú sme si zvolili za výstup na Šíp. „Zopár okamihov“ pred našim príchodom do obce Stankovany. Aspoň tak hovorili okoloidúci turisti. Tiež pôvodne šli na Šíp našou trasou. Lenže zažili stretnutie vyššieho druhu. Síce to nebol medveď, ale natrafili na domáceho, ktorý im presvedčivým hlasom oznámil, že na ich trase boli videné tri medvede a on práve ide pre poľovníka, aby ich zahnal. Im viac nebolo treba a bleskovo svoj plán trasy upravili. Plán vlastne moc nezmenili. Zmenili iba svetovú stranu, z ktorej vystúpia na Šíp.
Zo začiatku váhame, rozmýšľame. Čo teraz? Nakoniec plán nemeníme. Lebo! Nestačí vám naše Lebo? Lebo tri medvede? Aby ste mohli zodpovedne posúdiť naše „lebo“ voči „lebo tri medvede“ som nútený to trochu rozviesť. Lebo v našom „lebo“ nie sú tri medvede. Aspoň v to dúfame, že nebudú. Máme teoretické šance. My totiž najprv ideme hľadať jaskyňu pri trati. Takže poľovník má dosť času medvede zahnať inam. Náš predpoklad je jednoduchý. Tam kde je ozbrojený poľovník, nebudú tri medvede. Odplaší ich možno práve na opačnú stranu, kadiaľ sa rozhodli vystúpiť turisti, ktorých sme stretli. Ideme ďalej. V našom „lebo“ počty jednoducho nepustia. Medvede sú tri a my sme štyria. Máme jasnú presilu. Aspoň v počtoch. Možno je to málo, ale ak by sa nezadarilo, tak traja to schytajú ale štvrtý zdrhne! Každý z nás si myslel, že tým štvrtým bude práve on! A to najdôležitejšie na záver. My chceme vystúpiť na vrchol Šípu z tej strmšej strany. Potom sa nám bude lepšie klesať z tej pohodičkovej strany. Možno to kolená prekvapí až tak, že od prekvapenia onemejú a nebudú sa pri zostupe ozývať.
Trasa nám mala trvať 5 hodín. My sme však pridali do kroku a zvládli sme ju iba za sedem! Ako je to možné? Ľahko. Stačí poctivo chcieť a ide to! Presnejšie nejde, lebo sa kochá, fotí, natáča, hľadá schránka… Áno, bola to výnimočná akcia. Nik sa neponáhľal. Možno za to môže to, že sme boli zmiešaný tím. Turisti i vyznávači geocachingu. Síce sme štyria, ale turisti vyhrávajú v pomere 3:2. Môže za to Ivan. Dnes nejako nie je rozhodnutý, na ktorú stranu sa pridať, tak je pre istotu na oboch. Tempo sme však až také slabé nemali. Ak odrátame od času 7 hodín čas, kedy sme boli „statickí“, zostanú nám 4 hodiny šľapania. A to už nie je také zlé.
Jaskyňu pri trati objavujeme vďaka nášmu hosťovi geocacherovi. Bez neho by sme ju asi neobjavili. Strmák so šmykľavkou v jednom vôbec nevyzeral lákavo. Zapálený geocacher však nevidel žiaden strmák ani šmykľávku. Kto vie, či si vôbec všimol, že sa pokĺzol, ale nezviezlo ho to až k trati. Asi videl len cieľ. Jaskyňu. Lenže tú pre hustý porast vidieť nebolo. Borisa však neodradilo nič. V jaskyni je ukrytá schránka. Asi iba to mal pred očami. Moc sa mi tam nechcelo ísť, ale keď zahlásil, že je tam jaskyňa… Jednoznačne sa jedná o zážitkovú jaskyňu, pretože patrí medzi tzv. Plazivky, alebo skôr kolenačky. Dnu sa dostať dá, ale iba po štyroch. Za triezva a po štyroch… Ideálne je tam ísť keď je mokro a dostatok blata. Inak to nemá tie správne grády.
Šmykľavo je i pri druhej jaskyni. Klasika, blata prebohato, možnosť pádu sa ponúka takmer všade. Tentoraz to Vinca nenechá chladným a prejaví sa. Preto k jaskyni prichádza posledný. Keď ho vidím, váham, či ho vôbec pustím do auta. Naspäť asi pôjde vlakom. Nakoniec nešiel. Niečo uschlo, niečo opadlo a niečo si umyl. A to niečo, čo na ňom zostalo, nestálo za reč. K autu došiel v podstatne čistejšom stave. Inak by som mu s autom zdrhol a čakal by som ho až na druhej strane Váhu. Do auta by sa dostal až po preplávaní Váhu. Podvádzanie prechodom cez lávku pre peších by som mu netoleroval.
Zadný Šíp. Konečne. Pauzička. Náš hosť Boris zmizol! Veď nie sme v Tribeči. Kde je? Aha, ďalšia keška. Zo Zadného Šípu je síce obmedzený výhľad, ale vďaka keške ukrytej kúsok ďalej pod týmto výhľadom hosť objavuje ďalšie výhľadové miesto. Všetci sa zhodujeme na tom, že je to najkrajšie výhľadové miesto dnešnej akcie. Toto je krásny príklad toho, že niekedy je lepšie sa motať, ako valiť ďalej…
Už je dobre. Už sme na hrebeni. Na samotný Šíp to už nie je veľa výškových metrov. Náš hosť sa začína čím ďalej, tým viac prizerať Ivanovi a jeho úsmev je čím ďalej záhadnejší. Takto nejako sa asi usmievala Mona Líza, keď ju Da Vinci kresil. Čaká nás malé prekvapenie. Kamenná štrbinka. A moc široká veru nie je. A Ivan je naše najväčšie želiezko v ohni na zaseknutie sa. Bolo trochu zábavy, ale nik sa nezasekol. A dokonca Ivan nebol pri prechode najhorší! Mám dôkaz! Len si naň budete musieť počkať, trochu dlhšie počkať.
S obavami sa blížime k vrcholu Šípu. Ľudia idúci oproti nám hovoria, že je tam plno. Vraj nie je si kde sadnúť. Našťastie po príchode na vrchol zisťujeme, že to nie je také kritické. Ani nemusíme kašľať a pýtať sa jeden druhého, či už mu prišli výsledky testu. Znovu pauzička. Čumíme dolu. Váh, cesta… Veľa krát sme po nej šli. Konečne sa pozeráme správne. Nie zdola, z cesty nahor, ale z hora na cestu. Miniatúrne autíčka sa ženú obomi smermi. Dolu je svet uponáhľaný.
Postojíme ešte pri Hrubom Janovi. Zbytočne sa Ivan snaží. Hrubosťou na Hrubého Jana nemá. Ešte toho musí veľa pojesť, aby sa mu aspoň priblížil. V Žaškovskom sedle som veľmi rád, že som cestu nepredĺžil. Pohrával som sa totiž s myšlienkou, že vybehneme ešte na Ostré. Našťastie sa dni skracujú. V pravý čas. Možno na Ostré pôjdeme o týždeň. K autu to máme zo sedla už iba 2 kilometre. Zablatené kilometre. To asi preto, aby sme mali šancu dostatočne zašpiniť auto. Vďaka ťažbe dreva. Náladu nám to však nekazí, pretože Šíp nás príjemne prekvapil…
Áno aj vrcholové bolo a bolo vynikajúce. Celú dobu bol
silný vietor no tu sme ho pocítili asi najviac. Nám to však nevadilo. Pred
odchodom sme si tradične spravili spoločnú.