Dnes je: pondelok - 27.5.2024, Meniny má: Iveta
Aktualizované: 27.05.2024

Fotografie z roku 2015



On-line: 5

Akcie: 825

Foto galérie: 659

Videá: 286

Odkazy: 579

Komentáre: 1474

Login:

Heslo:

Detail akcie Zo Stankovian na Šíp

Detail uskutočnenej akcie

Vložil:
Jozef
Dátum:
sobota - 03.10.2020
Pohorie:
Veľká Fatra
Vzdialenosť:
11.5 km
Čas:
7h
Stúpanie:
1030 m
Klesanie:
1030 m
Náročnosť trasy:
6
Body do rankingu:
63.5
Mapa:
Turista
prih. / ospr.
účasť
Jozef Jozef
Št - 01.10.
Vinco Vinco
Št - 01.10.
Ivan Ivan
Pi - 02.10.
Hosť 1 Hosť 1
Pi - 02.10.

Fotky a videa Videné: 172

prehrať videoprehrať video prehrať videoprehrať video

Trasa akcie

Stankovany, obecný úrad – Rybka – Stankovianska jaskyňa – Rybka – Podšíp – Baraskulina jaskyňa – Vyhliadka bez mena – Zadný Šíp (1144 m) – Šíp (1170 m) – Jaskyňa na Šípe – Hrubý Jano – Žaškovské sedlo – Škútovou dolinou – Stankovany, obecný úrad

Poznámka k akcii

Kilometrovo pohodičková jesenná akcia. Prevýšenie však dá trochu zabrať.

Čakajú nás tieto čerešničky:

- Stankovianska jaskyňa: vytvorila ju rieka Váh. Dlhá je 25 metrov. Nazývajú ju aj „jaskyňa pri trati.“

- Podšíp: Bývalá horská osada ležiaca pod bralami Šípu. Dnes patria drevené domčeky chalupárom.

- Baraskulina jaskyňa: Dlhá je 10 metrov a nachádza sa v nadmorskej výške 792 metrov. Veľkosťou pripomína izbu. Istý čas na prelome rokov 1885/1886 v nej žila niekoľko mesiacov istá žena.

- Vyhliadka bez mena: Síce bez mena, ale zato so zaujímavými výhľadmi.

- Zadný Šíp: Polkruhové výhľady na Nízke Tatry, Veľkú Fatru, Veľký Choč a dolinu Váhu.

- Šíp: Takmer kruhový rozhľad.

- Jaskyňa na Šípe: Asi 29 m dlhá jaskyňa. Dnu sa dostaneme cez ledva pol metra širokú puklinu…

Odchod z Piešťan o 07:00 hod. Predpokladaný príchod do Stankovian je okolo 09:00 hod. To aby sme sa nenaháňali a mali dostatok času na všetko… Najmä na hľadanie jaskýň.

Komentáre:

Jozef

Jozef

3

Šíp. Napriek dnešnej zmätočnej dobe sa odvažujeme ísť sem aj cez víkend. Je to menej známy vrch, v ktorého blízkosti sa nachádzajú lákavejšie ciele. Len kúsok od neho je napríklad Stoh či Veľký Rozsutec. Preto nepredpokladáme, že stretneme veľa ľudí. Predpoklad je pekná vec, ale realita býva občas iná. Našťastie to nebola masovka. Ľudí sme stretali, ale nikdy nás nebolo na jednom mieste viac, ako desať. Aj to iba na chvíľu.

Začína to dobrodružne. Ledva stíhame zaparkovať a obuť si turistické topánky. Nie, stupák nie, aspoň nie hneď od auta. Medveď, teda medvede. Presnejšie tri. Pohybovali sa na trase, ktorú sme si zvolili za výstup na Šíp. „Zopár okamihov“ pred našim príchodom do obce Stankovany. Aspoň tak hovorili okoloidúci turisti. Tiež pôvodne šli na Šíp našou trasou. Lenže zažili stretnutie vyššieho druhu. Síce to nebol medveď, ale natrafili na domáceho, ktorý im presvedčivým hlasom oznámil, že na ich trase boli videné tri medvede a on práve ide pre poľovníka, aby ich zahnal. Im viac nebolo treba a bleskovo svoj plán trasy upravili. Plán vlastne moc nezmenili. Zmenili iba svetovú stranu, z ktorej vystúpia na Šíp.

Zo začiatku váhame, rozmýšľame. Čo teraz? Nakoniec plán nemeníme. Lebo! Nestačí vám naše Lebo? Lebo tri medvede? Aby ste mohli zodpovedne posúdiť naše „lebo“ voči „lebo tri medvede“ som nútený to trochu rozviesť. Lebo v našom „lebo“ nie sú tri medvede. Aspoň v to dúfame, že nebudú. Máme teoretické šance. My totiž najprv ideme hľadať jaskyňu pri trati. Takže poľovník má dosť času medvede zahnať inam. Náš predpoklad je jednoduchý. Tam kde je ozbrojený poľovník, nebudú tri medvede. Odplaší ich možno práve na opačnú stranu, kadiaľ sa rozhodli vystúpiť turisti, ktorých sme stretli. Ideme ďalej. V našom „lebo“ počty jednoducho nepustia. Medvede sú tri a my sme štyria. Máme jasnú presilu. Aspoň v počtoch. Možno je to málo, ale ak by sa nezadarilo, tak traja to schytajú ale štvrtý zdrhne! Každý z nás si myslel, že tým štvrtým bude práve on! A to najdôležitejšie na záver. My chceme vystúpiť na vrchol Šípu z tej strmšej strany. Potom sa nám bude lepšie klesať z tej pohodičkovej strany. Možno to kolená prekvapí až tak, že od prekvapenia onemejú a nebudú sa pri zostupe ozývať.

Trasa nám mala trvať 5 hodín. My sme však pridali do kroku a zvládli sme ju iba za sedem! Ako je to možné? Ľahko. Stačí poctivo chcieť a ide to! Presnejšie nejde, lebo sa kochá, fotí, natáča, hľadá schránka… Áno, bola to výnimočná akcia. Nik sa neponáhľal. Možno za to môže to, že sme boli zmiešaný tím. Turisti i vyznávači geocachingu. Síce sme štyria, ale turisti vyhrávajú v pomere 3:2. Môže za to Ivan. Dnes nejako nie je rozhodnutý, na ktorú stranu sa pridať, tak je pre istotu na oboch. Tempo sme však až také slabé nemali. Ak odrátame od času 7 hodín čas, kedy sme boli „statickí“, zostanú nám 4 hodiny šľapania. A to už nie je také zlé.

Jaskyňu pri trati objavujeme vďaka nášmu hosťovi geocacherovi. Bez neho by sme ju asi neobjavili. Strmák so šmykľavkou v jednom vôbec nevyzeral lákavo. Zapálený geocacher však nevidel žiaden strmák ani šmykľávku. Kto vie, či si vôbec všimol, že sa pokĺzol, ale nezviezlo ho to až k trati. Asi videl len cieľ. Jaskyňu. Lenže tú pre hustý porast vidieť nebolo. Borisa však neodradilo nič. V jaskyni je ukrytá schránka. Asi iba to mal pred očami. Moc sa mi tam nechcelo ísť, ale keď zahlásil, že je tam jaskyňa… Jednoznačne sa jedná o zážitkovú jaskyňu, pretože patrí medzi tzv. Plazivky, alebo skôr kolenačky. Dnu sa dostať dá, ale iba po štyroch. Za triezva a po štyroch… Ideálne je tam ísť keď je mokro a dostatok blata. Inak to nemá tie správne grády.

Šmykľavo je i pri druhej jaskyni. Klasika, blata prebohato, možnosť pádu sa ponúka takmer všade. Tentoraz to Vinca nenechá chladným a prejaví sa. Preto k jaskyni prichádza posledný. Keď ho vidím, váham, či ho vôbec pustím do auta. Naspäť asi pôjde vlakom. Nakoniec nešiel. Niečo uschlo, niečo opadlo a niečo si umyl. A to niečo, čo na ňom zostalo, nestálo za reč. K autu došiel v podstatne čistejšom stave. Inak by som mu s autom zdrhol a čakal by som ho až na druhej strane Váhu. Do auta by sa dostal až po preplávaní Váhu. Podvádzanie prechodom cez lávku pre peších by som mu netoleroval.

Zadný Šíp. Konečne. Pauzička. Náš hosť Boris zmizol! Veď nie sme v Tribeči. Kde je? Aha, ďalšia keška. Zo Zadného Šípu je síce obmedzený výhľad, ale vďaka keške ukrytej kúsok ďalej pod týmto výhľadom hosť objavuje ďalšie výhľadové miesto. Všetci sa zhodujeme na tom, že je to najkrajšie výhľadové miesto dnešnej akcie. Toto je krásny príklad toho, že niekedy je lepšie sa motať, ako valiť ďalej…

Už je dobre. Už sme na hrebeni. Na samotný Šíp to už nie je veľa výškových metrov. Náš hosť sa začína čím ďalej, tým viac prizerať Ivanovi a jeho úsmev je čím ďalej záhadnejší. Takto nejako sa asi usmievala Mona Líza, keď ju Da Vinci kresil. Čaká nás malé prekvapenie. Kamenná štrbinka. A moc široká veru nie je. A Ivan je naše najväčšie želiezko v ohni na zaseknutie sa. Bolo trochu zábavy, ale nik sa nezasekol. A dokonca Ivan nebol pri prechode najhorší! Mám dôkaz! Len si naň budete musieť počkať, trochu dlhšie počkať.

S obavami sa blížime k vrcholu Šípu. Ľudia idúci oproti nám hovoria, že je tam plno. Vraj nie je si kde sadnúť. Našťastie po príchode na vrchol zisťujeme, že to nie je také kritické. Ani nemusíme kašľať a pýtať sa jeden druhého, či už mu prišli výsledky testu. Znovu pauzička. Čumíme dolu. Váh, cesta… Veľa krát sme po nej šli. Konečne sa pozeráme správne. Nie zdola, z cesty nahor, ale z hora na cestu. Miniatúrne autíčka sa ženú obomi smermi. Dolu je svet uponáhľaný.

Postojíme ešte pri Hrubom Janovi. Zbytočne sa Ivan snaží. Hrubosťou na Hrubého Jana nemá. Ešte toho musí veľa pojesť, aby sa mu aspoň priblížil. V Žaškovskom sedle som veľmi rád, že som cestu nepredĺžil. Pohrával som sa totiž s myšlienkou, že vybehneme ešte na Ostré. Našťastie sa dni skracujú. V pravý čas. Možno na Ostré pôjdeme o týždeň. K autu to máme zo sedla už iba 2 kilometre. Zablatené kilometre. To asi preto, aby sme mali šancu dostatočne zašpiniť auto. Vďaka ťažbe dreva. Náladu nám to však nekazí, pretože Šíp nás príjemne prekvapil…

komentár: 831 pridaný: 05.10.2020 - 16:33
Jozef

Jozef

2

Baraskulina jaskyňa: Na Slovensku máme viacero jaskýň, ktoré boli ešte relatívne donedávna obývané. Jednou z nich je Baraskulina jaskyňa.

Škutovci, najstarší obyvatelia osady Podšíp, si spomínali na obyvateľku Baraskulinej jaskyne nasledovne: Okolo roku 1885 prišla do Stankovian staršia žena. Rozprávala cudzím jazykom a preto jej nikto nič nerozumel. Niekoľko dní sa túlala po dedine. Nakoniec ju jedna Stankovanka priviedla do osady Podšíp. Vraj ju posiela richtár s odkazom, aby sa o ženu postarali. Obyvatelia Podšípu jej dali jedlo, ale ubytovať ju nemohli. V malých domčekoch bývalo 10 – 12 ľudí. Pre ženu v nich miesto nebolo. Preto bývala po humnách a šopách. Na jeseň sa jej Podšípania pýtali, kde bude v zime bývať. Horko ťažko sa dozvedeli, že pochádza z Balkánu, z Hercegoviny a volá sa Baraskula. Na zimu však nemala kde bývať.

Niekto dostal nápad, že by mohla bývať v blízkej jaskyni. Chlapi z dosák urobili pričňu a stôl a ženy slamník a dali jej perinu. Zohnali plechovú piecku. Priniesli všetko potrebné na varenie a potraviny. Vyniesli tam i sud a vodu do neho. Do vchodu jaskyne upevnili deku. Keď sa v piecke zakúrilo, bolo tam relatívne teplo.

Ľudia ju do jaskyne chodievali navštevovať. I staršia žena sa občas ukázala v osade Podšíp. Dávali jej sladké aj kyslé mlieko, ktoré vraj mala veľmi rada. V apríli sa v osade neukázala. Preto sa niekoľko obyvateľov za ňou vybralo, ale v jaskyni už nik nebol. Hľadali ju po celom okolí, ale nikde ju nemohli nájsť. Nik o nej nič nevedel ani v okolitých dedinách. Nakoniec si povedali, že asi odišla naspäť do Hercegoviny.

Keď sa niekedy zvrtla reč na staršiu ženu, často padla otázka „Prečo išla až tak ďaleko a prišla až na Slovensko?“ Niektorí muži sa usmiali a hovorili „Možno hľadala svojho otca.“ Slováci slúžievali v rámci C. a K. armády práve na Balkáne. Nejeden z nich tam mal frajerku.

Iný zdroj popisuje udalosti trochu inak: Pôvodní obyvatelia Podšípu, Pani Gašperová a pán Chorvát spomínali na žobráčku, ktorá prišla z Dolnej zeme či Rumunska. Na Podšíp prišla zo Stankovian, keď dedina nevedela uživiť množstvo žobrákov. Prišla do Podšípu, ale v chalúpkach pre ňu nebolo miesto. V malej dreveničke neraz žilo 10 – 13 ľudí. Niekto sa nad ňou zľutoval a doviedol ju do jaskyne, kde vraj žila až do smrti. Podľa jaskyne v Baraskovej skale začali žobráčku nazývať Baraskuľa. Mala tam aj piecku. Žobráčka žila v jaskyni v tretej až štvrtej dekáde 20. storočia.

Stankovské zvesti, 1. číslo/december 2012

Aragonit, ročník 23, číslo 1–2/december 2018

komentár: 830 pridaný: 05.10.2020 - 08:54
Vinco

Vinco

1

Na úvod
O tejto akcii sme rozmýšľali už dávnejšie. Presne odvtedy, keď nám svoju túžbu ísť na Šíp prezradil Ivan. Jožovi nebolo treba viac hovoriť. S jeho túžbou sa dobrovoľne stotožnil. Čo sa týka mňa. Stotožnil som sa s ňou ihneď ako pribudla už ako seriózne naplánovaná akcia. Keď som si prečítal poznámky k akcii, čo všetko navštívime, nenechalo ma to chladným. Na akciu som sa tiež prihlásil a čakal na deň D.

Doprava
Je 6.40 hod. vo Vrbovom „naberám“ Ivana a smerujeme na notoricky známe miesto – pumpu pred Tescom v Piešťanoch. Jožo dorazil na miesto prakticky v rovnakom čase ako my. Čakali sme už len na hosťa. Tentoraz to bol Boris, Ivanov kamarát „keškár“. Má už tiež čo to pochodené, takže správny člen do partie.
Do Stankovian, miesta nášho štartu, nás viezol Jozef svojím tátošom. Cesta bola pokojná, plná rozhovorov a spomínaní na minulé akcie. Než sme však prišli na štart, Ivan nám ukázal v dedinke miestny zdroj minerálnej vody vhodnej na kúpanie.

Priebeh akcie
Keď sme zaparkovali vozidlo pri cintoríne okolo prešlo pár turistov, ktorí smerovali do Škutovej doliny. Išli tiež na Šíp, ale opačne ako my. Počas krátkeho rozhovoru nám spomenuli, že na našej trase boli spozorované medvede a že ľudia volali kvôli nim poľovníkov. Padol návrh, aby sme išli tiež opačne, ale nakoniec sme sa rozhodli, že zostaneme verní pôvodnému plánu. Než sme vyštartovali, Jozef nás ponúkol tradičným štartovným. Tentoraz to bola vynikajúca a liečivá zázvorovica. Mňam.

Prvá zastávka
Bola ňou Stankovianská jaskyňa, ktorá je ľahko prístupná z cesty vedľa železničnej trate. Síce je to blízko, ale zato strmo hore po šmykľavom teréne. Nás to neodradilo a do jaskyne sme sa dostali cez úzky priechod, ktorý bolo treba preliezť po štyroch. Ja s Borisom sme zdokumentovali priestor jaskyne, aby si ho mohli ostatní pozrieť.

Druhá zastávka
Tá bola na Podšípe. Je to príjemné miesto na odpočinok a posilnenie. Je tu pár štýlových dreveničiek a v ich blízkosti sedenie a ohnisko na opekanie. Miesto ponúka aj pekné výhľady na Malú Fatru predovšetkým na vrchy Stoh a Veľký Rozsutec. Počas nášho odpočinku prešlo okolo nás pár turistov prichádzajúcich po žltej od Kraľovian – Dierová smerujúcich tiež na Šíp. Keď sme si odpočinuli a pokochali sa vyrazili sme ďalej.

Tretia zastávka
Pravdu povediac skoro sme ju obišli. Museli sme sa jemne vrátiť, aby sme navštívili jaskyňu Baraskulina. Ja som bol kus pozadu, keď už boli ostatní v jaskyni. Pri zostupe k nim som sa pošmykol na blate a nasledoval pád. Rukou som narazil na kameň a zrazu ma niečo začalo štípať. No nevenoval som tomu pozornosť. Až keď som prišiel do jaskyne aj ja, všimol som si, že mi z predlaktia tečie akási červená tekutina. No nebolo to víno ale krv. Priatelia sa príkladne zhostili zdravotníckych úkonov. Boris poskytol dezinfekčné prostriedky a obväz a Jozef mi ruku odborne obviazal. Chlapi ešte raz ďakujem.

Štvrtá zastávka
Postupne sme navštívili tri vyhliadky. Vyvrcholením bola vyhliadka na Prednom Šípe. Tu sme si spravili ďalšiu prestávku. Gastronomickú a kochaciu sa. O spestrenie programu sa postaral Jozef. Druhý krát vytiahol štartovné a premenoval ho na vrcholové. Čas na oddych využili naši keškári na „lov“ kešiek. Pár nádherných fotiek a spoločná a potom sme už pokračovali ďalej.

Piata zastávka
Tá bola na vrchole našej trasy – Šípe. Keď sme naň dorazili neboli sme tu sami. Impozantné výhľady do povodia Váhu sme nasávali s plných síl. Nemohli sme sa ich nabažiť. Kto sem vyšliape pochopí. Aj tu sme oddychovali, jedli a pili grin Áno aj vrcholové bolo a bolo vynikajúce. Celú dobu bol silný vietor no tu sme ho pocítili asi najviac. Nám to však nevadilo. Pred odchodom sme si tradične spravili spoločnú.

Šiesta zastávka
Jaskyňa na Šípe nás trochu potrápila. Dokonale sa nám schovala. Ešte že máme „čarovné skrinky“. Tie nám pomohli nájsť ju. Cestou k jaskyni si treba trochu máknuť, lezie sa k nej po skalách kolmo hore, ale jej návšteva sa oplatí. Popravde nie je to diera v skale ale skalný previs a skalné okno, cez ktoré je výhľad na Šíp a okolie. Proste je to pekné a treba toto miesto navštíviť.

Siedma zastávka
Cestou do Žaškovského sedla sme stretli šesť žien turistiek. Hodili sme s nimi reč. Vymenili pár viet a názorov. A jedna z nich utrúsila, že by bolo dobré, keby sme išli ich smerom, že mali by sa s kým rozprávať. Asi ženy už medzi sebou prebrali všetky témy a nebolo už o čom debatovať grin grin Nenechali sme sa prehovoriť. Spomenuli sme si na výživné stupáčiky, ktorými sme prednedávnom prešli.
Zastavili sme sa až v Žaškovskom sedle. Tu sme si spravili poslednú prestávku. Ja s Jožom sme ju využili na oddych a kochanie sa a naši keškári na zber kešiek. Aj tu sme neboli sami. Bola tu rodinka a manželský pár. Miesto sme opúšťali všetci spolu. Za zmienku počas cesty do cieľa stojí ešte cca troj-kilometrový bahnitý úsek, ktorý vznikol pri zvážaní dreva a ktorý sme museli obchádzať po lese.

Cieľ
Úspešne sme dorazili do cieľa. Síce unavení a podaktorí aj zranení ale spokojní a plní zážitkov. Na parkovisku sme ešte raz stretli známu „tlupu“ žien, s ktorými sme sa prednedávnom rozprávali. Aj teraz sme prehodili pár viet. S rozlúčením a so želaním všetkého dobrého sme sa vydali na cestu domov. Posledným zastavením bolo občerstvenie v reštaurácii Rieka a obhliadka tunajšieho jazera v kameňolome.

Záver
Som rád, že som sa tejto akcie zúčastnil. Bola to parádna turistika s jedinečnými miestami a citlivým výberom.
Ďakujem všetkým za účasť a výbornú spoločnosť.
Ivanovi chcem poďakovať zvlášť, že sa nevzdal svojej túžby a tvrdohlavo nástojil, aby sa uskutočnila.

komentár: 829 pridaný: 04.10.2020 - 20:09