Vinco
Je sobota pol štvrtej. Volá mi Jožo, že Roman vymyslel
nočnú akciu – tzv. Romanovku 
Dostal som ihneď otázku, či pôjdem.
Hovorím neviem. No stal sa zázrak a dostal som vychádzku 
Neváhal
som a pridal som sa k dvom dobrodruhom. Za hodinu mi volá opäť Jožo, že
zasiahla vyššia moc a na akciu nejde. Škoda. Ja to však rešpektujem.
Rozhodnutím nahlodal aj moje mozgové bunky. Tie ale odolali. V mysli som si
povedal, že keď už som vychádzku dostal, tak ju aj využijem 
S Romanom sme sa po dohovore stretli v Trstíne o 22.30 hod., kde som ja zanechal auto. Do Plaveckého Podhradia sme pokračovali na Romanovom tátošovi.
Zaparkovali sme a poď ho do dobrodružstva. Tieto Romanovky sú naozaj zážitok. Od začiatku až do konca. Mali sme času a času a tak sme sa príliš nehnali, išli sme pohodovým tempom. Ani som necítil, že ideme. Hoci je to po Vápennú ustavične hore išlo sa mi neskutočne ľahko. Už som to dlho nezažil. Určite k tomu prispelo ležérne tempo. Išli sme tak preto, aby sme na Plavecký hrad neprišli príliš skoro a potom dlho čakali na vytúžený východ slnka.
S Romanom sme sa už dlho nevideli, a tak počas chôdze prišli na pretras rôzne témy. Keby som ich tu mal všetky vymenovať ani si nespomeniem. Hodnotu mali práve v tej a iba v tej chvíli. Počas výstupu na Vápennú sa dá aj za tmy pozorovať veľa vecí. Mňa zaujal chudák bútľavý strom. Ihneď som si spomenul na Joža. Hovorím Romanovi, musím ho odfotiť ten bude pre Joža. Roman zas naďabil na „kŕdeľ“ snežienok. Znova mi preblesla myšlienka na Joža. Kvietok pre Joža musí byť. Galéria bez kvietkov a zaujímavých stromov nie je galéria a ja som chcel priniesť aj hodnotu.
Ani nevieme, ako sme sa s Romanom dostali na Vápennú. Isté je, že sme dorazili, ale dlho sme sa nezdržali. Na hrebeni bol citeľný vietor a teplota tiež nebola príjemná. Tak sme iba zanechali odkaz vo vrcholovej knihe a nedošlo ani na spoločnú fotku, lebo Roman trielil ďalej. Iba ja som stihol prilepiť svoj ksicht k tabuľke „Roštún“ a vykonať jeden cvak fotoaparátom. A potom som už pádil za Romanom. Z Vápennej sa ide dlho po hrebeni, kým sa začne klesať na Mesačnú lúku. Počas tejto doby bol mesiac na oblohe vysvietený a výhľady do diaľky boli nádherné. Bol by som sa na to díval ustavične, keby nebolo treba pozerať tiež pod nohy. Na tomto úseku je cesta plná skál, opatrnosť bola na mieste.
Prišli sme na Mesačnú lúku. Roman zavelil pauza! Nechápal som. Začal sa rozkladať a tu zrazu prekvapenie. Roman dodržal svoje tradície a priniesol varené vínko. Musím povedať, že bolo výborné. Hlavnou devízou tohto nápoja bolo, že nás perfektne zahrial. Po požití sme boli pripravený pokračovať.
Ďalšou zastávkou mala byť Amonová lúka. Už počas cesty k nej, som Romanovi spomenul informáciu od Joža, že prístrešok na nej bol zrekonštruovaný, a tak sme sa dohodli, že prístrešok navštívime a obzrieme si ho. Kráčame po lúke a tu zrazu som si všimol medzi stromami dve malé svetielka. Rozmýšľam, čo to môže byť? Keď tu zrazu štekot psa a následne ľudské hlasy. V prístrešku spali nejakí tiež turisti. Obhliadku prístrešku sme teda neabsolvovali. Turisti by mali byť ohľaduplní a to sme my dodržali.
Čakala nás posledná etapa našej trasy. Tesne pred Plaveckým hradom sme prišli k prameňu. Okolo prameňa plno dreva, tu pohodený fúrik, tu stôl, tu lavičky. Navyše bolo toto miesto na záveternej strane. Rozhodujeme, že miesto využijeme na plánované opekanie slaninky. V okolí však nevidíme žiadne ohnisko. Musíme si teda založiť svoje. Poblíž je prameň, takže žiadny problém s likvidovaním ohniska. Pri lavičkách som zbadal kopu kameňov, tak ju hádžem na miesto, kde chceme zriadiť ohnisko. Zrazu zisťujem, že odhadzované kamene maskujú nejaké predošlé ohnisko. Paráda, pôvodné ohnisko obnovujeme. Majster Roman rozložil ohník za pár sekúnd. Dreva bolo habadej a tak mohutný plameň už za chvíľu plnil svoje dve poslania. A to, zohrievať uzimených návštevníkov a kvalitne opekať slaninku. Moje prázdne brucho, ktoré sa už hodnú chvíľu ozývalo „daj mi najesť!“ dostalo svoje. Kým sme sa po jedle posilnili čajom zrazu badáme, že sa nejak rozvidnieva. Hovoríme si. Však nestihneme východ slnka. Mali ste vidieť tú rýchlosť, s akou sme nosili od prameňa dávky vody a zalievali ohnisko. Podarilo sa.
Včas sme dorazili na Plavecký hrad. Vystúpili na jeho
najvyšší bod a tu čakali na klinec programu – východ slnka. Postupne
bolo svetlejšie a svetlejšie až po polhodinovom čakaní sme sa dočkali.
V tú chvíľu som zažil nádherný pocit. V duchu som si povedal, že kvôli
tomuto pocitu sa oplatilo ísť. V tej chvíli mi prebehla hlavou myšlienka:
„nočné Romanovky“ majú svoju čarovnú silu.
Po východe slnka sme ešte chvíľu zostali a kochali sa výhľadmi, ale potom
už Roman zavelil na odchod a ja som poslúchol. Pri odchode sme si spravili
spoločnú fotku a ja som ešte zriadil pár dokumentačných záberov do
databázy hradov. Poslednou zastávkou na ceste do cieľa bol zber okolitého
medvedieho cesnaku. Roman má rád výzvy, a tak nepoučený tým, že celú
trasu prepr… od predchádzajúcej konzumácie, si nadobudol dostatočné
zásoby do ďaších dní.
No milí moji turisti spolku PAT a MAT. To by bolo v krátkosti asi všetko, čo som vám chcel napísať o tejto znovu výnimočnej akcii, ktorú zažijete iba a vždy iba s Romanom.
Romanovi ďakujem za spoločnosť a za to, že ma vytiahol v týchto časoch do povedzme si tak príjemnej karantény. Prečo do karantény? Pretože počas cesty autom a aj počas túry sme stretli minimum áut (3) a presne 1 (slovom jedného) človeka.
si zaváhal 