Jozef
Blíži sa deň akcie. Zatiaľ jediným istým účastníkom na tejto akcii je Dušo. To preto, že má dovolenku a zopár dní strávi v Terchovej. Sám ako prst by tu veru nebol. Blíži sa víkend. Stačí ísť na Jánošíkove diery a má vystarané. Ľudí ako maku. Hodinu si počká na reťaze. Dušo na to však ide trochu inak ako bežní smrteľníci. Zavolá mi, čo mienim urobiť s tým, že on je zopár dní v Terchovej. Úprimne odpoviem, že ma to nenechalo chladným. Zrazu sme už istí dvaja.
Niečo som už pochodil v tomto kúte Slovenska. Ale zďaleka nie všetko. Už sa mi v slabšej chvíľke podarilo vystúpiť na Sokolie, ale nie z tejto strany. A zrazu máme cieľ akcie. Zbojnícky chodník. Hore od Tiesňav a dolu cez dolinu Obšívanku. Len je tu drobný problém. Trasa je na papieri nejaká slabá. Čo je to 6 kilometrov a 600 metrov prevýšenia oproti nekonečnosti vesmíru? Ambiciózne upravujem plán. Od počítača na online mape… nie je problém. Problém sa vyskytne až v teréne. Zažijeme na vlastnej koži extrémny rozdiel medzi teóriou (v tomto prípade v online prostredí) a praxou (v tomto prípade v teréne, na dnešnej akcii). Aký bol pôvodný plán? Ako som po akcii prišiel, rýchlo som ho upravil. Našťastie. Takže vedia iba tí, čo stihli kliknúť v pravý čas.
Po mne zlyháva Ivan. Letmý pohľad na mapu a parametre trasy… a je náš. Vyzdvihujem ho v Piešťanoch. Celú cestu autom je pokojný. Nie je sám. Obaja netušíme, čo nás čaká. Zatiaľ máme obavy hlavne z búrky, ktorá má prísť poobede. Vraj okolo 3 hodiny. Náš pokoj nerozptýlia ani prvé kroky. Z Terchovej do Tiesňav ide asfaltka. Síce má svoje obmedzenie, ale to sa týka hlavne áut. Podľa príkazovej značky nesmú ísť viac ako 40 km za hodinu. My ideme peši, takže prekročenie rýchlosti tentoraz nehrozí.
Prvé stúpanie. Zatiaľ s nami nerobí nič výnimočného. Lenže stúpanie začína byť nejaké vytrvalé. Nič to. Zopár vyhliadok a nejaké tie fotografické pauzičky… Zatiaľ sa dá. Vraj vyše tisíc schodov. Vyzerá to tak, že nekecajú. Už sa nám zdá, že smerom dolu nebude žiaden schod. Lenže stúpanie vyzerá byť nejaké húževnaté. Hrozí nám niečo také, ako takmer neustála fotografická pauzička. Našťastie je s nami Ivan. V pravý čas spomína počasie. Búrka. Nemali by sme to brať na ľahkú váhu. Zrazu som jeho človek. Jak sa vraví, dobrá výhovorka stojí groš. Trasu skracujeme.
My s Ivanom trasu skracujeme. Dušo však zatiaľ nič nevníma. Užíva si každého okamihu v horách. Nerušíme ho. Nemôžeme. Ledva lapáme po dychu. Je to stále do kopca. Lenže Dušo nie je slepý. Po čase vidí, že je zle a preto na jednej z vyhliadok vyťahuje svoj najväčší tromf. Pivo v plechovke. Zlatý Bažant 73. V tejto časti hôr je to „modré z neba“. Nie že by bolo málo modré, ale my sme traja a jedna plechovka je málo. Síce čiastočne vylepšil morálku výpravy, ale myšlienky na skrátenie trasy úspešne nezahnal.
Trasu upravujeme. Dušo súhlasí. Pretože ju predlžujeme o vyhliadku na zelenej značke. Krásna je. Síce som na nej už raz bol, ale vtedy veľa vidieť nebolo. Veľa hmly. Dnes to nie je ideálne, ale napriek tomu je to podstatne lepšie. Dušo sa kochá. Veľkodušne mu dávame dostatok času a medzitým zbierame sily na spiatočnú cestu. Pri pokračovaní v ceste nám pomáhajú iní turisti. Nemci. Dušo sa s nimi dáva do reči. Neviem, nakoľko si uvedomuje, že už ideme späť a Sokolie nechávame pre iné Sokoly. Veď my ho nejako odškodníme.
Konečne klesáme. Ale čo to? Zase schody? A to tú tisícku schodov nemáme za sebou? Evidentne nie. Začína mi hrkotať v kĺboch. Zatiaľ to však ide. Zrazu na dohľad Terchová. V duchu hesla, aby nebola ani koza celá a ani vlk sýty, meníme trasu. Prezieravo sme ju skrátili kvôli „búrke“. Teraz sme však iba kúsok od dediny. Preto trasu predlžujeme o kalváriu nad Terchovou. Dušan neprotestuje. Dnes nejako podozrivo vôbec neprotestuje. Je nejaký pružný a najmä prvý na vrchole. A prečo by sme si tu nesadli? Vyženú nás odtiaľto až prvé kvapky dažďa.
Chalani kopli do vrtule aby nezmokli. Tiež by som pridal, ale odišlo mi koleno. Dolu kopcom som schopný postupovať iba pohodičkovým tempom. Mám šťastie. Prvé kvapky síce padli, ale ostatné si to rozmysleli. Možno preto si to chalani rozmysleli a čakajú ma pri moste v Terchovej. Postupujeme popri potoku, keď tu zrazu… vidíme taký welness, že nás to nenechalo chladnými. Ani nemohlo, pretože sme boli rozhorúčení a najmä spotení. Ako sa vraví „darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj.“ A kde inde by sme mali welness zadarmo?
Zrazu sme na brehu potoka. Kúsok od nás je umelá kaskáda. Pre nás je to plnohodnotný vodopád. Dušo sa nejako podozrivo usmieva. Bodaj by aj nie. Je po kolená vo vode. Po ňom vchádzam do vody ja a začínam chápať jeho tajomný úsmev. Zisťujem rozdiel medzi ľadovou a studenou vodou. A táto voda je veru teplejšia, ako ľadová. Takže dá sa.
Popravde, dobre to padlo. Občas išli okolo nejakí ľudia. Nedalo sa nevšimnúť si nás. Ich tváre hovorili jasnou rečou. To čo mali na tvári, malo bližšie k úsmevu ako k úškrnu. Možno nám aj ticho závideli. A veru mali aj čo.
Znovu nám na nosy občas dopadne kvapka. Končíme. Welnessu bolo dosť. Čaká nás presun k autu. Stíhame to. Dušo nás pozýva na niečo dobré do Haluškárne. Lenže tam je plno. Majiteľ nám hovorí, nech trochu počkáme, že za chvíľu bude mať voľný stôl. Na čo by sme čakali, keď si zatiaľ môžeme kúpiť pivo na Vŕškoch? Nápad to nebol zlý, ale nepodarilo sa. Kúsok od autobusovej zastávky nás chytil lejak. Aspoň sa máme kde schovať. Pred dažďom možno, ale pred autami nie. Čakali sme na ten povestný kamión, ktorý by nás ošpliechal. Vody na ceste mal veru dosť. Už len od osobných áut sa k nám špliechajúca voda z barín dostávala čím ďalej bližšie.
Našťastie prestáva pršať. Rýchlo sa vraciame do Haluškárne. Tu nás čaká prekvapenie. Majiteľ s dáždnikom a ceduľka na stole s názvom „Reserve“. Náš stôl. Majiteľ náš výkon ohodnotil slovami „To som ešte nevidel, idú pre pivo a prídu bez piva.“ Ledva sme si sadli a objednali, už znovu prší. Nie neprší, doslova leje.
Dojeme, dopijeme a stále prší. Sme nútení si dať aj kávu. Zabralo to. Po káve namiesto dezertu prestáva pršať. To je naša chvíľa. Bol by hriech ju nezneužiť. K autu prichádzame so suchou nohou. Do auta však už nenastupujeme so suchou nohou. Teda aspoň ja. Mám na nohách tradičné české sandálky a okolo auta barinu úctyhodných rozmerov. Nakoniec sa do auta dostávam dverami spolujazdca. Všetci sme spokojní. Vyvetrali sme sa a k tomu ešte našťastie aj pršalo v pravý čas…
