Jozef
Táto akcia mala mnohých organizátorov. Musela mať. Trnavskí turisti mali čo robiť, aby pokryli toľko kontrolných bodov na asi 100 kilometrovej trase. Mohlo to však byť bez nás. Lenže aj u nás sú organizátori. Zvyčajne má akcia jedného organizátora. Ostatní sa jednoducho pridajú. Tentoraz to bolo iné. Zbuntošil nás Marek. Jeseň, noc, ruja… Jelenia. Stačilo sa mu pred Vincom len zmieniť, a už to bol jeho človek.
So mnou mali viac roboty. Už som to zažil. Navyše tentoraz žiaden východ slnka. Nie že by nebol východ slnka. Aj kopčeky boli. Len sme ich nespojili a nevyhlásili za náš cieľ. Tentoraz nestačilo pôsobenie v mikrosekundách, ani sekundách. Chcelo to dni. Síce som kládol odpor, ale nakoniec som podľahol i ja. Nie som z kameňa.
Marek zabezpečil odvoz i dvoch hostí. Roman zase zabezpečil stovkárov, aby sme mali koho podporovať pri šľapaní "nočnej 35-ky"z Bukovej do cieľa. Pomerne rýchlo zlomil Duša. Vlastne Dušo sa zlomil sám, dobrovoľne a rád. Ďalším organizátorom bol Vincent. Zohral úlohu telefónnej ústredne. Vyvolával a hlásil aktuálnu polohu našich želiezok pokúšajúcich sa o zdolanie trnavskej stovky.
Malo nás byť viac, ale Maroš nestíhal. Bol stále v Bratislave a čas odchodu na akciu sa blížil. Ten nakoniec prišiel a Maroša nezastihol doma ani na ceste ku mne. Proste sa mu nepodarilo vrátiť sa domov včas. Nevadí. Nevie o čo prichádza. Alebo že by veľmi dobre vedel?
Situácia sa nám vyvíja. Predpokladaný príchod stovkárov na Bukovú sa ustálil na 20-tej hodine. Kolesá mašinérie sa dávajú do pohybu. Zastavia sa až v Bukovej. Ale iba na chvíľu. Všetko funguje tak, ako má. Prichádzame na náš štart okolo 19-tej.
Aby sme vyrovnali handicap v podobe 66 kilometrov v nohách stovkárov, objednávame si pivo. Keďže jedným pivom sa nedá dosiahnuť požadovaný výsledok, sme nútení objednať si ďalšie. To ani nestihneme dopiť a už vidíme Duša. Presnejšie tvár, ktorá sa na neho podobá. Telo prítomné je, ale duša ako keby nebola prítomná. Má toho dosť. Vzdáva to. Nepotrebuje sa úplne odpáliť, pretože v pondelok ide do práce. Chápem ho. Ja by som sa nedostal ani sem. Stihol mi povedať „Toto už nie je turistika. To je o úplne niečom inom.“
Zostalo nám už iba jedno želiezko v ohni. Roman. Musí sa posilniť. 2 x cigánska a kofola. Klasika. Stratenú energiu musí niečim nahradiť. A potom šup rovno na nohy a pokračujeme. Ak by sa nám naše želiezko príliš rozsedelo, stuhlo by. V úplne inej časti tela, ako by chcelo. A potom by sa mu veľmi zle šľapalo.
Tempo máme slušné. Roman si vykračuje, ako keby s nami na Bukovú prišiel autom. Drží tempo s našimi mladými hosťami. Tí ako keby sa ani zeme nedotýkali. Krídla im však nevidieť. Tempo Romanovi vydrží až do Dobrej Vody. Tu už sa na ňom začína prejavovať kríza. Kto vie, koľká už za dnešný deň? Síce idem iba od Bukovej, ale solidárne s Romanom začínam pociťovať krízu tiež. Som proste iná výkonnostná kategória. K poslednému kontrolnému bodu pred cieľom prichádzame s Romanom poslední. Naši sú už zhromaždení okolo ohňa. Čakajú na nás. Už len zostup dolu a máme to za sebou. Dal nám zabrať, ale do cieľa sme dorazili.
Musím súhlasiť s Dušom. Tieto stovky nie sú o turistike. Proste ideš, valíš, občas pobehneš… Niet času a priestoru na kochanie sa, fotografovanie, trochu pokoja na vnímanie krásy okolia… Celé je to také uponáhľané. Ja radšej zostanem verný starej dobrej klasike.
Ešte niekoľko čísiel. Naši stovkári na Bukovú dorazili okolo 19:45 hod. Z Bukovej sme vyrazili okolo 20:00 hod. a do cieľa sme dorazili niečo pred 03:30 hod. Cesta nám trvala 07:30 hod. A toľko aj trvať mala. Áno, Roman idúci z Bratislavy to bol stále schopný dávať za oficiálne turistické časy. A vlastne o niečo rýchlejšie, pretože sme sa zdržovali na kontrolných bodoch a ja som mal ešte jeden krásny zážitok v lese a Roman ma čakal. Na záver chcem poďakovať našim organizátorom za ukážkové zvládnutie akcie.
