Roman
S blížiacim sa životným jubileom som premýšľal aký si len dať pamätný darček. Dal so si niekoľko podmienok:
- Vybrať si zaujímavú trasu.
- Počet km musí prevýšiť moje výročie dožitia.
- Jednodňová akcia nie je dostatočne dôstojná môjmu jubileu.
- V priebehu túry musím vidieť aspoň raz východ alebo západ slnka.
- Nespôsobiť niekomu telesnú alebo duchovnú ujmu.
Dopadlo to nad očakávanie!
V pondelok som zaparkoval auto na Donovaloch a autobusmi som sa prepravil do Podbrezovej. Dal som si dvojkilometrovú prechádzku po Podbrezovej k odbočke na Čertovicu. Hodinku som neúspešne kýval na autá. Napokon som zavolal taxi, poklebetil s taxikárom a už bol pri motoreste na Čertovici. Vyše hodiny som stepoval okolo motorestu, aby som nevyrazil príliš skoro. Po desiatej som vyrazil veľmi pomalým tempom. Vychutnával som si nočnú oblohu plnú hviezd. Počas celej noci som videl iba dve lietadlá na oblohe. Prvé prekvapenie bolo pri Kumštovom sedle, súvislý pruh snehu pod ktorým zmizol chodník. Našťastie po chvíli rozpakov a križovania snehového poľa som opäť objavil chodník. Štefánikovú chatu som tíško obišiel. Ďalej pod Ďumbierom som osvetlil 15 – 20 metrov pod sebou dve oči, ktoré ma pozorne sledovali. Čelovku som mal už dosť vyšťavenú, tak som videl iba siluetu rysa!!! Pozeral na mňa vyšponovaný na skale. Keď sa prikrčil, radšej som smerom k nemu hodil skalku. Ušiel a dva – tri krát naštvane zaškriekal. V Krupovom sedle som bol napriek pomalej chôdzi už o pol štvrtej. Smerom na Ďumbier som som si našiel závetrie za veľkým skaliskom. Dal som si pauzu, keďže nemalo zmysel podupávať potme vo vetre a mraze hore na Ďumbieri. Najedol, napil a prezliekol som sa a posedel si v relatívnom pohodlí. Aby som nemusel stále čumieť na mobil, nastavil som si budík na pol piatu. Ale už o štvrť na päť sa začalo rozvidnievať, tak som expresne vybehol na vrchol. Hore bolo jasné, že slnko sa objaví za Vysokými Tatrami, výhľady boli široko – ďaleko. Hore som stretol dvoch fotografov v akcii. Užil som si krásny východ slnka, porozprával sa so sympatickými fotografmi a po čase pokračoval v túre. Na Kamennej chate som si dal skoré raňajky z vlastných zásob a po ôsmej vyrazil ďalej. Pred šiestimi rokmi som šiel tú istú trasu a kamenný chodník bol pod ľadovou škrupinou a moje tempo tu bolo max 1 km/hod. Teraz chodník bol na malých úsekoch pod snehom, ale zvyšok bol po suchom povrchu. Cesta ubiehala rýchlo a bezpečne. V batohu som mal pripravené turistické mačky ale nedostali sa do akcie. Na Chabenci som trošku poblúdil, ale po chvíli mi to docvaklo a vrátil som sa spod kopca. Nad útulňou Ďurková som si dal presne na poludnie obed. Veľká Chochuľa predo mnou budila rešpekt. Vycupkal som na ňu a dal si veľkú pauzu. Na Prašivej som odfúkol pri pohľade na Donovaly v hĺbke. Zostup bol prekvapivo pohodový. Na Kečke som si vychutnal slnko nízko nad Veľkou Fatrou a vyfarbené zore. Zvyšok už bola iba taká prechádzka lesom a po asfaltke. Na Donovaly som to stihol k autu ešte za svetla, ale kým som sa prezliekol, uložil veci a naštartoval auto už bola tma. Za Novou Baňou som zistil, že moja pozornosť prudko klesá, tak som zaparkoval na pumpe Tekovské Nemce, že si chvíľku hodinku – dve zdriemnem. O pol piatej ma zobudil budík, čo som si nastavil deň skôr a zabudol ho zrušiť. Dorazil som domov, osprchoval som sa, prezliekol, spravil sebe a rodine raňajky a pred siedmou som bol už v Nitre.
Akciu hodnotím ako veľmi úspešnú. Do budúcnosti, ak mi to zdravie dovolí, by som chcel každoročne poriadať takúto oslavu. Veď nad 50 už každé narodeniny možno pokladať za jubileum. Malo to svoje čaro vkročiť do hôr ako štyridsiatnik a zliezť ako pädesiatnik.