Dnes je: piatok - 24.5.2024, Meniny má: Ela, Vanesa
Aktualizované: 23.05.2024

Fotografie z roku 2015



On-line: 3

Akcie: 824

Foto galérie: 658

Videá: 285

Odkazy: 578

Komentáre: 1472

Login:

Heslo:

Detail akcie Ruina hradu Hričov

Detail uskutočnenej akcie

Vložil:
Jozef
Dátum:
nedeľa - 15.11.2020
Pohorie:
Súľovské vrchy
Vzdialenosť:
13.1 km
Čas:
6h 50m
Stúpanie:
769 m
Klesanie:
769 m
Náročnosť trasy:
5
Body do rankingu:
56.6
Mapa:
Turista
prih. / ospr.
účasť
Jozef Jozef
So - 14.11.
Ivan Ivan
So - 14.11.
Vinco Vinco
So - 14.11.
Ľudka Ľudka
So - 14.11.
Marika Marika
So - 14.11.
Alenka Alenka
So - 14.11.
Hostka 4 Hostka 4
So - 14.11.
Dušan Dušan
So - 14.11.

Fotky a videa Videné: 138

prehrať videoprehrať video prehrať videoprehrať video

Trasa akcie

Hričovské Podhradie – Hričovská skalná ihla – Hlboká nad Váhom – Hlbocký vodopád – Pod Roháčom – Pod hradom Hričov – Hričovský hrad – Hričov (564 m) – Hričovské Podhradie

Poznámka k akcii

Odchod z Piešťan o 08:00 hod. Predpokladaný príchod do Hričovského Podhradia je okolo 09:00 hod.. V dedine je trochu problém s parkovaním. Skúsime zaparkovať pred Krčmou Lipa.

Ak budeme mať čas, chuť, pekné počasie, dostatok svetla, dobrú náladu… môžeme navštíviť aj Hričovské rífy. Trasu nám to predĺži (iba smerom tam) o 762 m, 74 výškových metrov a 22 minút.

Komentáre:

Jozef

Jozef

3

Ak by sme sa toľko nehrali s parkovaním v podhradí alebo nešuchtali sa pri skalnej ihle či vodopáde… proste ak by sme na hrad Hričov dorazili o cca niečo vyše 400 rokov skôr, videli by sme asi toto https://www.youtube.com/watch?…

komentár: 851 pridaný: 20.11.2020 - 17:45

Reakcie na komentár: 851

Vinco

Vinco

1

Škoda, že sme sa cestou na hrad toľko flákali grin Mohli sme ho vidieť naživo v celej svojej kráse grin

Inak tá animácie je pekná, profesionálna a skoro autentická. Klobúk dole jej tvorcom palec hore palec hore

komentár: 852 pridaný: 20.11.2020 - 18:14
Vinco

Vinco

2

Až teraz som sa dostal k písaniu komentára grin

Takže ako začať?

Najprv tradične o zrode tejto akcie
Tentoraz sa akcia nezrodila výhradne v hlave Joža. Podstatne mu v tom pomáhal Ivan. Vlastne „zbúchali ju“ spoločne. Keď som v sobotu pozrel kto je na akciu prihlásený, zistil som, že to bude v nedeľu zaujímavé grin Štyri hostky, z toho som tušil, že jedna z nich asi bude „nová“ Ľudka.
Minule na akcii „ženy prevalcovali“ chlapov. Bol to historický zápis do knihy PAT-a a MAT-a. Nikdy doteraz sa to nestalo. Teraz to vyzeralo na čistú remízu, ale len vyzeralo, ako som sa neskôr v Hričovskom Podhradí presvedčil. Totižto jedna žena zlyhala. A tak sme my chlapi tradične a znova vyhrali.

Cesta do Hričovského Podhradia
Odvíjala sa pokojne a tentoraz na Ivanovom „tátošovi“. Áno myslím pokojne až do chvíle, keď Ivan v aute nepustil metalovú muziku. Akosi sme všetci ožili. Aj Dušan. Len ten z nás svojim oblečením a výzorom pripomínal najviac metalového fanúšika. Vyzeral, akoby sa z jedného koncertu presúval na druhý grin Keď zaznela skladba Hells Bells od AC/DC vošlo do nás sto čertov cool grin Ja som si zaspomínal na časy, keď som hrával v hudobnej skupine a spoločne s Ivanom sme to rozohrali na imaginárne bicie. Nikomu nevadilo, že volant zostal na chvíľu bez záujmu grin grin I tak sme úspešne a bez ujmy dorazili do Hričovského Podhradia, kde nás už čakali naše „kvetinky“.

Proste začiatok
Len čo sme sa zvítali a v mojom a Dušanovom prípade aj zoznámili pre nás s novými ženami (Alenkou a Majkou) zahájili sme tradičné štartovné rituály. Snáď ste si nemysleli, že nebudú LOL Jozef opäť z „klobúka“ vytiahol tú vynikajúcu zázvorovicu. Konkurovať tak kvalitnému štartovnému môže len Romanove varené vínko. Štartovné padlo ako uliaté a potom sme sa už vydali na cestu.

Prvá časť trasy
Najprv sme chvíľu išli dedinou, ale potom sa nám už do cesty postavila naklonená rovina. No nebolo to také strašné. Už som zažil oveľa prudšie začiatky. Vidno, že dnešnú celú trasu chlapci naplánovali s citom. Ušili ju presne na seba.
Keď sme opustili obec išlo sa príjemne po lesnej ceste. Mierny stupáčik nás doviedol až k našej prvej zastávke Hričovskej skalnej ihle. Aby sme miesto dôkladne preskúmali chvíľu sme sa zdržali. Bolo na čo pozerať. Skalná ihla je veľmi zaujímavý objekt. Jožo neváhal a „skalku“ preskúmal aj svojim pomocníkom. Do vzduchu vypustil svojho „orla bzučivého dotieravého“, ktorý na miesto nalietaval, ako keby nás chcel uloviť.
Ivan ten zas nezaprel svojho „keškárskeho“ ducha a neďaleko od skalnej ihly ulovil jednu kešku pod odborným dohľadom Alenky a mňa, teda „filmárika a filmušky“ grin
Ľudka tá sa zas snažila vyliezť na skalku a preliezť jej okom ako niť. No nepodarilo sa jej to grin
Pokračujeme ďalej.

Druhá časť trasy
Po pár stovkách metrov sme dorazili na príjemnú lúku s jemným stúpaním. Na nej boli celkom pekné výhľady, kde ústredným bodom záujmu bol hrad Hričov, týčiaci sa na ďalekej hradnej skale. K nemu smerovali naše kroky.
Prestávkou tejto časti bola miestna piváreň zvaná „Pod Vŕbou“ v obci Hlboké nad Váhom. Piváreň nás na chvíľu pritúlila. Majiteľ nás nenechal na „holičkách“, má dobré srdce. Dovolil nám na terase posedieť a ponúkol nám čapované pivko, kávičku a čajíček, každému na čo mal chuť. Hádajte na čo som mal chuť ja question grin Čas prestávky sme využili i na posilnenie jedlom a Majka nás pohostila jej vynikajúcimi makovými koláčikmi. Mňaaaaam. Ďakujeme Majka.
Pokračujeme ďalej.

Tretia časť trasy
Než sme k hradu Hričov prišli užili sme si najprv krásnu scenériu Hlbockého vodopádu. Dnes sme pri ňom neboli samy. Je to zaujímavé miesto a preto je cieľom mnohých turistov. My sme vodopád dôkladne preskúmali zospodu i zvrchu. Áno na vrch vodopádu vystúpili z nás tí odvážnejší grin Z vrchu je impozantný pohľad na okolité skaly, tak typické pre Súľovské vrchy. Traja z nás sa odvážili ísť ďalej po tiesňave, ktorú zrejme časom vyhĺbil potôčik, ktorý kŕmil nenásytný vodopád. Touto časťou som išiel spoločne s Ľudkou a bola to naozaj zaujímavá cesta. Keď sme prišli na spojnicu so zelenou turistickou značkou vystúpili sme ešte do miest, skál, ktoré sa nachádzajú nad vodopádom. Je to úchvatné miesto. Z najvyššieho bodu zažijete nádherné výhľady. Ja s Ľudkou sme mali to šťastie si ich naplno vychutnať. Ďakujem príroda za takéto miesta.

Štvrtá časť trasy
Viedla úplne iným svetom ako doteraz. Spoločnosť nám robili „holé stromy“ príjemný listnatý povrch a dobrá nálada každého člena výpravy. Po chvíli sme dorazili na miesto, kde sme sa otáčali o 180°. Jedná sa o červenú turistickú značku vedúcu k rázcestníku Pod Roháčom. Odtiaľ je to už iba kúsok k zaujímavej skale s názvom Brada. Tú sme mali počas putovania niekoľkokrát na očiach. Dnes však naša cesta k nej nesmerovala. Dnes sme si naplánovali návštevu hradu Hričov. A ten už nebol tak ďaleko.

Piata časť trasy
Áno bol ňou hrad. Avšak tesne pod hradným kopcom, na ktorom sa týči je odpočinkové miesto, ktoré sme s vďačnosťou využili. Kryté útulné sedenie nám poskytlo čas na oddych a posilnenie. Majkine koláčiky už neboli. Pamätáte sa? Zjedli sme ich „Pod Vŕbou“. Ponaučenie pre Majku! Treba napiecť viac koláčikov grin grin Mlsných jazýčkov je veľa.
Po pauze sme konečne navštívili vytúžený hrad Hričov. Poviem vám je to zážitok. Síce je hrad malý, ale ten výhľad, ktorý poskytuje je o to krajší. Na hrade bola návšteva ako na „Václaváku“. Áno neboli sme tu samy. Všetci prítomní boli ohľaduplní. Dávali si prednosť a oplývali trpezlivosťou, pri čakaní na uvoľnenie pri lezení po rebríkoch. Najkrajšie je najvyššie miesto hradu. Predstavuje plošinku so sedením a peknú atmosféru vylepšuje borovica vyrastajúca na jej vrchole. Proste rozprávka. Hodné miesto na vypustenie „orla bzučivého dotieravého“. A Jožo nelenil. Vypustil ho, aby toto krásne miesto zdokumentoval. Aj odovzdávanie vrcholových medailí stojí za to. Ja som ešte na koniec nalepil nálepku spolku na vrcholovú schránku a potom sme už šli ďalej.

Šiestu časť trasy
trochu skrátim, lebo som sa s písaním príliš rozkokošil a nikto to nebude také dlhé čítať. No tí, čo došli až sem vedzte, že sme cestou dole do cieľa navštívili celkom tri jaskyne.
Jedna bola podľa Joža takzvaná „plazivka“.
Druhá bola nádherná. Jožo trefne poznamenal, že bola ako jaskynný amfiteáter. Jej obyvateľom bol aj jeden netopier, ktorého sme na chvíľku vyrušili.
Tretia mala tvar banskej štôlne a na jej konci bolo do kameňa zrejme vytesané sedenie.
Keď sme preskúmali všetky jaskyne očakával nás už iba cieľ. Do dediny sme prišli rozdelení do dvoch skupín. Ja, Dušan a Alenka sme nasledovali náučný chodník ústiaci práve v dedine. Druhá skupinka si vybrala nezáživné putovanie po asfaltke grin Stretli sme sa až v dedine a to bol koniec nášho skvelého prežitého dňa. Do cieľa sme dorazili už za začínajúceho súmraku. Stihli sme sa rozlúčiť a dať si sľub, že sa takto za vynikajúcej partie zídeme niekedy nabudúce.

Ďakujem všetkým za skvelú účasť. Ďakujem tiež, že som mohol spoznať skvelých ľudí Alenku a Majku. My všetci máme radi prírodu, dobre sa v nej cítime a bavíme a dúfam, že to takto zostane naveky smile

Ešte raz ďakujem a dovidenia.

komentár: 849 pridaný: 19.11.2020 - 21:25
Jozef

Jozef

1

Tentoraz sme zaznamenali bohatú účasť. Že by za ňu mohli tri čerešničky, ktoré na nás čakali? Posúďte sami. Šampus, Frankovka Modrá Rosé a dobre chmelené pivo APA. Počkať. Omyl. Iné čerešničky som mal na mysli. O týchto sme ešte nevedeli. Tu sú tie správne:

Hričovská skalná ihla je viac ako 10 metrov vysoká. Kedysi ju bolo vraj vidieť aj z cesty, pretože bola na lúke. Dnes je takmer zo všetkých strán obklopená stromami. Je to jediná skalná ihla u nás, ktorá má aj uško (skalné okno) na navlečenie nite.

Hlbocký vodopád v minulosti nazývaný aj Súľovský. Kaskádový vodopád má výšku 14 metrov. Očaril aj filmárov, ktorí ho radi obsadzovali do svojich rozprávok. Vodopád si zahral v rozprávkach Perinbaba, Soľ nad Zlato, Sokoliar Tomáš a Dúhenka.

Hrad Hričov je jedným z našich najstarších a rozlohou najmenších hradov. Pre panstvo sa stal časom nepohodlným. Navyše pre nedostatok miesta ho nemohli upraviť, aby zodpovedal pokroku vo vojenskej technike. V roku 1605 nedostatočne strážený hrad obsadili a vyplienili Bočkajovi povstalci. Pôvodní majitelia hrad neobnovili a odvtedy pustne.

Dnes s nami ide aj Dušan. Na sebe má iba dve turistické veci. Topánky. Obe. Možno aj turistickú dušu má. Inak je skôr oblečený, ako keby išiel práve na koncert. Napriek tomu sa jeho rifle, kožený kabát i dlhé vlasy hodia na našu akciu. Presnejšie na jednu jej časť. Síce malú… Hovorím o ceste autom do Hričovského Podhradia. Ivan totiž pustil svoju obľúbenú muziku. Takže ten koncert by aj prítomný bol. V tejto chvíli bol najvhodnejšie oblečený Dušan. Keď sa to tak zoberie… vlastne sme prišli z koncertu.

Kúštik za dedinou sa nám niečo postavilo do cesty. Aha, naklonená rovinka. Trochu fučíme, ale ide to. Zrazu skalná ihla. Dron sa bráni, nechce vzlietnuť. Vraj nemôže. Dolu, za diaľnicou je totiž letisko. Dokonca medzinárodné, Žilina – Dolný Hričov. Pýta si to odo mňa telefónne číslo. Mám. Zrazu mi prichádza kód. Lenže na ten istý mobil, cez ktorý ovládam dron. A appku i SMS s kódom naraz otvorené nedokážem mať. Čo teraz? Chalani, pamätajte si! Každý dostal svoju časť kódu. Pre istotu 3 krát opakujem kód. Chalani nezlyhali. Zrazu je dron schopný letu.

A tu sa to zrazu stalo. Dušan otvára svoj nenápadný vak. Všetci sa nestíhame diviť, ako sa mu to všetko zmestilo do takého malého vaku. Ponuka je široká. Nestačíš do kopca a potrebuješ posilniť? Nech sa páči Red bull. Máš suché pery, alebo len tak zo špásu? Nie je nič lepšie a mastnejšie ako konopný olej. Aspoň v ruksaku nie. Dosiahol si konečne vrchol? Šampus. Kvári ťa smäd? Pivo. Stretol si známeho z Pezinka či Modry? Frankovka modrá rosé. Keď ju miluješ, nieje čo riešiť. A máš v batohu i kofolu. Dušan sa naozaj pripravoval zodpovedne. Dokonca zobral zo sebou aj ústnu vodu. Len tak pre istotu. Asi aby medveďovi nesmrdelo toľko z papule. Keby sme ho náhodou stretli a dali sa s ním do reči. Jeho ruksak automaticky dostal prezývku „pojazdný bar.“ Na jedenie má toho podstatne menej. Vak plný tekutín. Kde by sa tam ešte aj jedlo zmestilo? Jedine klobáska mala ten správny tvar. A kúsok chleba na vrch.

Zo začiatku sa držíme relatívne pokope. Len Vincent je raz vpredu a inokedy zase niečo stvára vzadu. Niečo stratil? Alebo hľadá? Hríby? Kľúče od auta? Autom je Ivan, takže pohoda. Nech robí to, čo potrebuje urobiť. Niekedy je lepšie nevedieť. Celkovo. Tentoraz to nemyslím konkrétne. Jednoducho taká obyčajná ľudská skúsenosť. Keď my spravíme 12 kilometrov on ich určite prejde minimálne o 2 – 3 viac.

Prichádzame do susednej dediny. Zrazu vŕba. Takú hrubú som jakživ ešte nevidel. Zaujala. Čiste náhodou pod ňou šenk. Vyzeral taký smutný, opustený. Zopár drobností však svedčilo o tom, že prednedávnom to tak nebolo. Ako vyjednávača vysielame najskúsenejšieho z nás. Áno, správne, Vincent šiel. Búcha na dvere. Len či na tie správne? O chvíľu zistíme. Vychádza chlapík. Nedôverčivo si nás obzerá. Hodnotí nás. Vincent! Úspech dnešnej výpravy máš pevne vo svojich rukách! Zlyhanie by vážne zamávalo s morálkou výpravy. I keď tentoraz o trochu menej. Predsa len máme k dispozícii pojazdný bar. Ale je tu veľké ALE! Čapované je jednoducho čapované.

Chvíľu to trvá, ale predsa len sa nedôverčivý pohľad chlapíka pomaly mení na prívetivejší. Čo k tomu dodať? Vincent sa tentoraz poučil zo svojho veľkého neúspechu v Kunešove. Stačilo začať prvú vetu inými slovami ako „Dobrý deň, máte pekné dvere!“ Vincent dnes zaznamenal veľký, pamätný úspech! Máme povolené sedieť vonku na čerstvom vzduchu. Načapuje nám, čaj i kávu urobí. Hneď je všetko krajšie. Aj slniečko vykuklo. Asi bolo zvedavé, či sa Vincentovi zadarí. Je čas platiť. Už netreba. Vincent sa v nestráženej chvíli nenápadne vzdialil a zaplatil. Asi postupoval v duchu starého vyjednávačského hesla „Čo si si vyjednal, to si aj zaplať!“ No ale nabudúce ho už musíme ustrážiť!

Blížime sa k ďalšej čerešničke. Vodopád. Tečie. Sme aj čakali, že niečo bude. Járček pod vodopádom nám to pošepkal. Otázna bola však jeho mohutnosť. Mocnosť a výdatnosť jeho prúdu. To bola otázka. Či ako keď dvaja chlapi naraz si potrebujú trochu odpustiť, a či viac? Mali sme šťastie, bolo to podstatne viac. Toto by dvaja chlapi nedali… Vyťahujem dron. Trochu vzlietol, ale na obrazovke nič nevidím. Bráni sa potvora. Vraj stiesnené podmienky. Nedokážem s ním nič urobiť. Ide k zemi a vypínam ho. Lenže ostatní sa medzitým niekam rozliezli. Aspoň ten vodopád zostal a tak ho cvakám. No nič. Idem nad vodopád aj ja. Tam stretám Ivana. Vincent s Ľudkou vraj šli po koryte potôčika ďalej. Oficiálne tadiaľ cesta nejde, ale vraj sa prejsť dá. Nekecali. Síce to bolo na 2 miestach trochu o hubu, ale dalo sa. Ivan sa však vrátil pod vodopád. Podozrievam ho, že takticky nechal paličky pod vodopádom, aby mal dôvod vrátiť sa. Pridal sa k časti výpravy a pokračoval turistickým obchvatom vodopádu po značke.

Les, šuchotajúce lístie pod nohami… Občas výhľady či oproti idúci turisti. Nejaký ten rozhovor… a zrazu sme pri tretej čerešničke. Hrad Hričov. Presnejšie to, čo sa z neho dodnes zachovalo. Zrazu ceduľka s nápisom „Pomôž vyniesť piesok, vodu, kameň do hradu! Po schodoch až ku miešačke. Ďakujeme!!! ZPHH.“ Piesok zmizol. Voda sa asi vyparila. Zostali iba kamene. Každý chytá do ruky nejaký kameň. Vyberáme si taký, aký sa nám páči. Teda aspoň ja. Dúfam, že ostatní mali viac rozumu a vybrali si taký, na aký sa cítili. Odhodlane vystupujeme na hrad. Tam zisťujeme, že okrem piesku a vody zmizla aj miešačka. Proste jej niet. Jednoducho položíme kamene na kopu. Týmto aktom ako keby šibnutím čarovného prútika sa meníme z robotníkov na turistov. Veru, poviem vám, že to nie je med lízať. Kým ten kameň vynesiete v rukách hore… Aj jaj, mal som sa trochu viac ovládať.

Juj, znovu som sa neovládol. Môj príspevok je dlhý. Preto už spomeniem iba povesť. Tentoraz sa netýka hradu, ale vodopádu. Ľuďom sa vraj zjavujú víly z Hlbockého vodopádu, ale iba keď ich zmáha veľká bieda. Tá navštívila i Janka. Neurodilo sa mu ani za hrsť zemiakov. Zbytočne sa od svitu do mrku k zemi skláňal, iba čo prach do hrste zbieral. V črevách mu vyhrávalo od hladu a v očiach mu černelo od márnej driny na poli. Bol taký ukonaný, že si šiel do horičky hlavu ochladiť. Nabral vodu z miesta, na ktorom tancovali víly a tou vodou pokropil hrudy na poli. Ešte ani poriadne na zem tie kvapky nedopadli a hrudy sa premenili na zlato. Mal si za čo Janko chleba kúpiť a hlad zahnať, ba aj na novú chalupu mu zostalo. Hovorí sa, že odvtedy sa víly z Hlbockého vodopádu nikomu neukázali. Prídu až vtedy, keď bude ľudí veľká bieda zmáhať. Potom sa voda z ich šľapají premení na zlato… (prevzaté z https://dromedar.zoznam.sk/…ch-rozpravok )

komentár: 848 pridaný: 17.11.2020 - 17:52