Jozef
Znovu som prehral. Na svoju obhajobu poviem len toľko, že som ani len netušil, že som účastníkom súťaže. Prvý krát súťaž vyhlásil Roman. Najkrajším členom spolku bude ten, kto stopne auto. Parkovali sme totiž o nejaký ten kilometer ďalej, ako sme skončili. Áno Vincent. Vtedy prišla tvoja hviezdna chvíľa. Stopol si Poliaka. A možno si len pomýlil brzdový pedál s plynovým? Kto ho vie? Po druhý krát mi niečo podobné vyviedol Ivan. Ja som na akciu dotiahol jednu babu a on hneď štyri. Znovu čestne priznávam svoju porážku.
Ide o veľmi netradičnú akciu. Po prvý krát je prítomných viac žien, ako mužov. Dva a pol násobne. Netradičné bolo aj ráno. Po prvý krát sa stalo, že niekto ku mne netrafil. Presnejšie, Ivan netrafil. Zrazu mi zvoní telefón s inštrukciami, kde sú. Obec trafili, takže žiaden problém. Je nás veľa. Do jedného auta sa nezmestíme. Ivan sa cítil v aute plnom žien ako maharadža. Maharadža je chlapík, ktorého príkazy sa jednoducho plnia. A keď maharadža rozhodol, ktoré dve presadnú do môjho auta, nik nenamietal… By sa niekto opovážil namietať.
Toto som dávno nezažil. K Miriam je to od nás asi hodinka autom. Celú hodinu vydržali ženy v mojom aute hovoriť. Som si musel dávať pozor, aby som správne odbočil na Zlaté Moravce. Chvíľka nepozornosti a sme vo Zvolene. Je to síce na „Z“ ako Zlaté Moravce, ale nechcel by som odtiaľ ísť peši na Hrušov. Tentokrát zlyhávam ja. Netrafil som číslo domu. Ale ulica sedela! Tesne vedľa, o 5 domov…
Síce som v Topoľčiankach ešte nebol, ale to mi nezabránilo, aby som mal jasno v tom, kde zaparkujeme. Našťastie bol s nami aj Ivan. Ten mal ešte jasnejšie. Neparkovali sme však ani tam. Šla s nami „domorodka“, ktorá tieto miesta pozná ako vlastnú dlaň. Pri parkovaní sme boli len radi, že išla s nami aj Miriam.
Iba zopár metrov od auta a už Miriam zlyhala. Nie, nezablúdili sme. Vytiahla foťák. A veru ona len tak bez dôvodu nevyťahuje foťák. Výborne, nebudem sám zdržovať. Prvá časť trasy bola menej záživná. Preto sme si ju zvolili ako prvú. Na zohriatie sa na prevádzkovú teplotu. Prvý kilometer a pol bol po asfalte. Síce aj potom bol asfalt prítomný, ale to už bol cyklochodník vedúci popri vinici. Neskôr nám poskytol aj výhľady do blízkeho okolia. Asfalt vydržal až po turistický chodník. Tam taktne zmizol. Práve včas.
Les, rovinka, pohodička… Ako na nedeľnej vychádzke. Trochu stúpania sme absolvovali snáď iba pri výstupe na hradný vrch. Možno tam boli niekde ukryté aj iné drobné a nenápadné stúpania. Tie si však nikto nevšimol. Tentoraz nie je vinný iba Ivan. Všetci rozprávali. Teraz nasleduje veselá príhoda. Pre ostatných. Majiteľka batoha veru veselá nebola. Pôvodne som to nechcel spomínať, ale nakoniec, ako varovanie pre ostatných. Jedna nemenovaná členka našej výpravy nás chcela niečim ponúknuť. Zdvihla batoh a … nevidela nič. Zato cítila. Hxvno. A to mala batoh položený na lavičke. Musíme si dávať bacha. Inak sa nám môže stať, že zažijeme niečo podobné. V dnešnej dobe je bežné, že ľudia chodia so psami kdekoľvek. Od tohto okamihu bol každý pes podozrivý. Zrovna išiel jeden malý okolo. Príliš malý, ten by toľko zo seba nedostal.
Bola to pekná vychádzka. Čo pekná! Očarujúca. Až tak, že Ivan zabudol hľadať kešky. Spomenul si na ne až v polovici trasy. Vlastne toto je výnimočná výprava aj kvôli tomu, že tentoraz nenašiel ani jednu. Bol však za to odškodnený. Zo začiatku som nechápal, ako to, že od hradu po Žrebčín je to 4 kilometre, ktoré sme prešli za 45 minút a od žrebčína do Topoľčianok tiež 4 kilometre, ale na tabuli sa vyhrážajú 1 hodinou a 5 minútami. O chvíľu som pochopil. Tento rébus mi pomohol vyriešiť Ivan. Z okolitých jabloní zhadzoval jabĺčka mojimi paličkami. Zo začiatku kŕmil jabĺčkami iba kone. Keď tie najchutnejšie minul, skúsil jabĺčka okoštovať tiež. No nič, aspoň mal úspech u koní.
Znovu sme radi, že je Miriam s nami. Poprevádzala nás snáď po všetkých kútoch parku. Spomenula aj pstruháreň. Ivana však neprekvapila. Zodpovedne sa pripravoval na túto akciu a bol zorientovaný. Navyše, dva krát mu nebolo treba hovoriť. Nám ostatným tiež. Lámali sme si hlavy len nad jedinou vecou. Budú mať otvorené? V dnešnej dobe totiž býva kvôli korone takmer všetko zatvorené. Zavážilo to, že pstruháreň bola od nás iba 3 kilometre. Tak prečo neskúsiť šťastie? Vyšlo to. Mali sme šťastie nielen na pstruháreň, ale aj na milých ľudí, pekné počasie, zaujímavý hrad, kone, park, nádhernú jeseň…