Jozef
Rýchly prehľad: ponúkam tu pre tých, čo nemajú radi dlhé texty. Akcia prebiehala doslova a do písmena ako u PATa a MATa. Na vrchol Veľkého Griča sme vystúpili takmer dva krát. Prečo? Lebo sme chceli naň vyjsť cez feratu. Keď je blato a sneh… nie je to úplne ideálny nápad. Pod vrcholom nám mala posledný skalný úsek pomôcť prekonať reťaz. Hľadali sme, hľadali, lenže sme ju nenašli. Vzdali sme to nejakých 100 – 120 výškových metrov pod vrcholom. Začiatok feraty sme síce našli, ale koniec už nie. Takže naspäť dolu a znovu hore. Tentoraz po poctivej turistickej značke. Keďže je veľa hodín, Malý Grič nestíhame. Ale pôjdeme okolo neho, nech neideme rovnakou trasou. Aj by sme šli len okolo, keby sme zle neodbočili a do cesty sa nám nepostavil „masív“ Malého Griča. No nič, osud tak chce. Lezieme si hore, lezieme, keď tu zrazu reťaze. Máme ich! Počkať. Nemali byť na Veľkom Griči? Nech je ako chce, my sme mali pekný deň.
Veľmi dlhá verzia: Vo filme ich bolo sedem. My sme síce iba traja, ale rovnako statoční. Ešte to síce nevieme, ale odvahy dnes budeme potrebovať veľa. Ale nepredbiehajme. Cestou dodržiavame tradície a stojíme v Tekovských Nemcoch na kávu. My sme síce moc nechceli, ale Vincent nemal zo sebou jedlo. A aký býva chlap, keď je hladný? Preto pre dobro všetkých zúčastnených stojíme, Vincent si spokojne kupuje bagetu a pri tej príležitosti si dáme aj tú kávu. Po Handlovú ubieha cesta rýchlo a bez zbytočných chýb. V Handlovej sa zase točíme aj tam, kde nie je kruháč. Len tak, pre istotu. Nevadí, veľa času nás to nestálo. Zastavujeme pred panelákmi. Vincent pohľadom skúseného stopára pátra po okolí. Snaží sa z blízkych stôp vyčítať či sme náhodou neprenikli na územie nám nepriateľského kmeňa. Nič však o tom nesvedčí a preto po chvíľke zaťahuje ručnú brzdu. Nech sa páči, vysadať! Odtiaľto už len peši.
Prechádzame popri potôčiku. Zurčí si jedna radosť. Mocný prúd má. Silu mu dodáva možno ten spád. Sme síce ešte stále v meste, ale už je to do kopca. Radosť je naň pozerať. Krásny je. Ťažšie sa už pozerá na ľudské obydlia. Mnohé domy svedčia o chudobe. Bordelu a odpadu okolo nich ako v kolónii však nie je. V minulosti tu však kolónia žila. Banícka kolónia. Chudobní boli stáročia dozadu a chudobní sú aj dnes. Mnoho sa pre týchto ľudí nezmenilo. Až z toho zabolí pri duši. Našťastie už vychádzame von z mesta. Konečne je okolo nás znovu všetko pekné.
Vincent zrazu vyhlási „Pôjdeme okolo jazera“. Má pravdu, ale len čiastočne. Nie že by tam tá voda nebola. Je tam, ale zároveň je to aj bývalý povrchový lom. Dnes tam „ťažia“ už iba kačice. Aj to len vodné rastliny, ktorými sa živia. Ľudia žijúci pred 200 rokmi by toto miesto asi nespoznali. Nie je to ani ďaleko od turistického chodníka. Neťažilo sa nám odbočiť k dnešnému jazierku. Dokonca sme si dali aj okruh okolo neho. Nášmu hosťovi to vôbec nevadilo. Vykľul sa z neho totiž zapálený „geocachingista“. No a zápal nie a nie ustúpiť. Jednu kešku dokonca našiel i pri jazierku. Náš lovec kešiek sa vďaka svojej záľube naučil s istotou pohybovať sa mimo turistického chodníka. A dnes sa nám to veru zišlo.
Opúšťame turistickú značku. Dobrovoľne. Máme na to dobrý dôvod. Na vrchol Veľkého Griča vedie totiž neoficiálna ferata. Prečo to neskúsiť keď už sme tu? Kto vie kedy sem zase zavítame? Tak sme šli a šli… všelikade… Malo to však aj svoje výhody. Uvideli sme napríklad kamenné more. Nakoniec sa nám to podarilo a našli sme začiatok feraty. Výborne, sme tu a odteraz to už pôjde ako po masle. Krutý omyl. Ono to je do kopca. Stále. Totiž býva dobrým zvykom, že vrchol kopca býva tradične tam niekde hore. Navyše blato strieda sneh. Na chodníčku sú listy. Človek nevidí čo je pod nimi. Stačí jeden zradný kameň, konár alebo koreň a je zle. Značenie je biedne. Aspoň je to orientačne jednoduché, správna cesta je tá, čo vedie hore. Lenže problém, obe cesty vedú hore. Teraz ktorou? Ľavou alebo pravou? Nachodili sme sa ako takí somári. Teda skôr ako capy, lebo ten chodníček neraz pripomínal skôr kozí chodníček. Chvíľku cestička relatívne dobrá. Lenže za najbližšou zákrutou doslova mizne. Zopár neistých metrov a chodníček máme znovu pred sebou.
Stálo nás to veľa síl. Nielen fyzických, ale najmä psychických. Hľadáme tú poondiatu reťaz naľavo i napravo. Bezradných pohľadov pribúda… Odhodlanie nenávratne mizne. Čím vyššie sme, tým horšie to je. Nakoniec dávame hlavy dokopy a zhodnocujeme situáciu. Jedla i pitia máme dosť. Síl síce pomenej, ale zatiaľ to stačí. Nakoniec o pokračovaní rozhoduje vec, o ktorej by ste to nepovedali. Pre jedného je dostatok, pre troch, ak to príde na všetkých, žalostný nedostatok. Máme málo toaletného papiera. Aj ten pud sebazáchovy sa začína čím ďalej hlasnejšie ozývať. No nič, ideme dole. Za to nám to nestojí. Ivan má ako jediný člen výpravy obuté „nešmeky“. Vďaka nim pri zostupe má kontakt so zemou iba prostredníctvom nôh. My s Vincentom máme šťastie a každý z nás padá iba 2 krát. Padáme však s rozvahou a správnym smerom. Iba na chodník a iba na zadok.
Konečne turistická značka. Už nám aj trochu chýbala. Týmto neúspešným pokusom sme stratili odhadom 2 hodiny. Začíname sa lúčiť s Malým Gričom. Dnes to proste nestihneme. Veľký Grič však stíhame. S výškovými metrami pomaly, ale isto pribúda aj snehu. Konečne vrchol. Prichádzame naň síce z inej svetovej strany ako sme chceli, ale sme tu a to je to hlavné. Ani zvrchu reťaz nevidieť. Výhľady síce nie sú kruhové, ale majú svoje čaro. Žiaľ, nemôžeme tu byť pridlho. Musíme dolu k autu. Čas tlačí. Radi by sme k nemu dorazili za svetla. Veľmi vhodne sa nám ponúka trasa náučným chodníkom popod Malý Grič. Aspoň nepôjdeme naspäť tou istou trasou. Stačilo napriasť zaujímavý rozhovor a už to bolo. Náučný chodník nám doslova zmizol spod nôh. Teda nejaký chodník tam bol, ale už nebol náučný. Možno do budúcna poučný, ale náučný už nie. Značenie ešte horšie ako na ferate. Nevadí, skrátime si cestu ešte viac. Len pri tom naberieme trochu viac výškových metrov ako sme pôvodne chceli. To preto, že sa nám do cesty postavil masív Malého Griča. Lezieme si hore, lezieme keď tu zrazu reťaze! Máme ich! Je to tu páni! Vlastne nie je. Sme o kopec vedľa. Reťaze mali byť na Veľkom a nie Malom Griči. Nevadí, na počty to sedí. Na nálade nám to neuberá a to je podstatné. Navyše výhľady z Malého Griča sú ešte krajšie ako z jeho väčšieho brata.
A teraz šup dolu k autu, aby sme to stihli ešte za svetla. Nasadzujeme rýchle tempo. Aj sa nám ho darí držať. A to aj napriek tomu, že tu dolu je ten sneh celý nejaký čudný. Farba hnedá, topánku občas drží ako keby nám ju chcel vyzuť… ale klzký je ako jeho biela verzia. Tempo nám vydržalo až po prvý kolotoč. Vincent z toho nadšený síce nebol, ale zastaviť sa musel. Čo iné mu zostávalo, keď sa obzrel cez plece dozadu a výprava nikde. Všetci ostatní na kolotoči. Veľmi neochotne nás na veľké prehováranie ledva odfotil. Potom však vyrazil. Musel, lebo my sme ešte k Handlovej nedorazili. Kolotoč stál na turistickej križovatke asi 2 – 3 kilometre od mesta. Nad našimi hlavami sa vznášali slová „za svetla!“. Stihli sme to. A teraz šup domov…