Zase nočná. Nemal som ich rád i keď ma za ne podnik platil. Ale teraz?
Keď je to zadarmo? To je niečo úplne iné! Posúďte sami. V prvom prípade
som za to dostával peniaze, sedel som na zadku a najmä som vedel, kedy mi
nočná šichta končí. V druhom prípade neviem koľko ma to bude stáť,
odšľapem celé kilometre a neviem, kedy to skončí. Ako bonus mám k tomu
niekoľko kilometrov do kopca, neraz je to slušný stupák. Napriek tomu mám
omnoho radšej druhý prípad lebo… lebo východ Slnka.
Naše auto je plné pasažierov. Jeho kufor je plný turistických topánok a
batohov. My sme zase plní očakávaní. Je čas vydať sa na cestu. Je len
otázkou minút, kedy Roman spustí svoj maratón vtipov. Môj skromný odhad,
vtipy mu vydržia minimálne po Trenčín. To je 30 minút jazdy autom po
diaľnici. Ale či mu vydržia až po Žilinu? To už je hodina a 10 minút!
Hrubo som ho podcenil. Žilinu máme už za sebou a Roman si stále spomína na
nejaký vtip.
Stojíme! Káva! Síce nik z nás nevyzerá na to, že by ju nutne
potreboval, ale je naplánovaná. A plán je plán! A ten nepustí! Aspoň
zatiaľ. Niektorí zneužívajú zastávku aj na nákup piva v plechovke. Hore
na vrchole totiž nečapujú. Nemá kto a najmä nemá čo čapovať. Ani káva,
ani pivo náladu nevylepšili. Nemohli, pretože nálada vo výprave bola
i predtým viac ako dobrá. Vďaka Romanovi.
Šľapeme. Ide to. Musí, lebo je to po dolinke rovinke. Veď o hodinu sa to
zmení. Prudko zmení! A to bude platiť na nasledujúce dve hodiny. Preto
náš plán počíta s 30-timi minútami navyše. Lenže plánovač akcie, teda
ja, nás podcenil. Teória je síce pekná vec, ale prax je neraz úplne niekde
inde. Čím to môže byť? Že by tie laboratórne podmienky? Pri spotrebe
u áut to platí.
Nech je to ako chce, dôležité je, že tie minúty navyše nepotrebujeme.
K tomuto záveru sme však dospeli až tu, v teréne. Preto začíname pri
šľapaní preťahovať naše pauzičky. Čím bližšie k vrcholu sme, tým
dlhšie preťahujeme. Musíme, lebo čas… Nie že by stál, ale vlečie sa.
Pomalšie ako my stúpame na vrchol. A my nechceme uzimení čakať hodinu na
východ slnka. Preto radšej naťahujeme čas niekde v závetrí. Na vrchole
totiž môže fúkať. Keď svieti slniečko, je to osviežujúce, ale keď
nesvieti…
Na vrchole nie sme sami. Pri našom príchode vidíme statív a na ňom
fotoaparát. Takže fotograf je už pripravený. Prítomnosť páru nás
prekvapila. Je to však vzájomné, pretože aj oni sú z nášho príchodu
prekvapení. Ešte viac sú prekvapení, keď sa rozdáva vrcholová odmena.
Vďaka Vincovi sa fidorka ujde aj im.
A je to tu! To čakanie na východ Slnka! Kto to nezažil, nepochopí.
Úsvit sa už dostavil. I kosáčik mesiačika je dávno tu. Len to Slniečko
stále nič. Už sa niečo deje! Zore sa zapaľujú. Tým nám prezrádzajú,
že sa slniečko chystá ku skoku. Jednou rukou sa dotkne zeme a šup a už je
na oblohe. Je to doslova okamih. Niekto by sa nás mohol opýtať „A to Vám
za tých zopár sekúnd stojí?“ Stojí. A nie sekúnd, ale desiatok sekúnd!
Odpoveď už zaznela, ale zopakujem ju „Kto to nezažil, nepochopí.“
A navyše, ráno sú hory iné. Bežní turisti ich vidia cez deň…
Pred nami východ Slnka, za nami sa dolu v doline prevaľuje hmla. Už ma
z toho bolí krk, ako sa stále vrtím, aby mi nič neušlo. Len Dušo je
nejaký nesvoj. Učupený, bez úsmevu, bez radosti. Podozrievam ho z toho, že
nie je romantická duša. Čím však slniečko vyššie stúpa, tým viac tepla
dáva. To asi rozhodlo a už aj Dušo vyzerá veselšie.
Spomíname si na pivo. Kúpili sme si ho, vyniesli sme si ho… ale chuť
naň teraz nemáme. Teplota piva je síce ideálna, ale tá teplota okolia…
Človek by si povedal, že to bolo zbytočného pol kila navyše. Dá sa na to
pozerať aj z iného uhlu pohľadu. Čo by človek neurobil pre zlepšenie
svojej kondičky?
Niečo bzučí. Už je to nad nami. Napíname zrak. A je to jasné. To je
orol dotieravý bzučivý. Kto vie, či a kde hniezdi. Alebo dron? Musíme si to
ujasniť. Po prebdenej noci si to vyžaduje trochu viac času ako obvykle. Tak
nič, iba dron. Ale keď som videl čo a ako pekne ten dron zvrchu sníma…
Veru stojí za úvahu kúpiť si nejaký ľahší typ drona a brávať ho na
naše akcie. Lenže ako sa poznám, asi by som s ním nechtiac osekával
šišky na stromoch alebo kosil trávu na lúkach…
Dnes je to o dvojičkách. Prvú, Ostrú, máme už za sebou. Zistili sme,
že Ostrá je naozaj ostrá. Teraz nás čaká Tlstá. Znie to tak nevinne, ale
tiež je to občas do kopca. Stojí to však za to. Trochu však prekvapuje
pohľad dolu, dolu na Ostrú. Nepovedal by som, že tých necelých
150 výškových metrov urobí taký rozdiel. Totiž asi o toľko výškových
metrov je Tlstá vyššia.
Čaká nás zostup a ako bonus jaskyňa Mažarná. Je jednou z našich
najvyššie položených obývaných jaskýň. Ale to bolo dávno, ešte v dobe
bronzovej. Čím nižšie sme, tým viac turistov stretáme. Hore bol ráno
pokoj, božský pokoj. Teraz je to samý zhon a ruch.
Čaká nás náročná cesta domov. Najnáročnejšia bude najmä pre
šoféra. Po prebdenej noci a toľkých kilometroch a výškových metroch…
Vyzerá to tak, že najviac bdelý z nás je Dušo. Preto šoféruje on.
Snažím sa Duša zaviesť do rozhovoru, aby nás on nezaviedol do jarku. Darí
sa. Dušo reaguje celkom pohotovo. Na moje slová i na dopravnú situáciu.
Odpovedá. Jeho mozog ešte stále celkom dobre pracuje. A keď pracuje, tak
nemôže spať! No dobre, existujú vzácne prípady, kedy sa to dá, ale
tentoraz nie! Niektorí sa neboja si k práci i ľahnúť. Len potom sa to
ťažko vysvetľuje šéfovi, že to bol iba mikrospánok. Dušo to zvládol bez
nutnosti prestriedania. Klobúk dolu.
