Detail akcie Na Vtáčnik z Podhradia

Ako sa rodila akcia
Tentoraz výlučne v mojej hlave. Jozefa som do plánovania vôbec nezapojil, iba som mu natvrdo, bez upozornenia oznámil, že na Vtáčniku, ako na najvyššom vrchu pohoria, som ešte nebol a chcel by som tam v týždni ísť. Pôvodný plán bol štvrtok alebo piatok, ale keď som v utorok pozrel predpoveď počasia, určil som prijateľnejší štvrtok.
Pôvodne mala ísť na túto akciu aj hostka z minulej akcie Ľudka, s ktorou je v kontakte Ivan. Ale keď jej Ivan oznámil, že sme do auta piati asi sa zľakla, alebo nechcela otravovať. Uisťujem Ťa Ľudka, že by si neotravovala. Dokonca po príchode do Piešťan som Ivanovi povedal, že by som bol ochotný ísť cestou aj pre Teba, ale smola. Bol som na svojom aute a na ňom nemám diaľničnú známku. Takže, ak budeš chcieť stretneme sa na budúcej akcii. Toľko som chcel na úvod.

Priebeh akcie – 1. zastavenie
Prvou zastávkou boli ruiny hradu Sivý Kameň. Ja som ho pôvodne v pláne akcie nemal, ale po tom, čo ho Mišo spomenul ešte pred akciou v komentároch, operatívne som upravil trasu akcie. Bolo by nerozumné tieto ruiny nenavštíviť. Aj keď sme z pôvodného hradu videli veľmi málo, určité náznaky tu boli. Hlavnou devízou návštevy však boli pekné výhľady. Čerešničkou na torte na tomto mieste bolo použitie Jožovho drona. Natočil ním videa a odfotil pár fotiek, čo určite prinesie iný pohľad na naše pôsobenie na túrach.

Priebeh akcie – 2. zastavenie
Zastavenie sa uskutočnilo na Jarabej skale. Než sme sem prišli museli sme si pár výškových metrov vystúpiť. Jeseň bola už v končiacom štádiu, ale i tak príroda hrala peknými farbami. Niekoľkodňové predchádzajúce upršané počasie spôsobilo, že nám často pod nohami tiekli potôčiky vody a mľaskalo bahno a tak to bolo prakticky celú trasu. Bolo zaujímavé počas postupu pozorovať, ako sme všetci rozdielni, a ako každý ide svojou cestou s cieľom vyhnúť sa namočenia alebo zablatenia sa. A v tom je to dobré, že sme všetci jedineční. Než sme sa dostali k Jarabej skale som ja i Roman pri jednej chatke, schovaní pred všetkými doplnili svoje brušká. Jarabá skala bola prakticky pitná prestávka.

Priebeh akcie – 3. zastavenie
Touto zastávkou bol až najvyšší vrch pohoria VTÁČNIK. Už príchod k vrcholu dal tušiť, že dnes výhľady nezažijeme. Presviedčala nás o tom hmla, ktorá počas postupu k vrchu panovala hoci len na jednej strane hrebeňa, ale aj tak panovala. Vtáčnik sme si riadne užili. K hmle sa pridalo aj mrholenie. Pri kríži na vrchole sme sa dlho nezdržali. Vykonali sme iba nutné „úkony“. Predovšetkým vrcholová Jožova zázvorovica bola s jednou z hlavných programov. A samozrejme vrcholové fotenie netreba opomenúť a takisto lepenie samolepky nášho spolku na rázcestník. Silnejúce mrholenie nás donútilo sa presunúť o kus ďalej pod ihličnatý strom, kde sme ako tak boli chránení. Tu každý započal občerstvenie, prezliekanie do suchého oblečenia. Klincom programu, tak ako zázvorovica, bolo tradičné Romanove varené vínko. Dnes bolo ale výnimočné, pretože aj chvíľa bola asi výnimočná. Určite si to myslel aj Roman, keď doniesol kvalitné desaťročné vínko. Ďakujem Romanovi, že som sa mohol zúčastniť tohto výnimočného zážitku, ktorý sa určite nebude opakovať často, a ak áno chcem byť vždy jeho aktérom 

Priebeh akcie – 4. zastavenie
Kým sme prišli k tomuto zastaveniu museli sme sa najprv vrátiť po tej istej trase k odbočke Malá Homôľka. Od tejto chvíle sme sledovali zelenú značku. Keď sme dosiahli odbočku s názvom Vrvrava privítala nás asi poľovnícka chatka s príjemným krytým sedením. Súčasťou bolo aj ohnisko, ktoré si viem v priaznivejšom počasí predstaviť ako miesto na opekanie. „Dosýta“ sme toto príjemné miesto využili a to každý svojim spôsobom. Jozef v tomto mieste uvidel dobrý dôvod znovu vytiahnuť „orla bzučivého dotieravého“. Ideálne miesto na natáčanie a fotenie jednoznačne využil.

Priebeh akcie – 5. zastavenie
Obhliadku zaujímavého miesta tejto zastávky predchádzala prvá naozajstná vyhliadka, ak opomeniem hrad Sivý Kameň. Je to v časti Horné Lázky a pre navštívenie nás jasne nabádal drevený smerovník s nápisom „Vyhliadka – 1minúta“. Vôbec nebanujem, že sme ju navštívili. Hlavným programom bolo kochanie sa, ale to sme obohatili o hľadanie „kešky“ v prospech Ivana. Do hľadania sa zapojili všetci no výsledok bol negatívny. Proste nie a nie kešku nájsť a tak sme hľadanie vzdali.
Kým sme prišli k odbočke zo značeného chodníka vychutnávali sme si nádherné výhľady na Bojnice a Nováky. A potom už prišla dobrodružnejšia časť trasy. Pre mňa to znova bolo Déjà vu. Na objektívne naliehanie Ivana pri preplánovaní trasy a obohatenie o ferratu som nakresli trasu po neznačených lesných cestičkách, ktoré opäť ako minule s Dušanom zrazu niekam zmizli Každý si musel svojim spôsobom vytrpieť klesanie hard-core terénom. Tentoraz to bolo viac o kameňoch a lístí, ako o popadaných stromoch. To lístie medzi kameňmi spôsobilo prípady, že sa vám noha prepadla aj po kolená, a nikdy ste nemohli vedieť, čo na spodku bude.
No nakoniec sme to bez ujmy všetci prežili a prišli do miest, ktoré sa volajú „Sector Salamandra climbing“. Jeho súčasťou sú lezecké skaly s mnohými trasami. Vpravo od týchto skál je takzvaný Volkov zub, ktorý sa dá dosiahnuť lezením po ferrate. Tieto miesta okúsili iba dvaja členovia našej výpravy Roman a Mišo.

Priebeh akcie – 6. zastavenie
My traja sme s rozvahou pokračovali ďalej do obce Podhradie, pretože sa nám nebezpečne krátil denný čas. I tak sme príchod do Podhradia absolvovali za tmy. Pravdou je aj to, že sme dobre naplánovali návštevu hradu v úvode akcie, pretože za tmy by nemala návšteva žiadny zmysel.
6. zastavenie pre dobrodruhov Romana a Miša bolo vo vedľajšej obci Lehota pod Vtáčnikom, kde sme oboch cestou domou „naložili“ do auta.

Záver
Pre mňa bola táto akcia veľmi zážitková. Musím priznať, že zážitok mohol byť pre mňa mocnejší, ak by bolo počasie prijateľnejšie čo sa týka hmly, a na Vtáčniku by boli výhľady. Nevadí. Aspoň je dôvod Vtáčnik aspoň ešte raz navštíviť za prijateľnejšieho počasia.

Ďakujem všetkým za skvelú spoločnosť.

Je nás akurát… akurát do jedného auta. Príchod auta do Podhradia mal však svoje následky. Traja členovia výpravy tu už niekedy v minulosti boli. S príchodom do dediny prišli i spomienky. Keď Vincent plánoval túto trasu nezabudol na Sivý kameň. Nezahrnul ho však priamo do trasy. Postupoval v duchu „možno až na konci“. No a na záver môžeme byť unavení a nemusí sa nám už chcieť. Alebo prídeme so západom slnka a nič by sme tam už nevideli. Síce by sa dalo prisvietiť čelovkou… ale nebolo by to ono. Predsa len, zrúcanina hradu nie je jaskyňa. Možno preto nám Michal odporučil navštíviť „zrúcaninu“ Sivého hradu hneď na začiatku. A aby si bol istý, že tak i učiníme, prihlásil sa na akciu tiež a šiel s nami.

Zo Sivého hradu síce toho veľa nezostalo, ale za návštevu hradný kopec stál. Poskytol nám výhľady na okolité jeseňou sfarbené kopce i do „doliny“. Na jej opačnej strane sme v diaľke videli Bojnický zámok. Cesta na najvyšší vrchol pohoria prebiehala v duchu iných našich turistických akcií. Do kopca, falošnou rovinkou, znovu do kopca a … keď už si človek myslí, že už je tam, tak znovu do kopca. No, aspoň to nie je také jednotvárne.

Cestou hore nás sprevádzala hmla. Občas jej bolo viac, inokedy menej. Dúfali sme, že si s ňou slniečko poradí, kým vystúpime na vrchol. Boli sme však pripravení aj na to, že z výhľadov z Vtáčnika nebude nič. Nikomu to však náladu nepokazilo. Mali sme čo obdivovať… lesy odeté do jesene, prevaľujúcu sa hmlu, ktorá raz pred nami ukrývala a inokedy nám odhaľovala rôzne… mali ste tam byť a vedeli by ste čo. Navyše cestou hore Ivan zadrel, že si myslel, že na Vtáčnik pôjdeme vedľajšou dolinou. Keď sa s výhľadmi nezadarí, pôjdeme sem niekedy nabudúce Ivanovou trasou.

Už sme na hrebeni. Hmla si nie je istá či zostať, alebo odísť. Na jednej strane hrebeňa nič, na druhej strane však zatiaľ zostáva. Ešte nejakých 150 výškových metrov a uvidíme, ako sa nakoniec hmla rozhodne. Prichádzame na Vtáčnik. Je to síce najvyšší vrchol, ale poskytuje iba obmedzené výhľady. My však dnes nemáme ani tie. Hmla totiž zostala. Ukazujem chalanom, že keby nebola hmla, tak by tam dolu uvideli Nováky. Iba časť z nich sa snaží si tie Nováky predstaviť. Ostatní asi nemajú dostatok fantázie… Jednoducho si stali pod strom a začali jesť. Hmla tu totiž nie je sama. Mrholí. Na chvíľu je to nič. Na dve tiež, ale netreba to preháňať.

Zostupujeme. Nepôjdeme stále po turistickej značke. Chalani totiž našli na internete mapu lesných ciest. Tvária sa sebaisto. Veď na internete je všetko! Snáď by neklamali! Tiež som toho názoru, že neklamali. A tento názor som si snažil udržať i keď lesná cesta proste zmizla. Našťastie je to križovatka „T“. Čo nás po tom, že jedno rameno písmenka zmizlo? Veď je tu ešte druhé. Lenže čím ďalej sme šli, tým viac popadaných stromov na „ceste“ bolo. Cesta miestami zasa mizla. Takže na internete neklamali. Naozaj tu cesta je. Teda presnejšie bola. Pravdepodobne v 18.tom storočí. Vyberáme vhodné miesto na zostup. Moc toho na výber nie je. Nakoniec to vyhral úsek, ktorý by sme bežne zbehli za 10 minút. Nám to však zabralo takmer hodinu. Kamene, občas veľké. Medzi nimi listy. Pod listami samé prekvapenie. Občas sa mi noha niekam prepadla až po koleno. Aby toho nebolo málo, tak to ešte kĺže a niekadiaľ tečie jarok. Občas ho dokonca i vidieť.

Ten úsek mi odpálil obe kolená. Preto už nevymýšľam a Volkov zub prenechávam povolanejším členom výpravy. Tí neváhajú a lezú hore. My ostatní – slabšie kusy, radšej pomaly pokračujeme v zostupe. A urobili sme dobre, pretože pomaly, ale isto sa stmieva. Svetla je zatiaľ dosť, ale dosť je aj kilometrov k autu. Nie je to síce dvojciferné číslo… ale čas sa kráti. Slnko už zapadlo a my ešte stále nie sme v dedine. Zatiaľ to nevadí. Zvyšky svetla nám stačia. Bude to natesno. Posledné desiatky metrov pred dedinou váhame. Nakoniec čelovky nepoužijeme. Veď už je to iba zopár krokov k prvému stĺpu verejného osvetlenia. Predsa len sme to zvládli. Dni sa skracujú a je to aj vidieť…

Chcelo by to trasu potiahnuť na hrad Sivý kameň, bola by škoda ho nenavštíviť.