Vinco
„Vysokýýý Iiiiinoooovec, vysokýýý aaako jaaa“.
Inovec je relatívne vysoký, ale jeho výška nám ani tak nevadila. V pohode sa dala zdolať. Úvodný stupák nám pomohlo nevnímať Jožove štartovné na parkovisku. Väčšie vrásky ako výška, nám narobila náročnosť výstupu po zľadovatelom chodníku. Boli sme nútení pre dodržanie bezpečnosti ísť väčšinou vedľa chodníka. No boli aj úseky kde sa to nedalo a tu bolo treba ísť pomaly a maximálne opatrne. No napriek tomu sa nám podarilo nepár krát dotknúť sa pri páde telom zeme. Našťastie sa nikomu nič nestalo – prežili sme celú akciu bez ujmy na zdraví.
Väčšinou cesty sme išli v bielom opare, iba kde tu sa na chvíľu ukázal nejaký výhľad. Cestou hore sme ani netušili, že sa na vrchole dočkáme obmedzených výhľadov. Než sme ale dorazili na vrchol postavila sa nám do cesty chata pod Inovcom. A to bola pre mňa príjemná chvíľa. Myslím, že nielen pre mňa. Chata zvnútra je útulná, teplá a pohostinná. Ja som bol v nej prvý krát a preto takéto vyjadrenia – hodnotenia. Tmavé pivo a teplá cesnačka nás pozitívne nakopla.
Keď sme sa po prestávke rozhodli pokračovať zistili sme, že na vrchol nešliapeme sami. Zrazu sa okolo nás objavilo množstvo turistov. Neboli tu iba ľudia, ktorí sa na aute vyviezli po ceste k chate. Ako sme sa blížili k Inovcu pribúdalo snehu a chodník bol šmykľavejší. No pozitívne bolo, že sa začalo objavovať medzi stromami slniečko. Tesne pred vrcholom sme zistili, prečo sa Inovec volá Inovcom. Ustavične na nás padala inovať, ale nebolo to nepríjemné, práve naopak. Inovať sa na zemi ligotala, ako v rozprávke Mrázik.
Väčšie množstvo návštevníkov pritiahol Inovec aj
vďaka svojej kovovej rozhľadni, ktorá sa týči nad stromami. Vďaka nej a aj
vďaka zlepšenému počasiu boli ako také výhľady. Inovec si viem
predstaviť aj v lete. Môže to byť predmetom mojej túžby. Každopádne
budem chcieť Inovec navštíviť niekedy v lete. Cez nalepenú nálepku na
stožiari sme zanechali odkaz pre ostatných, že jestvujeme 
Cestou späť sme sa nezastavili opäť v chate na pivo,
ako sme pôvodne plánovali, ale pokračovali sme ďalej. Znova sme zažili
nebezpečné zľadovatené úseky, ktoré boli o to horšie, že boli pri
zostupe. Aj túto pasáž sme prežili bez ujmy. Spadol som iba ja a Mišo.
Jožo sa pádu tentokrát vyhol. Preto Jožových 2–2–1. A už viete,
ktoré číslo kto je
Vydarenú akciu sme zakončili nákupom domácich produktov v predajni na parkovisku. Syrové nite, korbáčiky, žinčica a klobásky nám čiastočne vyprázdnili peňaženky. Nebanovali sme však, lebo sme zaplatili za kvalitné domáce výrobky vyrábané tradičným domácim spôsobom.
P.S.: ešte musím spomenúť, že sme pred chatou stretli a rozprávali sa s chlapíkom, turistom, SNP-éčkarom, ktorého sme stretli v lete na chate M.R. Štefánika a na chate pod Chopkom. Prehodili sme s ním pár hrejivých slov a zaspomínali na stretnutie v Nízkych Tatrách a spoločne sme sa vyfotili (fotka je vo foto galérii).
