Detail akcie Majerova skala a Krížna

Dušan bol hosťom na tejto slávnej akcii. Doslova nezabudnuteľnej. Áno, nemôže na ňu zabudnúť. Nedá sa. Dlho som nevedel, ako hodnotí túto akciu. Možno je to preto, že sme odvtedy dlho spolu neboli. A ak sme boli, chvíľka pravdovravnosti nebola prítomná. Nie, Dušan nezvykne klamať. Chce to len svoj čas. A ten prišiel. Popravde, možno som nevedel ako akciu hodnotí, zato som tušil. A nebol som sám.

Tento víkend sme sa ráčili stretnúť na čerstvom vzduchu na neutrálnej pôde. Čiže ani u mňa, ani u neho. Boli pri tom vánok, stromy a ich tieň. Pohybu málo, väčšinou sme sedeli. Táto kombinácia vytvorila neopakovateľnú atmosféru. Chuť klamať nemal nik. Takže v skrátenej forme:

• Po 1. pive na čerstvom vzduchu: Dušan navrhol, aby sa Krížna premenovala na Ukrižovanú. Síce zo začiatku mal snahu o sebamotiváciu, ale bolo to vytrvalo do kopca. Zbytočne si predstavoval, že to ide vytrvalo dolu kopcom, pretože vytrvalejšie to bolo do kopca. Tentoraz iba snaha nestačila… a kondičku nemal. Akciu zhodnotil slovami „Buchenwald na galejách.“ Nepovažuje náš spolok za turistický… vraj sme mäsiari. Mali by sme budúcich nádejných turistov varovať. Celé to považuje za pokus o vraždu. Neúspešnú. Zatiaľ.
• Po 2. pive v prírode: zmocnil ma, aby som jeho vyjadrenie mohol napísať na našu stránku.
• Po 3 pive v prírode: Rád by so mnou niekam išiel, ale žiaden Buchenwald! Má smolu, zapamätal som si to. Z tohto sa len tak nevyhovorí. Ale budem ohľaduplný, žiaden Buchenwald.
• Nie sme Češi a preto ďalšie pivo nedávame. Zato mám v hlave plán. Je mi jasné, kam pôjdem s Dušanom nabudúce. Len som mu to zatiaľ radšej nepovedal. Pre jeho osobné dobro… Popravde, pre jeho osobné dobro by sa mal zúčastniť, len aby mu ten plán nenarušil jeho terajšiu duševnú pohodu…

Závidím vám chalani! Tento víkend som nebol nikde, aj preto,že Matej nemohol…Mám rád akcie, kde si človek dáva do rypáka

Neviem, nebolo to také hrozné. Ale polievka bola ozaj dobrá

Majerova skala. Výdať ju z cesty, keď autom prechádzate od Banskej Bystrice smerom na Donovaly. Takto som si ju všimol i ja a nenechalo ma to chladným. Rozhodol som sa ju niekedy navštíviť. Príležitosť sa naskytla keď sme pred pár rokmi schádzali z Krížnej do Starých Hôr. Príležitosť bola ale síl už akosi nebolo. Preto padlo rozhodnutie, že to stočíme na Tureckú a tam pre nás príde šofér autom. Roky plynuli a my sme navštevovali iné zákutia Slovenska. Večne to však tak ísť ďalej nemohlo. A ani nešlo.

Hlavnými čerešničkami dnešnej akcie boli Majerova skala, Krížna a zatiaľ pre nás neznámy bočný hrebeň vychádzajúci z Krížnej. Ležali na ňom dva vrcholy – Úplaz a Japeň. Mali by sme z nich vidieť Krížnu i Majerovu skalu. Proste taký pekný okruh. Toľko teória. Prax však býva trochu iná. Aj v nej bolo ukryté slovo pekný, len v trochu inom význame. Totižto okruh niektorým z nás dal pekne zabrať.

Začalo to ihneď zhurta. Ani sme poriadne nevyšli z dediny a už stupák. Vincenta stupáčik evidentne zaujal, keď si dal námahu zistiť si presné čísla. Tento stupáčik veru preverí každého. Aj preveril a zároveň nás zatriedil do jednotlivých výkonnostných kategórií. Neprišlo k žiadnym prekvapeniam. V I. Výkonnostnej kategórii sa umiestnili Mišo a Miro. V II. výkonnostnej kategórii nikto a v III-ke my ostatní. Vo IV-ke zase nikto, lebo sme trasu dokázali všetci prejsť.

Drobný problém s Majerovou skalou sme nemali iba my z III. Výkonnostnej kategórie, ale i chalani z I-tky. My sme fučali a potrebovali na to nejednu prestávku. Mišo z Mirom nás preto museli neraz čakať. Podarilo sa mi Miša pristihnúť, ako počas čakania na nás niečo číta z mobilu. Krátil si dlhú chvíľu. A veruže bola dlhá. Snáď to, čo čítal malo veľa stránok. Bude ich totiž potrebovať. Miro k tomu pristupoval inak. Raz sa zakecal s jedným, potom s iným a keď sme mu už nestačili my, kecal s kýmkoľvek, koho sme stretli. V bezpečí pred ním neboli ani zvieratá, ktoré stretol. Ak sa mu ho podarilo chytiť, ráčil ho hladkať. Niektorým zvieratám sa to aj páčilo. Keď tak nad tým uvažujem, som rád, že sme nestretli medveďa. V puklinách Majerovej skaly totiž brložia medvede.

Sme na Majerovej skale. Konečne. Mnohí si vydýchnu. Teda, aspoň sa o to pokúsia, keď sa im podarí chytiť dych. Medzitým sa k nám blíži bežecká výprava. Chcú si urobiť iba zopár fotiek a znovu pokračovať. Lenže tu na nich číha Miro. Dá sa s nimi do reči a už je po iba zopár záberoch. Stretli sme sa tu z rôznych kútov Slovenska. Je to počuť podľa nárečia. Mirovi sa podarilo z jednej bežkyne dostať, že je z Klenovca. Pre istotu sa znovu pýta „Ty si z Klenovca?“ Ona mu odpovedá: „Ja nie som z Klenovca ale z Kľenovca. Ach tá vaša Trnavčina.“ Až tu si uvedomujem, že naša Trnavčina môže Slovákom z iných kútov našej nádhernej krajiny píliť uši.

Na Majerovej skale sme si dostatočne odpočinuli, takých osviežujúcich 15 – 20 minutiek. Mišo si tam mohol aj pospať, dorazil tam prvý a možno tam bol aj hodinu. Stihlo mu tam aj tričko uschnúť. Takže si myslím, že sme netrpeli iba my, ale i on. Síce trochu inak, ale trpel. Tak, a teraz, keď už máme to najhoršie za sebou, môžeme bez obáv vykročiť ďalej. Lenže znovu sa niektorí trápime a na vrchol Krížnej ako prví dorazia Mišo a Miro. My na svoje trápenie máme znovu svoj dôvod – je to do kopca. Preto na vrchol prichádzame po skupinkách a objavujeme Mira uprostred skupiny turistov. Zase sa stihol zakecať.

Čaká nás prívetivejšia časť trasy. Pohodičkové prevýšenie, ktoré sa trochu pokazí až pred posledným našim dnešným vrcholom – Japeň, ale iba necelých 150 výškových metrov. Zrazu má každý plno síl. Na niektorých tvárach sa po dlhej dobe objaví i nesmelý úsmev. Nepočítam Mirovu tvár, tá je jeden veľký nepretržitý úsmev. Ako bonus objavujeme prameň riečky Bystrica. Svoju púť začína v nadmorskej výške 1 260 m (pod Kráľovou studňou) a končí ju spojením sa s riekou Hron v nadmorskej výške 349 m. Na svojom 22,9 kilometrovom toku zklesá viac ako 900 výškových metrov. Riečka dala meno aj mestu Banská BYSTRICA.

Čaká nás posledné prevýšenie. Na viacerých je vidieť, že už majú toho dosť. Občas vidíme aj toho, kto za to môže – Majerovu skalu a Krížnu. Počas tohto posledného stúpania na Japeň sa mi zazdalo, že niekto zašomral „Vydrxxxá skala“. No, nebudem mu radšej vylepšovať náladu informáciou, že nás čaká už iba klesanie. Bude to totiž drsné klesanie – na 3,5 kilometra pripadá 670 výškových metrov. No, kĺby a kolená, je to na vás. Odneste ma nejako dole. Nakoniec to nebolo až také dramatické. Môže za to Ivan. Dolu kopcom začal spomínať rôzne príbehy zo života. Už sme sa blížili aj k tým cenzúrovaným. Žiaľ, skôr sa objavila dedina, takže tentoraz to nestihol. No nič, nabudúce budeme musieť nájsť brutálnejšiu trasu, aby to stihol.

Tak, a teraz rovnou čiarou domov. Aspoň sa o to pokúsime. Tentoraz som šofér, tak by to mohlo vyjsť. Lenže spolujazdcom je Miro. A začína vymýšľať už v Banskej Bystrici. „Tu odboč k McDonaldu! Majú tam najlepšiu zmrzlinu.“ Ja som však neoblomný. Miro sa však nevzdáva a snaží sa ma presvedčiť. Medzitým úspešne prebehneme odbočku. Zvíťazil som. Lenže, ako sa neskôr ukázalo, to bolo iba prvé kolo. Druhé kolo prišlo na rad niekde pred Nitrou. Znovu odbočka, znovu McDonald, znovu zmrzlina. Tentoraz však Miro vytiahol svoju najmocnejšiu zbraň – smutné oči. Vravíte, že ste u Mira ešte nevideli smutné oči? Ja hej. A podľahol som. A verte tomu, že by ste podľahli aj vy! Kto by čakal u Mira smutné oči? A pri tom som mal víťazstvo na dosah ruky. Veď Miro dlho nevydrží mať smutné oči a ani ich hrať. To ma však napadlo až keď som tú zmrzlinu lízal pri aute…

Prológ
Minulú stredu sme boli na akcii v Pohronskom Inovci. Bola to náhradná akcia za túto. Vtedy sme nešli pre zlé počasie. Nám to však nedalo a pokus sme si zopakovali. Ale pointa prečo píšem prológ? Lebo vám chcem prezradiť, že na konci túry v Pohronskom Inovci som povedal, že ak by sme išli na pôvodne naplánovanú akciu, tak by som ju v duchu momentálnej indispozície asi nedal, alebo by to bolo prinajmenej veľmi ťažké. Po absolvovaní tejto akcie si dovolím napísať, že moje obavy boli oprávnené.

Príchod na miesto štartu
Proste klasika. Vincova klasika. Išli sme dvomi autami. Ja a Jožo na novom tátošovi. Vchádzame do Starých hôr. Vo mne zmätok. Zle som odbočil. Vraciam sa na hlavnú po úzkych bočných cestičkách. Parkujeme pri kostole. Pozor, ale mali sme parkovať pri kaplnke. Hop, niekde je chyba. Volá Jožo, že kde sme. Sadáme do auta, štartujem a presúvame sa ku kaplnke. Konečne sme spolu a tam kde sme mali dôjsť obidvaja. Ešte raz – Vincova klasika 

Teraz vylíčim moje dojmy z akcie.

Majerova skala
Na začiatku v Starých horách sa ide chvíľu po ceste a potom vľavo bok a rovno do kopca. Bez milosti a prípravy nemilosrdná naklonená rovina. Parametre nášho prvého cieľa: na 4.5 kilometroch rovno 800 metrov výškových. Je to 22 % z celkovej dĺžky trasy a väčšia polovica z výškových metrov. Myslím si, že týmto som povedal všetko, aby každí pochopil o čo išlo. Proste pre mňa uff, uff. Tento rok nieje pre moje pľúca priaznivý. Nohy však stíhali a to bolo to hlavné. Majerova skala ponúka nádherný výhľad. No vychutnávanie tohto zážitku si treba riadne zaslúžiť.
Majerova skala bola v tento deň hodne navštevovaná. Okrem nás bolo na vrchole ďalších šesť ľudí. No po chvíli čo sme tam boli sa miesto začalo ešte viac zapĺňať. Na vrchol postupne „pribehlo“, a to naozaj pribehlo, šesť-sedem žien a dvaja chlapi v rovnakých dresoch. Bola to skupina, ktorá beháva Spartan race. Prehodili sme s nimi pár slov. Zhotovili pár unikátnych fotografií a šli sme ďalej.

Vrch Krížna
Najprv parametre: dĺžka 3.2 km a 419 metrov výškových. Táto časť bola príjemnejšia. Každí si to vie predstaviť, keď má cieľ stále pred očami. Na psychiku to má pozitívny vplyv. A nevadí ani stúpanie hlavne, že je cieľ stále na dohľad. Hoci pri mojom stúpaní k nemu som mal pocit, že sa akosi nepribližuje. Každopádne to bolo iné, ako stúpať k Majerovej skale. Tú počas celej cesty vôbec nevidíte. Hrozné! Naopak výborné je, že stúpanie na Krížnu je mierne a vedie po príjemnom trávnatom chodníčku.
Počas stúpania na Krížnu sa vytvorili výkonnostné dvojice. Chrti Mišo + Miro, normál Jožo + Dušan a ČTTZ Ja + Ivan. Otázka? Kto bol na chvoste? Áno ja a moje „protestujúce pľúca“ a Ivan a jeho kŕče v stehne. Nakoniec sme to ale dobojovali a slávnostne prišli na vrchol. Vrchol bol posiaty turistami a cyklistami.
Odmenou za námahu sú nádherné výhľady na podstatnú časť hrebeňa a zaujímavé kopce, ktoré sme už aj v minulosti navštívili. Nostalgicky som si zaspomínal na akcie z minulosti.

Kráľova studňa prameň
Časť trasy k nemu je „padajúca“. Je to príjemný oddychový kus cesty. Počas približovania k tomuto bodu nás Miro prehováral, aby sme navštívili aj hotel Kráľova studňa za účelom občerstvenia. Nakoniec v tom Miro zostal sám. My sme pokračovali ďalej.

Vrch Japeň
Bol to posledný významný vrchol našej trasy. Keď sme sa odlepili od prameňa Kráľova studňa hneď sme narazili na prameň rieky Bystrica. Toto miesto nám pri plánovaní trasy „ušlo“. Pár fotografii a pokračujeme. Za mňa musím povedať, že nasledujúci úsek až po Úplaz bol najpríjemnejší. Bola to čistá rovina po traverze. Príjemným bonusom tejto časti bol výhľad do Bystrickej doliny a na hotel Kráľová studňa, kde v tom čase Miro plnil svoje hladné bruško On nás aj tak onedlho dobehol predsa je to chrt.
Za túto dobu som načerpal mnoho síl. A bolo ich veru treba, lebo na konci tejto časti sa nám do cesty postavil Japeň. Keď sme naň dorazili bol už čiastočne zaplnený turistami. Chvíľu sme tu pobudli. Ja som z Japeňa odchádzal o čosi skôr.

Cieľ Staré hory
Keď som opustil Japeň chvíľu som klesal chôdzou. No potom ma prepadol akýsi amok a dal som sa do behu. Prečo? Lebo mám rád, keď nemusím do prudkého klesania vynakladať toľko síl. Behom je to menej namáhavé. Bonusom celého toho je, že si v cieli skôr. Po nejakých dvesto tristo metroch som sa obzrel za seba. A čo vidím. Za sebou mám Miša. Chrt za mnou a rovnako behom. Tak sme to dobojovali spolu. Pred úplným záverom na začiatku dediny sme „stretli draka“. Nedalo nám to a museli sme vyfotiť pár zaujímavých fotografií. Potom sme už naozaj dorazili k autu. Pri pohľade na hodiny rozhodujeme, že navštívime reštauráciu pri parkovisku. Svorne s Mišom sa občerstvujeme fazuľovou polievkou podotýkam, že bola vynikajúca, a pivom a kofolkou. Zostávajúci čas si vypĺňame čakaním na ostatných členov akcie. Po príchode aj oni absolvujú tú istú činnosť, ktorú my. Nakoniec odchádzame domov.

Záver
Áno. Bola to síce namáhavá trasa, ale tie pocity a zážitky stály za to. Počasie nám prialo a splnilo, čo deň pred akciou sľubovalo. Veď aj preto sme sem dnes išli. Jedinečná trasa, nádherné výhľady a príjemne strávený deň bol pre mňa neskutočnou odmenou.
Ďakujem všetkým zúčastneným za príjemnú spoločnosť na tejto vydarenej akcii.

P.S.: hurááááááááááááááá. Som rád, že som sa po dlhej dobe stretol na akcii s Mirom. Už som si myslel, že zanevrel na členov spolku PAT a MAT.

Ivan, ber palice, budes ich potrebovat!