Znova sme s Jožom „spískali“ tajnú operáciu. Aj
keď sme boli na akcii iba dvaja, mohlo nás byť viac. Oslovil som mojich dvoch
súputníkov z nedávnej nočnej akcie Borisa i Ondra. Tí však túto
lukratívnu ponuku odmietli. Nevadí. Ja som bol rád, že som opäť v tejto
neľahkej dobe mohol vypadnúť „do hôr“. Nehovoriac o Jožovi, ktorý
bojoval za možnosť vypadnúť z domu urputnejšie. Ale nakoniec sa to
podarilo, za čo som rád.
Príjazd a parkovanie som si predstavoval trochu inak.
Podľa začiatku trasy „chata Ondrej“ som si predstavoval, že parkovať
budeme pri nejakej chate. Určite by nebola otvorená, ale parkovanie malo byť
komfortnejšie. A komfortnejšiu som si predstavoval aj cestu k chate. Cesta
bola hodne kamenistá a parkovali sme nie pri chate, ale na okraji rozľahlej
trávnatej lúčky.
Tekuté zahájenie akcie tradične zabezpečil Jozef. Už
v úvode sa ukazovalo celkom slušné počasie a to nás nezradilo až do konca
túry. Dovolím si povedať, že v určitých úsekoch (Klížske Hradište)
mohlo byť čo do teploty aj miernejšie.
Prvý bod nášho záujmu bol Osečný vrch. Pred tým, ako
sme odbočili k nemu sme míňali „turistickú oázu Hlboké“. Navštívili
sme ju ešte raz a to pri návrate a pokračovaní k ďalšiemu bodu trasy.
Prezradím, že výhody a ponuky tejto oázy sme nevyužili, pretože sme si
prestávku odbyli priamo na Osečnom vrchu. Aj tu bolo zriadené sedenie, no
hlavnou devízou boli výhľady do okolia, čo oáza v takej miere neponúkala.
Čo sa týka stúpania to nebolo až také namáhavé. Dalo sa to vydržať.
Možno nám k nevnímaniu stúpania dopomohla aj zaujímavá príhoda
s veveričkami.
Po opätovnom navštívení oázy sme prvý krát zišli
z turistickej značky. Dôvod stál naozaj zato. Cieľom bola Skalná brána
Kopanice. Po chviľke hľadania sme ju našli na vrchole stúpania, ktoré sme
absolvovali lesom len za pomoci „čarovnej skrinky“. Po návšteve a
prehliadke vrelo odporúčam navštíviť. Pokračovaním tohto úseku bol vrch
Kopanica. Podľa zloženia je to asi sestra Skalnej brány. Skalná brána
i Kopanica majú svoje „vrcholové knihy“ a tak sme v nich zanechali
zmienku o existencii nášho spolku. Na Kopanici sme sa zdržali iba krátko.
Výhľady sú obmedzené a posedieť sa tu nedá.
Po klesaní z Kopanice sa nám do cesty postavila koplnka
pod Veľkým Cerkom. Pri kaplnke som sa, ako hovorí Jožo pošmykol, a venoval
krátku modlitbu. Toto miesto je asi dosť navštevované. Jednak je tu kaplnka,
ale hlavne je tu niekoľko stolov a sedenie na chvíľu oddychu a občerstvenie.
Tieto služby sme my nevyužili, pokračovali sme odholane ďalej k ďalšiemu
nášmu cieľu.
Než sme odbočili na Michalov vrch sme lízli oplotenú
trávnatú čistinku (oboru) s názvom Vrchora. Oznámili sme jej, nech nikde
neodchádza, že mi sa vrátime. Michalov vrch bol druhým najvýšším bodom
na našej trase. Má skalnatý ráz a celkom slušné výhľady. Už pred
vystúpením naň bolo vidieť, že na tomto mieste bolo kedysi hradisko. Priamo
pod vrcholom je taký jemný skalný previs pod ktorým je ohnisko a sedenie. Je
to také príjemné miesto chránené pred slnkom. Obsolvovali sme tu obednú
prestávku a samozrejme pri odchode sme využili vrcholovú knihu na autentický
zápis PATa a MATa.
Cez bránu oplotenia obory sme vstúpili na plochu zvanú
Vrchora. Čo sľúbila to dodržala a zostala na svojom mieste. Toto miesto je
zaujímavé dvoma historickými stavbami. Renesančný kostol a kaplnku sme si
s obdivom obzreli. Samozrejme, že to stálo aj za natočenie vídea. V tomto
mieste sa zbieha viac cestičiek a preto sme tu stretli aj pár turistov
i cykloturistov, ktorí tiež plodne využili priaznivé podmienky dňa.
Posledným zaujímavým bodom bol románsky kostolík
v obci Klížske Hradište. Už pri vstupe do obce nám „oskar“ jasne dal
najavo, kto je pánom na oblohe. Kostolík, ktorý je situovaný na miestnom
cintoríne sme si riadne obzreli zvonka u zvnútra. Oplatí sa tiež vidieť.
Celý tento úsek až po auto sme okúsili hrejivé slnečné lúče. Oskar si
proste povedal, že z nás vysaje aj posledné sily. Na chvíľu sme sa síce
pred ním schovali v lese, ale posledný úsek viedol po lúčnej časti,
ktorý bol z tohto pohľadu najhorší. Už od Klížskeho Hradišťa Jožo do
mňa hustil myšlienku navštíviť ešte „Babylon“ v obci Brodzany, ale
vzhľadom na moju únavu som mu uspešne odolal. Za pochvalu stojí to, že
Jožo nepoužil žiadne donucovacie prostiedky a s mojím rozhodnutím sa
zmieril. Aspoň bude mať dôvod sa sem v budúcnosti vrátiť.
Pravidlom býva, že sa po akcii zastavíme niekde na jedlo.
Ale vzhľadom na cituáciu, že je všetko zatvorené sme toto pravidlo
nenaplnili. Som rád, že som opäť „vitiahol päty“ a že to bolo práve
s Jožom. Z môjho pohľadu to bola vydarená a príjemná akcia a ďakujem
Jožovi za príjemnú spoločnosť.
Koniec