Detail akcie Osečný vrch

Vincent znovu pískal. Som síce hluchší, ale dávno som nikde nebol a to mi zlepšilo sluch. Alebo ja som pískal a Vincent počul? To je jedno, jeden pískal a druhý počul. To úplne stačí.

Ale pozor!!! Vincent sa síce snaží, ale nie je plnohodnotný beduin. Preto ani on (a ani ja) nedokážeme plnohodnotne odhadnúť cenu pravej oázy. Globálne otepľovanie a naša snaha nebyť doma 365 dní v roku nás k tomu však pomaly približuje.

Našťastie platí priama úmera – väčšia teplota vonku, ale zároveň väčšie listy na stromoch v lesoch. Podľa vlastných skúseností si však myslím, že to nie je čistokrvná priama úmera. Listy síce priebehom roka rastú, ale to globálne otepľovanie rastie o trochu viac. A preto tu musíme použiť až trojrozmerný svet a tým tretím rozmerom je sever.

Niektorí namietajú, že sever už zopár rokov nie je to, čo býval. Topenie ľadovcov poukazuje na to, že asi nie. Našťastie je tu aj nadmorská výška. Trochu zlepšíme prípravu akcií a bude to znesiteľné. Aspoň ja som optimista…

Netreba hádzať flintu do žita. Mnohí si povedia, je to iba porekadlo. No nie je. A prečo nie? Napríklad preto, že žito ešte nie je v plnom klase. Chce to trpezlivosť…

Znova sme s Jožom „spískali“ tajnú operáciu. Aj keď sme boli na akcii iba dvaja, mohlo nás byť viac. Oslovil som mojich dvoch súputníkov z nedávnej nočnej akcie Borisa i Ondra. Tí však túto lukratívnu ponuku odmietli. Nevadí. Ja som bol rád, že som opäť v tejto neľahkej dobe mohol vypadnúť „do hôr“. Nehovoriac o Jožovi, ktorý bojoval za možnosť vypadnúť z domu urputnejšie. Ale nakoniec sa to podarilo, za čo som rád.

Príjazd a parkovanie som si predstavoval trochu inak. Podľa začiatku trasy „chata Ondrej“ som si predstavoval, že parkovať budeme pri nejakej chate. Určite by nebola otvorená, ale parkovanie malo byť komfortnejšie. A komfortnejšiu som si predstavoval aj cestu k chate. Cesta bola hodne kamenistá a parkovali sme nie pri chate, ale na okraji rozľahlej trávnatej lúčky.

Tekuté zahájenie akcie tradične zabezpečil Jozef. Už v úvode sa ukazovalo celkom slušné počasie a to nás nezradilo až do konca túry. Dovolím si povedať, že v určitých úsekoch (Klížske Hradište) mohlo byť čo do teploty aj miernejšie.

Prvý bod nášho záujmu bol Osečný vrch. Pred tým, ako sme odbočili k nemu sme míňali „turistickú oázu Hlboké“. Navštívili sme ju ešte raz a to pri návrate a pokračovaní k ďalšiemu bodu trasy. Prezradím, že výhody a ponuky tejto oázy sme nevyužili, pretože sme si prestávku odbyli priamo na Osečnom vrchu. Aj tu bolo zriadené sedenie, no hlavnou devízou boli výhľady do okolia, čo oáza v takej miere neponúkala. Čo sa týka stúpania to nebolo až také namáhavé. Dalo sa to vydržať. Možno nám k nevnímaniu stúpania dopomohla aj zaujímavá príhoda s veveričkami.

Po opätovnom navštívení oázy sme prvý krát zišli z turistickej značky. Dôvod stál naozaj zato. Cieľom bola Skalná brána Kopanice. Po chviľke hľadania sme ju našli na vrchole stúpania, ktoré sme absolvovali lesom len za pomoci „čarovnej skrinky“. Po návšteve a prehliadke vrelo odporúčam navštíviť. Pokračovaním tohto úseku bol vrch Kopanica. Podľa zloženia je to asi sestra Skalnej brány. Skalná brána i Kopanica majú svoje „vrcholové knihy“ a tak sme v nich zanechali zmienku o existencii nášho spolku. Na Kopanici sme sa zdržali iba krátko. Výhľady sú obmedzené a posedieť sa tu nedá.

Po klesaní z Kopanice sa nám do cesty postavila koplnka pod Veľkým Cerkom. Pri kaplnke som sa, ako hovorí Jožo pošmykol, a venoval krátku modlitbu. Toto miesto je asi dosť navštevované. Jednak je tu kaplnka, ale hlavne je tu niekoľko stolov a sedenie na chvíľu oddychu a občerstvenie. Tieto služby sme my nevyužili, pokračovali sme odholane ďalej k ďalšiemu nášmu cieľu.

Než sme odbočili na Michalov vrch sme lízli oplotenú trávnatú čistinku (oboru) s názvom Vrchora. Oznámili sme jej, nech nikde neodchádza, že mi sa vrátime. Michalov vrch bol druhým najvýšším bodom na našej trase. Má skalnatý ráz a celkom slušné výhľady. Už pred vystúpením naň bolo vidieť, že na tomto mieste bolo kedysi hradisko. Priamo pod vrcholom je taký jemný skalný previs pod ktorým je ohnisko a sedenie. Je to také príjemné miesto chránené pred slnkom. Obsolvovali sme tu obednú prestávku a samozrejme pri odchode sme využili vrcholovú knihu na autentický zápis PATa a MATa.

Cez bránu oplotenia obory sme vstúpili na plochu zvanú Vrchora. Čo sľúbila to dodržala a zostala na svojom mieste. Toto miesto je zaujímavé dvoma historickými stavbami. Renesančný kostol a kaplnku sme si s obdivom obzreli. Samozrejme, že to stálo aj za natočenie vídea. V tomto mieste sa zbieha viac cestičiek a preto sme tu stretli aj pár turistov i cykloturistov, ktorí tiež plodne využili priaznivé podmienky dňa.

Posledným zaujímavým bodom bol románsky kostolík v obci Klížske Hradište. Už pri vstupe do obce nám „oskar“ jasne dal najavo, kto je pánom na oblohe. Kostolík, ktorý je situovaný na miestnom cintoríne sme si riadne obzreli zvonka u zvnútra. Oplatí sa tiež vidieť. Celý tento úsek až po auto sme okúsili hrejivé slnečné lúče. Oskar si proste povedal, že z nás vysaje aj posledné sily. Na chvíľu sme sa síce pred ním schovali v lese, ale posledný úsek viedol po lúčnej časti, ktorý bol z tohto pohľadu najhorší. Už od Klížskeho Hradišťa Jožo do mňa hustil myšlienku navštíviť ešte „Babylon“ v obci Brodzany, ale vzhľadom na moju únavu som mu uspešne odolal. Za pochvalu stojí to, že Jožo nepoužil žiadne donucovacie prostiedky a s mojím rozhodnutím sa zmieril. Aspoň bude mať dôvod sa sem v budúcnosti vrátiť.

Pravidlom býva, že sa po akcii zastavíme niekde na jedlo. Ale vzhľadom na cituáciu, že je všetko zatvorené sme toto pravidlo nenaplnili. Som rád, že som opäť „vitiahol päty“ a že to bolo práve s Jožom. Z môjho pohľadu to bola vydarená a príjemná akcia a ďakujem Jožovi za príjemnú spoločnosť.

Koniec

Nemôžem inak. Chválim vás oboch Vincent, video i teba. Ohľadom videa – je vidieť zlepšenie oproti prvým nesmelým pokusom z dávnej minulosti. Nezaspi na vavrínoch a pokračuj ďalej. Len tie jelene, veľa z nich vidieť nie je. Taká blikajúca šípka ukazujúca na ne s textom, za nimi je medveď preto sú také rozlietané… No, asi som sa tradične nechal uniesť fantáziou…

Dlho som bol iba doma a šúchal nohami, lebo vírus. Mnohé dni strávené doma boli krásne, nebo bolo modré, teplúčko, ale nie horúčava… Neraz bolo ťažké vydržať doma. Našťastie sa to trochu zmenilo. Stačilo v telke zopár krát odporúčať najprv nesmelo pobyt na čerstvom vzduchu, neskôr už na plnú hubu aj pohyb v prírode. Celé týždne doma bez pohybu na turistike si určite vyžiadajú svoju daň. Proste tých 20 kilometrov a občasné prevýšenie bude pre mňa asi nárez. Aj tak idem, hýbať sa treba. Nečakal som však, že sa spotím už hneď ráno. A to som sa ešte nedostal ani z domu. Zmenšili sa mi nohavice a gombík nie a nie zapnúť. Opasok vôbec nepotrebujem, ale dávam si ho len tak pre istotu. Náhodou odstrelí gombík…

K starým dobrým akciám sa však zatiaľ vrátiť nemôžeme. Preto sme sa dopredu dohodli, že akciu na stránku dáme až po jej uskutočnení. Vyrazili sme iba vo dvojici na menej turisticky známe a tým pádom aj menej navštevované miesto. Šľape nám to jedna radosť, keď tu zrazu ďalšia radosť. Teda dve. Rýchle, opatrné i zvedavé. Veveričky. Rýchlo a zároveň sebaisto lezú po stromoch. Jedna z nich nám dokonca predviedla aj skok z vrcholu jedného stromu na druhý. Bolo na nich vidieť, že sa lepšie cítili bez našej prítomnosti a preto sme sa pri nich dlhšie nezdržiavali. Ako sa hovorí „odtiaľ potiaľ.“

Vincent túžil uvidieť Jelene. Splnilo sa mu to, len asi natočiť ich nestihol. Tvrdil mi, že nestihol zapnúť kameru.Lenže u neho jeden nevie, vlastne mnohí. Čo mnohí, všetci, vlastne nikto a ani on sám. Musel natáčať aj vtedy, keď o tom nevedel, pretože v kamere postupne použil všetky 4 batérie čo má. A zima veru nebola. Takže nádej žije a musíme si počkať na jeho slávne dlhé video. S trochou šťastia v 10 minútovom videu bude aj 3-sekundový záber aspoň kopýtka či parohu jeleňa.

Jednou z hlavných čerešničiek akcie bol kostolík sv. Michala z 12. storočia postavený pre miestnych zemepánov. Kostolík slúžil až do začiatku 19. storočia. V roku 1801 v dedine postavili nový a najmä väčší kostol. Odvtedy kostolík začal pomaly chátrať. V 30-tych rokoch minulého storočia už ani strechu nemal. Fresková výmaľba stien sa stala obeťou dažďa. O obnovu kostolíka sa postaral historik umenia a pamiatkár Václav Mencl. Bol to Čech, ale mal rád aj slovenské pamiatky. Nepozeral sa na svet spôsobom „my“ a „vy“. Vďaka nemu od roku 1936 získal kostolík novú strechu. Kto vie, ako by kostolík bez neho dopadol. K novej výzdobe interiéru už však kvôli pohnutým rokom 1938 – 39 nedošlo.

Tušíme, kde má kostolík stáť a preto nemáme problém ho nájsť. Vyzerá nádherne, tentoraz internet neklamal. Zažívame veľké prekvapenie, pretože vstupné dvere nachádzame otvorené. U mnohých iných stavieb je to naopak. Popravde, nečudujem sa. Žiaľ, sme všelijakí. Niektorí z nás sa ešte stále učia vážiť si kultúrne pamiatky. A nielen tie, týka sa to snáď všetkého. A žiaľ, nejeden z nás sa to nenaučí ani do konca svojho života. Ale teraz je podstatné, že dvere sú otvorené! Ako sa hovorí „príležitosť robí zlodeja.“ Vo vnútri, v blízkosti dverí vidíme metlu. Opatrne nakúkame a nakoniec vstupujeme dnu. Sme tu sami. Vincent sa tradične pošmykne a ja fotím. Kostolík je síce malý, ale čaro má veľké. Sme vďační za otvorené dvere a nemienime nič poškodiť ani sa neprimerane správať. Len neviem, či kostolík niekto iba vetral a odskočil si, alebo je bežne otvorený. Škoda, že mnohé iné naše kultúrne pamiatky nemôžu byť takto otvorené bez dozoru, inak by to schytali…

Blížime sa k autu. Lenže ja som nezabudol. Pôvodne táto akcia obsahovala ešte jednu čerešničku a tou bol letohrádok Babylon. Akciu sme však trochu kvôli terajšej situácii s vírusom upravili a parkujeme nie v dedine, ale za dedinou v lese. Vincent pôvodnú akciu upravil a beťár jeden zabudol tam zakomponovať aj Babylon. Prekonávame posledné stovky metrov k autu a ja už Vincenta pokúšam. A čo Babylon? Vincent je však poriadkumilovný a stále trval na tom, že keď si on sadne do auta, tak už pôjde rovno domov a žiadne znovu vysadať a zase dakde šľapať. Keď šľapem, tak šľapem a keď sedím v aute, tak idem autom a hotovo. No nič, veď sem hádam ešte niekedy pôjdeme a potom, milý Babylon navštívime aj teba! Tak sa zaradíme k malému počtu Slovákov, ktorí o sebe budú môcť povedať, že boli v Babylone! Síce v trochu inom, ale boli. Po pár minútach strávených v aute som bol vďačný za Vincentovu zásadovosť už aj ja. Ale pst! Nehovorte mu to!