Detail akcie Poludnica a hard-core zostup

Než začnem písať o tejto akcii, patrilo by sa predstaviť hostku tejto akcie.
Volá sa Ľudmila (ja som ju volal familiárne Ľudka), a je to Ivanova keškárska-turistická priateľka, ktorú on náhodou priviedol k nám. Už po absolvovaní tejto turistiky, po strávení času a rozhovorov s ňou môžem povedať, že je tá pravá žena, ktorá sa do nášho spolku hodí, rovnako tak, ako všetky naše ženské členky spolku. Presne na ňu sedí, že je žena vhodná „do voza i do koča“. Rada chodí do hôr a má už čo to pochodené. Takže na akcii nášho spolku sa ocitla správne. Som rád Ľudka, že si s nami bola a že som Ťa mohol spoznať.

Príprava na akciu
Príprava prebehla spoločne s Jožom. Keď mi spomenul, že by chcel ísť na Poludnicu, chytil som sa ako osa na med. Som nepoučiteľný, už som zabudol, aké to boli presne pred dvoma mesiacmi „galeje“. Ale čo by som pre Joža nespravil. Rád sa trýznim. Otázkou bolo, kto ďalší sa prihlási. Mali sme horúce želiezka v ohni Dušana, Ivana a Miša. No Mišo zlyhal z objektívnych príčin a Dušan s Ivanom sa chytili. Boli sme teda štyria, tak akurát do auta. Avšak v stredu večer mi volá Jozef, že sa zdravotne necíti dobre a na akciu nejde. Potrebovali sme do auta ešte jed-ného/nu. Našťastie Ivan vytiahol z klobúka milé prekvapenie – Ľudku. Vo štvrtok ráno sme mohli štartovať.

Cesta na akciu
Znova sme išli Dúšovym tátošom. Šlo sa parádne a po ceste sme „naložili“ Ľudku. Kávu v Zadarmovciach sme spoločne zamietli a zhodli sa na tom, že bude lepšia v Ružomberku, keď na palube budeme kompletní. Po kávičke sme už nikde nestáli až v Liptovskom Jáne na parkovisku pred penziónom Horec, odtiaľ sme aj štartovali.

Časť prvá
Keď som tu bol pred dvoma mesiacmi s Marošom a Miriam, tak sme hneď na začiatku šliapania spravili dve navigačné chyby. Ja, ostrieľaný z minula, som dnes nedopustil ich zopakovanie. Ukázal som všetkým správny smer – hore do kopca, lebo ten je vždy správny (mám dobrého učiteľa ).
Ten plot čo tu bol minule a dalo sa jeho stredom cez otvory prejsť bol dnes zatvorený a preto sme ho museli obchádzať. Potom nás už čakalo prudké stúpanie zjazdovkou. Po absolvovaní pár desiatok výškových metrov nás zahrialo a vrchné šatstvo sa porúčalo do ruksakov. Hore sme šli pohodičkovým tempom a všetci sme stíhali. Iba Dúšo sa chcel zahrať na chrta Miša, a preto sme ho museli hneď na začiatku dôrazne upozorniť, že nič také nebudeme tolerovať! Po vyzliekaní bola ďalšia zastávka až na vyhliadke Javorovica. Ja som si nostalgicky zaspomínal, ostatní híkali od úžasu. Áno. A stalo to za to híkanie, pretože ten výhľad je nádherný.

Časť druhá
Začala po prestávke pri poľovníckej chatke pred sedlom Rakytovica. Chvíľu sme si posedeli, čo to pojedli a nakoniec nás Ľudka s Ivanom ponúkli čokoládou. Nepohrdli sme, lebo každá energia sa teraz bude hodiť. Čakalo nás intenzívne a sústavné stúpanie až na Prednú Poludnicu náš čiastkový cieľ. Kým sme tam ale došli, navštívili sme ešte jeden výhľadový bod, kde sme sa tiež chvíľu kochali s otvorenými ústami a hlavne preskúmavanie jaskyne Kamenné mlieko. V nej sme pobudli o niečo dlhšie, ako ja pred dvoma mesiacmi. Dobrodružka Ľudka spôsobila to, že sme prišli až na koniec jaskyne, kde som ja za pomoci jej prisvietenia spravil jednu fotografiu, aby ste všetci videli, ako to na jej konci vyzerá. Keď sme vychádzali z jaskyne už pri jej vchode čakala na vstup ďalšia skupinka turistických nadšencov. Útrúsili sme, či zaplatili vstupné a oni na oplátku nám, či sme prezliekli periny. S touto skupinou sme sa potom postupne stretali až na Poludnicu.

Časť tretia
Začiatok tejto časti bol na výhľadovom bode Predná Poludnica. Na tomto vrchole bolo plánované stretnutie s druhou skupinou. My sme sa však o niečo dlhšie motali, a tak keď sme prichádzali na vrchol ona už bola na odchode. Chvíle na Prednej Poludnici si každí riadne vychutnal. Nemohli sme sa nabažiť výhľadov. Chcel som návštevu zapísať do vrcholovej knihy, no po otvorení kovového puzdra som zistil, že je prázdne – kniha nikde. Odišli sme teda bez zápisu, ale spoločnú fotografiu sme nezištne spravili. Vidieť prakticky celé Tatry bez obláčika je výnimočný úkaz a tak fotografia bola na mieste.

Štvrtá časť
Itinerárom tejto časti bol vrchol našej trasy Poludnica a potom zostup k rázcestníku za vrchom Kúpeľ.
Na Poludnici sme stretli spomínanú skupinku nadšencov. Pre mňa bol pobyt na tomto výnimočnom mieste ako „Déjà vu“. Ale i druhy krát ma výhľady z tohto miesta nenechali chladným. Kým zatiaľ ostatní „híkali“ ja som iba ticho kňučal a nasával s nimi tú neskutočnú energiu. Posedeli sme si, popili, pojedli, hodili reč, vyjadrili svoje pocity. Ja som druhú skupinu oslovil, či sa pri odchode nechcú s nami odfotografovať a vôbec s touto ponukou nepohrdli. Kým sme odišli z tohto kúzelného miesta, na vrchol dorazilo ešte pár turistov a bol medzi nimi aj jeden člen zvieracej ríše. Nebojte sa! Nebol to medveď ale iba pes Keď sme nasali energiu a spravili spoločnú fotku pokračovali smerom vrch Kúpeľ.

Piata časť
Začala v priestore rázcestia za Kúpeľom. Na tomto mieste momentálne sily a zdravotný stav rozhodol o rozdelení na dve skupiny. Ivan a Ľudka išli dole po zelenej. A ja s Dúšom sme pokračovali po modrej do sedla Predných, kde sme sa mali napojiť na lesné cestičky, ktoré boli súčasťou naplánovanej trasy.

Šiesta časť
Úsek šiestej časti bol výhradne určený vyznávačom terénu hard-core. Keď sme s Dúšom dorazili do spomínaného sedla, nevedeli sme ešte čo nás čaká. Za prvé. Čakal nás krátky návrat späť, lebo už pred sedlom sme mali odbočiť, a teraz už viem, že odbočiť na neexistujúcu lesnú cestu. Áno. Ona bola na mape, ale v reály nikde. Najprv sme blúdili kosodrevinou, potom sme akúsi črtajúcu sa cestičku našli, no vzápätí niekam zmizla. A tak sme sa museli od tej chvíle riadiť heslom „dole je správne“. Avšak cesta dole viedla prudkým svahom plným kameňov a popadaných stromov, ktoré sme museli z námahou podliezať-preliezať. Spásou nám bol potôčik, ktorý sa náhle objavil a viedol smerom dole – čuduj sa svete Spoločným rozhodutím bolo, že potôčik budeme nasledovať a ten nás nakoniec doviedie až do Jánskej doliny, kde vteká do potoka Štiavnica. No kým sme do Jánskej doliny dorazili vytrpeli sme si svoje. Ja osobne som padol asi šesť krát, porezal som si ruku a pri jednom páde ma nezištne zachránil na chrbte ruksak. Ani Dúšo neobišiel pádom a boliestkam.

Siedma časť
Začala, keď sme s radosťou dorazili na asfaltku vedúcu Jánskou dolinou až do Liptovského Jána. Pri míňaní Stanišovskej jaskyňe sme sa osviežili vo výdatnom prameni, ktorý je hneď vedľa cesty. Potom sme už len rázne a radostní kráčali do cieľa, kde nás už čakali naši ostatní vykúpaní členovia expedície. Ivan a Ľudka využili miestny zdroj termálneho prameňa Káďa, do ktorého sa miestny obyvatelia chodia kúpať. Nám dvom na kúpeľ nezvýšil čas. Boli sme vďační za to, že sme v zdraví dorazili do cieľa a mohli sa v miestnom hoteli Strachanovka posilniť slepačím vývarom, čajom a kávou.

Záver
Chcem sa všetkým zúčastneným poďakovať za skvelú spoločnosť a nezabudnuteľné zážitky.
Ľudke sa chcem poďakovať, že sme sa mohli spoznať. Si skvelá žena a dúfam, že sa ešte niekedy na turistických akciách nášho spolku stretneme.
Ivanovi ďakujem, že Ľudku priviedol.
Dúšovi sa ospravedlňujem, že musel znášať časť trasy od sedla Predných, ale ja som naozaj netušil, že tie lesné cestičky neexistujú. I tak to bol pre mňa určite nezabudnuteľný zážitok, na ktorý si budem veľmi dlho pamätať – pokiaľ mi bude pamäť slúžiť.

Ešte raz. Ďakujem pekne všetkým za úžasnú spoločnosť.

Kto sa boji korony nech nejde do lesa

Až po prihlásení som si prečítal prevýšenie celej trasy. Už teraz mám svalovicu.