Detail akcie Skalní město

Pomník. Občas okolo nejakého prejdeme. Nie každý sa pri ňom pristaví a prečíta si čo nám, žijúcim ľuďom pomník svojou tichou prítomnosťou pripomína. A veru každý z nich pripomína nejaký ľudský príbeh. Väčšinou tragický príbeh. Neraz zaujímavý.

Tentoraz som šiel okolo pomníka Františka Vicenu. Narodil sa v roku 1891 ako syn stolára. V Prahe úspešne ukončil štúdium práva a nastúpil do verejnej správy na rôzne pozície v rôznych mestách severovýchodných Čiech. Počas II. Svetovej vojny sa od roku 1939 zapojil do protinacistického odboja.

V máji 1941 sa stal okresným hejtmanem v Mladej Boleslavi. Darilo sa mu mierniť dopady represívnych nariadení okupačnej správy na obyvateľstvo. Snažil sa o také opatrenia, aby čo najmenej uškodili českým záujmom. V roku 1941 sa na Mladoboleslavsku začali objavovať hanlivé protinemecké nápisy a letáky. Vicena sa snažil zahladzovať stopy a odvracať dôsledky na obyvateľov okresu. Gestapo bolo neoblomné a tlačilo na okresného hejtmana, aby odhalil autorov protinemeckých letákov a odovzdal ich gestapu. Vicena namiesto toho odbojárov varoval. Kryl aj partizánov, ktorí prerušili železničnú trať pri Bakove.

29. novembra 1941 bol sám varovaný, že po ňom ide gestapo. Obával sa, že by nevydržal mučenie a prezradil by informácie o odboji. Aby nesklamal odboj, radšej toho istého dňa skočil pod vlak. Na tomto mieste pri trati stojí pomník a pripomína tento tragický príbeh.

Jeho syn František Vicena sa stal hercom a pôsobil postupom času vo viacerých divadlách. Bol aj významným dabingovým hercom, recitátorom a rozhlasovým hercom. V československom filme hrával skôr v malých rolách. Zhodou okolností stvárnil Adolfa Hitlera vo filme „Zítra ráno vstanu a opařím se čajem“.

Kolegovia si preto z neho robievali srandu, že taký dobrák vyfasoval práve takúto rolu. Menšík, Brodský a Sovák pred jedným z natáčaní tohto filmu hrali karty v kumbále. Keď šiel okolo Vicena v civile do maskérne, znovu začali do neho zapárať a pokračovali v hre. Naraz sa rozleteli dvere a v nich stála kópia Hitlera, ktorý na nich začal revať po nemecky a zúrivo gestikulovať. Menšík sa vraj schoval pod gauč a Brodský nebol schopný slova.

Vicena túžil po veľkej hlavnej roli, ktorou chcel na seba upozorniť. Tá však neprichádzala, pretože režiséri sa ho začali báť obsadzovať do rolí. Kvôli čím ďalej väčšiemu pitiu ho začali považovať za nespoľahlivého. Kolovali o ňom historky, že prášky zapíja vodkou. Postupom času mal čím ďalej, tým väčšie problémy s alkoholom. V roku 1984 sa obesil doma v kúpeľni.

Ojojooooj, to by účastníci slávnej Poľanskej 13-ky prudko viedli štatistiku 

Konečne idem do Čiech. Navštíviť tetu. Na tri dní (cestu tam a späť nepočítam). Tak dlho zatvorený v paneláku určite nevydržím. Takže akcia, možno dve. Viac nebude, lebo v nedeľu má pršať. Pôvodne som žiadnu z akcií nechcel dať na stránku, lebo som tu z nášho spolku sám. No pri tejto akcii urobím výnimku. Síce Český ráj navštívili už dve naše výpravy, ale buď fotodokumentácia úplne chýba, alebo je nedostatočná. Akékoľvek miesto, ktoré sa volá „Raj“ si zaslúži množstvo fotiek. Nech to aj iných pokúša navštíviť raj.

V tomto raji sú pieskovcové veže a skalné bloky, ktoré vytvárajú skalné mestá. Nie skalné mesto, ale mestá! To znamená, že ich je viac. Je ich až päžnásť. My dnes navštívime najväčšie a najnavštevovejenšie z nich – Hruboskalsko. Mnoho skál zároveň znamená ideálne miesto na postavenie hradu. Aj hradov je v raji dostatok. Majú tu i Zlatú stezku. Tá na rozdiel od hradov nie je starobylá. Táto cesta vznikla v 30. rokoch 20. storočia a názov „Zlatá stezka“ dostala v roku 1937. Spája tie najkrajšie a najzaujímavejšie kúty Českého ráje. Jedným z nich je aj jedno z najstarších Arborét v strednej Európe. Arborétum na Bukovine založil slobodný pán z Aehrenthalu v roku 1860. Bola to jedna z prvých pokusných plôch na pestovanie severoamerických drevín v Strednej Európe. Áno, nejeden strom má viac ako 150 rokov.

Klasika. Pred parkoviskom závora a pred ňou výberčí. Zastavíme, zaplatíme a ideme parkovať. Zamkneme auto a hop sa hej sa k turistickému rázcestníku. Pri ňom búdka a v nej dvaja ľudia. Nejako na nás pozerajú. Kto vie prečo? Že by kvôli tomu, že nemáme na nohách tradičné sandálky? Kto ho vie? Priblížim sa k nim. Je to jasné. I totopoznáme z nášho Slovenského raja. Pri vstupe do rokliny treba zaplatiť. Vyťahujem peňaženku. Ak som si doteraz myslel, že na nás čumia, tak to bol omyl. Po vytiahnutí peňaženky im doslova spadly sánky. Nechápali. Ani ja som zo začiatku nechápal. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že to nie je ako u nás v raji. Tu sa okrem parkovného už neplatí za vstup na turistický chodník ako u nás pri ústi rokliny. Jak sa vraví, nie je raj ako raj. Skoro som spôsobil zmenu pomerov aj v tomto raji, lebo sa dvaja dotyční začali so smiechom domáhať zaplatenia… Naštastie použili úsmev a nie hmaty chvaty…

Naozaj je to tu iné. Úplne iné hory ako u nás. Na rodinky s kočíkmi som vďaka jednému rozhovoru s Čechmi na salaši pod Suchým už bol pripravený (pamätná akcia vo Veľkej Fatre). No ale vozíčkara na elektrickom vozíku na hlavnom hrebeni som teda nečakal. To proste na hrebeni Veľkej Fatry nezažiješ. Už začínam tušíť čo mysleli slovami „U Vás je to taký divoký.“ Týmito slovami odpovedali na našu otázku prečo chodia do našich hôr.

Cedule na turistických chodníkoch neuvádzajú čas, ale kilometre. Na to som bol pripravený, ale že to tu bude doslova na skok, som nečakal. Často nás podľa smerovníka čakalo niečo pekné už o 0,5 kilometra, ale stretli sme sa aj s údajmi 0,3 a raz dokonca 0,2 kilometra. Proste neskutočné. Hneď som si spomenul na príhodu z hlavného hrebeňa Nízkych Tatier, keď ceduľa tvrdila, že sedlo Čertovica je od nás už iba 4 hodiny. Lenže niekto tam dopísal, alebo skôr vyškriabal „+2 hod.“ a veru neklamal. Vtedy to zamávalo morálkou celej výpravy. Tu sa človek zopár krát nadýchol a vydýchol a už bol tam…

No, ale aby som zase až tak nepreháňal, občas smerovník hlásal, že bod záujmu je 1, 1,5 či 2 kilometre. Proste naozajstný raj. Najdrsnejší údaj, s ktorým som sa dnes stretol bol 10,5 kilometra. Toľko to bolo k hradu Trosky. Aj sme ho z jednej z vyhliadok videli, lenže ho nenavštívime. Je už ďaleko. Je to síce zvládnuteľné, ale my niekam chceme ísť aj na ďalší deň.

Ako prvý na nás čaká hrad Valdštejn. Od nášho zaparkovaného auta je iba 0,5 kilometra. Zopár krokov trochu do kopca a sme tam. Pýtajú vstupné 80 korún na hlavu. Síce to nie je v prepočte na eurá veľa, lenže ja už som za parkovné zaplatil 60 korún a na zámku Hrubá skála budeme platiť 20 korún na hlavu. A pivo tiež nezvyknú čapovať zadarmo. Proste nemám pri sebe veľa českých korún a neviem kde všade čo bude stáť. Navyše na prvý pohľad vyzerá hrad Valdštejn nejaký malý. Zvíťazilo pivo. Presnejšie veľké pivo. Proste som zlyhal. Doslova. Pretože až neskôr som zistil, že Valdštejn nie je až taký malý, ako som si pôvodne myslel a dokonca by aj korún bolo dosť. Síce by to bolo tesné, ale dosť.

Nie je to však jediné dnešné zlyhanie. Nezvyknem čítať informačné tabule. Zvyčajne si ich iba vyfotím a sám seba sa snažím oklamať, že si to prečítam doma. Niekedy v budúcnosti. Málokedy sa tak stane. Lenže tentraz je večer, nemám internet, v telke nič nedávajú. A spať sa mi ešte nechce. Tak čítam vyfotené informačné tabule z Českého ráje. Čítam a žasnem. Uvediem jeden príklad:

V 19. storočí nestíhal les pokrývať dopyt po dreve. Preto začali vysádzať rýchlo rastúce ihličnany aj tam, kde predtým prirodzene nerástli. Lenže monokultúrna výsadba ihličnanov prináša celý rad negatívnych zmien. Výsadba je často veľmi hustá a vytvára trvalý tieň. To neumožňuje rast bylín a kerov. Celkovo klesá druhová rozmanitosť, ktorú je najviac vidieť na úrovni živočíchov a rastlín. Zato v bukovom lese žije množstvo vtákov i savcov. Tie však do hustého jednodruhového porastu zablúdia iba občas a aj to iba niektoré z nich. Na mieste, kde stojíte, je vidieť rozdiel medzi prírode blízkym lesom a lesnou monokultúrnou výsadbou. Odtrhnem oči od informačnej tabule a obzerám sa. Vidím samé drevo. A je to tu! Rozdiely doslova bijú do očí! Obývačková stena je z úplne iného dreva ako dvere. Proste neskoro. Nie som už na tom správnom mieste – v lese pri tabuli, ale u tety v byte v paneláku. Aspoň že tie výhľady z okna mám, býva totiž na 4. poschodí.

Občas pozerám ľuďom na nohy. Hľadám povestné sandálky. Hľadám, ale nenachádzam. Za to vidím niečo, čo veľmi vzdialene pripomína rukavice. Aspoň mne, pretože každý prst je zvlášť. Lenže chlapík to má natiahnuté na nohách a veselo si vykračuje po Českom ráji. Mladá trojčlenná rodinka. Medzi sebou komunikujú po anglicky. A sú vnímaví voči svojmu okoliu, takže nenápadne to neodfotím. Rýchlo si spomínam na zopár anglických slov a lámanou angličtinou sa ho pýtam, či si môžem odfotiť jeho topánky. Nezaznelo stručné, jasné, výstižné a najmä jednoduché „Yes“, ale aj tak ma nedostal. Porozumel som jeho kladnej odpovedi. Rýchlo fotím, kým si to chlapík nerozmyslí. Ten však ochotne spolupracuje a ukazuje mi aj protišmykovú podrážku. Topánky popisuje záplavou slov, v ktorej sa miestami strácam. Ale iba miestami. Moja slovná zásoba je síce veľmi malá, ale zvedavosť a bohatá fantázia robia čo sa dá… i nedá. Nakoniec som našiel aj sandálky. Mala ich na nohách mladá mamička. V náručí mala malé dieťatko, ktoré uspávala. A aby toho nebolo málo, tak sa pohybovala mimo turistických chodníkov. Šla niekam medzi skalné ihly. Asi sa chcela vyhnúť ruchu turistického chodníka.

Zámok Hrubá skála. Vstupné 20 korún na prehliadku exteriéru bez sprievodcu, alebo 50 korún aj s interiérom a so sprievodcom. Lenže na sprievodcu treba čakať. Chodí síce pravidelne, každú hodinu. Nám sa však trištvrte hodiny čakať nechce. Kupujeme lacnejší lístok a ideme dnu. Časť zámku dnes funguje ako hotel. Zaujímavé. Preto neprekvapí, že je tu aj reštaurácia, ktorá po 17-tej slúži výhradne pre potreby ubytovaných hostí. Čapujú Plzeň. Za malé pivo pýtajú 38 korán a za veľké 50. Za veľké pivo necelé 2 € nie je až tak veľa. Veď sme v Českom ráji a navyše na zámku. Ja som však už pivo mal pri Valdštejne. Veľké pivo Rohozec tam stálo 38 korún.

Čo také by som Vám ešte povedal? Už asi nič. Slová nestačia. Proste treba sem ísť osobne a uvidieť to na vlastné oči a zažiť na vlastnej koži…