Vinco
Úvod
Prečo som zvolil túto trasu, keď som na Veľkom Griči už bol? No preto, lebo ma zaujali na trase tie dve výhľadové skaly (Jančekova a Biela), ktoré naši navštívili v apríli minulého roku. Navyše, Veľký Grič je tak ikonický vrch, že sa ho oplatí navštíviť aj viac krát.
Čo sa týka počasia, už od vloženia turistickej akcie na stránku som mal
obavy, či sa vôbec bude dať ísť. Verte či neverte v priebehu týždňa sa
počasie začalo vylepšovať. Dokonca malo počas dňa vykuknúť aj slniečko,
ale naopak vietor ten nie a nie si dať povedať. Rýchlosť okolo
9 m/s neveštila nič príjemné. Nakoniec „Nóri“ to na svojej stránke
upravili na 6 m/s, čo bolo nádejné. No prezradím Vám priatelia, že ja som
bol rozhodnutý na túto akciu ísť stoj čo stoj, či budú traktory padať
či nie 
No a na koniec úvodu spomeniem, že Inka a Lubo potvrdili moje slová z predchádzajúceho komentára, že práve ony budú tí čo mi nedajú košom, ak pôjde o turistiku pre silnejšie povahy. Cesta do obce Cígeľ bola pohodová a parkovanie bolo presne na tom mieste, o ktorom som zamýšľal už pri plánovaní akcie.
Štartovanie turistickej akcie prebiehalo presne podľa Romanových zvyklostí a inštrukcií. Dal som si tu námahu pripraviť si pre túto jedinečnú procedúru kvalitné varené vínko, ktoré nám v chladnejšom a veternejšom počasí prišlo nanajvýš vhod.
Putovanie
Prvé zastavenie – Jančekova skala
Putovať sme začali hneď po žltej turistickej značke a priamo k miestnej zjazdovke, ktorú sme už pri parkovaní jasne videli. Prvé stovky metrov boli jemnejšie a viedli popod spomínanú zjazdovku a neskôr aj vedľa vodnej nádrže, ktorej názov som nezistil. Po tom, čo sa nám vodná hladina stratila z očí prišla tá pravá turistika. Od tejto chvíle sme čelili prakticky až na hrebeň ustavičnému stúpaniu. Mali sme vystúpať 520 metrov výškových a poviem Vám nebol to med lízať. Oddych nám poskytla práve Jančekova skala. Už pri záverečnom stúpaní k nej bola naďaleko vidieť a lákala nás svojim prekrásnym výhľadom. My sme jej ponuku neodmietli a pobudli na nej tak 10–15 minút.
Vrchol skrášľuje vysoký chrómový dvojkríž a miesto obsahuje aj
sedenie/lavičku. Bol to naozaj plodne strávený čas. Z vrcholu je parádny
výhľad na Hornonitriansku kotlinu. „Vetrík“,
ktorý v čase nášho pobytu na Jančekovej skale jemne povieval , nám
nedovolil dlhší pobyt. Nalepenie klubovej nálepky a spoločnú fotografiu sme
si neodpustili a vydali sa ďalej na hrebeň k „červenej“ Ponitrianskej
magistrále.
Druhé zastavenie – Biela skala
Nasledujúca časť trasy neviedla po turistickom chodníku. K správnej
orientácii mi zdarne pomáhali moje „múdre“ hodinky. Musím konštatovať,
že pre mňa majú neoceniteľný význam. Počas celej trasy som sa pomýlil
iba dva krát. Áááááá. Vlastne len raz. Lebo prvý krát, hneď
za vodnou nádržou, mi zapípali pre zlý smer. Nakoniec to nebol zlý smer, my
sme striktne išli po žltej. To som si len ja pri plánovaní skrátil krátky
úsek, ktorý na chvíľu odbočil zo spomínanej žltej. A druhý krát to
bola vyložene moja chyba. Po tom, čo sme dorazili pri zostupe na „zelenú“
poslal som náš konvoj zlým smerom. Vďaka pípajúcim hodinkám som to
rýchlo zbadal. Pred tým som zabudol trasu skontrolovať. To bolo všetko.
Naozaj! Prisahám!
Trasa na hrebeň, presnejšie do miesta s názvom Pod Bielym kameňom, bola výživná. Ani na chvíľu stúpanie nepovolilo. Táto trasa sa mi veľmi páčila. Bola rozmanitá čo sa týka typov lesov/stromov. Ihličnany sa striedali s listnáčmi. Po krajoch chodníka sa konečne ukázali aj skaly, ktoré boli vďačným objektom na filmovanie a fotenie. Dokonca nám aj prvý krát spoza oblakov vykuklo teplé hrejivé slniečko. Tento fakt sme vďačne prijali. Putovali sme prevažne lesom, takže vietor sa do nás nemohol naplno oprieť, čo bolo dobré. Prakticky sme si ani nerobili prestávky a zastavili sa až v spomínanom mieste pod Bielym kameňom. Tu sme dokonca stretli troch ultra trialistov (dvaja chlapi a žena). Pribehli zrejme tiež z Cígeľa, smerovali na Bielu skalu a potom po modrej cez Dierovce zbehli späť.
Rázcestník Pod Bielym kameňom sa nachádza už na „červenej“ Ponitrianskej magistrále. Tá sa stala našou spoločníčkou na ďalšej trase. No najprv nás potešila svojimi neskutočnými výhľadmi Biela skala. Od rázcestníka je vzdialená iba štyristo metrov a nenavštíviť ju by bol smrteľný turistický hriech. My sme si návštevu a jej výhľady užili plným dúškom. Moje turistické srdce plesalo od radosti a tej krásy sa nedalo nabažiť. Na „skale“ sme si opäť odbili cca 15 minútovú gastronomickú a pitnú prestávku. Skalu sme dôkladne preskúmali a pozreli aj časť, kde bol zakázaný vstup, kvôli odtrhnutej skale. Je to časť skaly, ktorá to má zrejme už spočítané a o pár desiatok či stovkách rokov spadne na les čupiaci pod ňou. My sme na exponovanú časť odtrhnutej skaly z bezpečnostných dôvodov neliezli. Pred odchodom som samozrejme ukryl naše postavičky do čiernej skrinky.
Tretie zastavenie – Veľký Grič
Nasledujúca trasa na Veľký Grič viedla výhradne po Ponitrianskej magistrále. Bola to taká pohodová ustavične klesajúca časť trasy. Asi po kilometri chôdze sme spozorneli pri čítaní tabuľky na strome, kde bolo napísané červeným písmom: POZOR!! Náročný úsek. Neviem, čo to malo znamenať, ale nasledujúci úsek bol síce prudší a kamenistý, ale čo do náročnosti slabší. Po ľavej strane nás sprevádzal taký pekný kamenistý val. Proste zážitok a nie „Náročný úsek“. My, čo máme za sebou tých zážitkov niekoľko sme si to skôr užívali. Po Dierovce červenú magistrálu sprevádzala aj modrá, no tá odbočila na tomto mieste práve dole do Cígeľa.
Pred posledným klesavým úsekom sme na päť minút zastavili. Dôvodom
bolo príjemne hrejivé slniečko na peknom mieste. Malý hlinený kopček na
tomto mieste sme zneužili ako podnos, pre naše nerezové poháriky, ktoré na
plné hrdlo kričali „naplňte nás!“ Čo myslíte? Poslúchli sme? Jasne
že áno Zbavili sme sa posledného obsahu blahodarnej a povzbudzujúcej
tekutiny 
Viete, ako sa parádne išlo potom na Veľký Grič? Ani neviem,
ako nám ubehlo nasledujúcich 35 minút a už sme cupitali pod tabuľkou
s nápisom Veľký Grič.
Naše kroky zastavila až jeho neďaleká časť s ikonickým výhľadom opäť na Hornonitriansku kotlinu, s čupiacou Handlovou priamo pod Malým Gričom. Bola to naozaj pastva pre oči. Na vyhliadke dokonca ani nebol silný vietor, ktorý by nám znepríjemňoval pobyt. Oplatilo sa tu stráviť tridsať minút oddychom a kochaním sa. Dokonca boli aj ďaleké výhľady. V popredí sme videli Kremnické vrchy a hneď nad nimi sa týčila Veľká Fatra. Proste nádhera.
Počas nášho pobytu dokonca „dobehol“ na vyhliadku aj starší pán, ktorý trasu z Cígeľa práve na Veľký Grič často absolvuje behom. Chvíľu sme spolu kecali a aby nevychladol, pokračoval ďalej. My sme sa chvíľu po ňom pobrali tiež. Stihli sme spoločnú fotku na vyhliadke a na tyčku vrcholovej tabuľky nalepiť klubovú nálepku. Predstavte si, že na domčeku vrcholovej knihy odoláva drsným poveternostným podmienkam naša stará klubová nálepka, ktorú som tu pred piatimi rokmi nalepil. Obdivuhodné, že vydržala.
Do cieľa
Záverečná časť trasy najprv viedla prudkým klesaním mimo turistický chodník, na ktorom bolo množstvo popadaných stromov/stromčekov. Ešte že máme vo výbave aj základné gymnastické schopnosti a preto táto výzva bola pre nás hračkou. Asi po sedemsto metroch si nás vzala pod patronát zelená turistická značka. Nádhernou dolinou s množstvom do výšky vystupujúcich skalných brál a v závere po príjemných lúkach nás úspešne doviedla do cieľa k autu.
Záver
Už pri plánovaní tejto akcie a pri sledovaní vývoja počasia som mal jemné obavy. Tie sa však našťastie po absolvovaní tejto nádhernej trasy Chvála Bohu nepotvrdili. Áno bol vietor. Bol aj silnejší, ale dalo sa to vydržať. Zato oblačnosť, ktorú blázniví „Nóri“ predpovedali, zostala ich zbožným prianím a nič z ich predpovede sa nepotvrdilo. Len ten vietor. Ten sa potvrdil. A to bolo málo na odradenie našich brutálnych turistických túžob.
Chcem poďakovať INKE a LUBOVI, za jedinečnú spoločnosť, za krásne strávené spoločné chvíle v pohorí Vtáčnik. Ďakujem, že ste boli so mnou.
Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.