Vinco
Úvod
Prečo a ako vznikla trasa tejto turistickej akcie? Tak ja Vám to teda prezradím. Pred časom som na Youtube pozeral turistické videa a hľadal typ na akciu. No a našiel som toto video jedného sympatického páru, ktorý mi ukázal nádherný skalnatý kopec s názvom Kozol. To by som nebol ja, aby som trasu zo spomínaného videa neobohatil o niečo ďalšie zaujímavé a tak v mojich turistických predstavách a napokon aj na mapách.cz vznikla moja verzia veľmi zaujímavej trasy vylepšená o pekný výhľadový kopec Čipčie s ikonickou lavičkou na jeho vyhliadke. Vo štvrtok, keď som akciu práve na základe tejto mojej vylepšenej trasy pripravoval som zbadal, že časť z nej je v tomto jarnom období v smere na Kozol neprístupná. A tak vznikol tento upravený okruh cez Čipčie na ikonický Minčol. Bol síce náročnejší, ale tiež zaujímavý a Minčol je jeden z tých kopcov, na ktorý sa oplatí ísť aj viac krát. Na skalnatý Kozol sa pozriem niekedy v budúcnosti a možno to bude ešte tento rok, keď skončí uzávera. No a napokon táto akcia postrádala ešte nejakých šialencov, ktorí by boli ochotní podstúpiť túto nie bežnú turistiku a prihlásiť sa. Stalo sa. Pár odvážnych šialencov sa našlo a tak sme mohli po dlhej dobe vyraziť do Lúčanskej časti Malej Fatry.
Putovanie
Prvé zastavenie – Čipčie
Auto sme zaparkovali v obci Turie blízko modrej turistickej značky, ktorá nás viedla na vytúžený vrchol s vyhliadkou. Trasa si nás najprv pripravila príjemným putovaním popod dolomitový a vápencový lom. Neskôr sme zbadali, že do hry vstúpili serpentíny to sme už tušili, že naklonená rovina sa pred nás postaví mocnejšie. A naozaj tak bolo. Stúpačik na Čipčie je taký šťavnatý, výživný, no nie krutý. Dva krát nás stúpanie nechalo vydýchnuť. Vždy na peknom mieste nám ponúklo krásy výhľadu. Presne dva krát, než sme dorazili na ten správny vrchol, si naše pľúca oddýchli a oči „natiahli“ nádherné scenérie.
Na Čipčie sme doputovali správne zahriatí. Michal si okamžite sadol na
ikonickú lavičku a nikoho k sebe v ten moment nepustil. Neskôr, keď už
bola lavička voľná som zabudol, že som mal v pláne tiež sa na ňu
posadiť 
Čo už. Možno nabudúce to dám. Na vyhliadke sme absolvovali
možno desať až pätnásť minút a občerstvili sa pri súčasnom
vstrebávaní toľkej krásy na vôkol. Každý si pobyt na tomto peknom vrchole
vychutnával po svojom. Po prestávke sme pokračovali ďalej. No mrzí ma, že
som si neustrážil akt spoločného fotografovania. Proste z Čipčieho sme
odišli bez spoločnej fotografie 
Zato klubovú nálepku s mojim
požehnaním na domček vrcholovej knihy nalepil s láskou Dúšo.
Druhé zastavenie – Skalka
Zostup z kopca bol tiež zážitkový, avšak nie tak dlhý ako výstup. Po chvíli sme už cupitali príjemným terénom popod Ostrú. Tesne pred príchodom k rázcestníku Pod Ostrým v čase, keď sme putovali traverzom Ostrej, náš predvoj začal miznúť v hlbokom lístí. Naše telá sa zabárali až po hrudník do lístia a my sme konečne zažili niečo zaujímavé a úsmevné. Úspešne a hlavne všetci prišli k spomínanému rázcestníku odkiaľ už na nás zízalo a vyzývalo k výstupu parádne stúpanie. Aj uši si prišli pri nasledujúcom putovaní na svoje. Sprevádzal nás pri tom príjemne zurčiaci potôčik a občas si vyžiadal pri jeho prekonávaní od nás aj gymnastické prvky.
Po vrchole stúpania sa chodník opäť zmenil v príjemné putovanie
traverzom popod vrch Kobylie. Táto časť trasy nebola vôbec príjemná pre
naše oči. Naše nohy si to užívali, len tie oči – chúdence. Až po
rázcestník Kobylie sme videli plody ľudskej práce.
Celé stráne oholené ťažbou dreva. Hrôza, ako sa dá zničiť kus lesa len
pre peňažný zisk. Nenechali ani jeden živý strom. Všetko „zobrali“
, len aby sa mali ony dobre. Mal som divný pocit a moje srdce plakalo.
Moja otázka. Dá sa s tým niečo robiť?
Po tomto nepríjemnom zážitku sme vystúpali na hôľnu časť chodníka. Privítal nás s otvorenou náručou vrch Skalka. Jeho láskavosť sme opätovali prestávkou. Pobudli sme tu tak desať minút. Už len preto, že na tomto mieste sme prvý krát uvideli hlavný hrebeň Lúčanskej Malej Fatry z blízka s ešte zasneženými stráňami. Už teraz sa dalo tušiť, ako bude vyzerať putovanie červeným hrebeňovým chodníkom.
Tretie zastavenie – Dlhá lúka
Nasledujúcich 1600 metrov chôdze k rázcestníku Pod Krížavou bolo
krásne príjemných. Mäkučká tráva chodníka jemne hladila naše chodidlá.
Sem tam sa objavila ochutnávka snehu. Tenisky občas šliapli do mokrej mláky.
Aj vysušené medvedie hovienko sa nám vystavilo na obdiv. Bohu vďaka, že
bolo už vysušené. Neviem ako by sme dopadli, keby sa z neho ešte parilo
To by sme sa asi smiechu nezdržali. V tom čase som išiel na konci kolony,
kvôli natáčaniu. A poznáte to pravidlo? Vždy to schytá ten najpomalší,
alebo najposlednejší člen výpravy. Vďaka Bohu živí a v poriadku sme
doputovali Pod Krížavu. Rozmýšľali sme, že si
spravíme na tomto mieste prestávku, no myšlienka sa neujala. A dobre sme
spravili. Oddych prišiel na rad neskôr, avšak na oveľa príjemnejšom
mieste.
Nasledujúci hrebeň nám pripravil pod nohy súvislú pokrývku snehu. Odhadujem tak desať až dvadsať centimetrov mäkkého a mokrého snehu. No putovanie bolo aj napriek tomu príjemné. Stopku nám vystavilo veľmi vhodné miesto na oddych. Toto privilégium si zaslúžila práve Dlhá lúka, ktorá sa nachádza tesne pred Sedlom Prašivé. Dlhá lúka vyhrala ponúknutými podmienkami. Príjemnou trávou na sedenie, celkom slušným výhľadom na Martin, ale hlavne slnečným teplým lúčom, ktoré na „lúku“ dopadali sa nedalo odolať. Príjemnému oddychu sme venovali asi tak pätnásť minút. Jedlo a tekutiny bolo treba minúť. S ľahším ruksakom sa ide lepšie predsa. Dokonca sa tu dalo aj pospať, také tu boli vhodné podmienky na teplom a záveternom mieste.
Štvrté zastavenie – Minčol
Cez Sedlo Prašivé, kde mala byť pôvodne naša oddychová prestávka, sme
pristúpili k poslednému stúpavému úseku trasy. Šesťsto metrov stúpania
prešlo ako nič. Vrchol Minčola nás pritiahol ako magnet. Je to naozaj
magnet, lebo sme tu neboli samy. Vďaka priaznivému počasiu sme si pobyt na
Minčole mohli naplno užiť aj s ďalšími návštevníkmi. Vždy, keď som
vystúpil na Minčol, bol som odmenený nádhernou okolitou scenériou. Aj dnes
nesklamal. Naši prvonávštevníci na Minčole si tak mohli hneď na prvý
krát vychutnať výhľady tohto ikonického vrchu. Sú kopce, na ktoré sa
musí chodiť aj niekoľko krát kvôli výhľadom. Minčol je proste istota. Na
Čipčí moja hlava ohľadom fotografie zlyhala No na Minčole sa faux pas
nekonalo.
Do cieľa
Žltá turistická značka nám robila spoločnosť až do cieľa. Do putovania „žltou“ sa vloudila iba jedna chybička. Chvála Bohu, teda presnejšie Chvála Inke, iba na začiatku. To by nebol spolok PAT a MAT, že? Úvodná časť cez rúbanisko išla prevažne cik-cak (rozumej serpentínami). Pred vrcholným klesaním sme si ešte obzreli novú turistickú útulňu. Krásne voňala čerstvým drevom. Na svoje prvé „použitie“ si však musí ešte počkať. V dobe našej návštevy bola zamknutá, nebola daná do užívania.
No a potom to prišlo. Na také klesanie si už dlho nespomínam. Stehienka
mi riadne zahoreli, ale napokon to dali a úspešne ma doniesli k rázcestníku
Pod výstupom. A úspešne doniesli aj ostatných.
Počas počítania členov výpravy, či sa niekto nestratil, som tu nahlas
rozmýšľal, či by nebolo vhodné doplniť aj tabuľku Pod
zostupom
Do cieľa k autu nás doviedla po asfaltovej ceste Turská dolina sprevádzaná Turianskym potokom. Navôkol z doliny do výšky vystupovali nádherné skaly, ktoré nám spríjemňovali putovanie. Už počas chôdze dolinou som spriadal plány ako tieto skaly, ktoré majú svoje meno, v budúcnosti navštívim. Dajte mi trochu času.
Za zmienku stojí ešte spomenúť, že naše dva rýchliky – Mišo a
Dúšo v obci Turie netrafili parkovisko s našim autom a prešli sa po žltej
do dediny. Ony síce tvrdili že boli na pive, ale ja im to neverím 
Ony
si chceli iba pridať pár sto metrov navyše.
Záver
Nebola to bežná túra. Bola taká výživnejšia, pre silnejšie povahy. A tak ďakujem mojim spoločníkom Inke, Mišovi, Dúšovi a Lubovi za odvahu, za prítomnosť a spoločne nadobudnuté zážitky.
Na záver ešte spomeniem, že spoločný a príjemne strávený turistický deň sme zavŕšili návštevou Reštaurácie Mlynárka v Rajeckých Tepliciach. A aby som nezabudol. Lubo a Inka, ďakujeme za dopravu.
Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.
