Detail turistickej akcie

Úvod

Možno sa budem opäť opakovať, ale musím spomenúť v úvode, že na Slemä a Ohnište ísť bolo mojou povinnosťou, pretože keď tam minulý rok išiel Jozef s Romanom – ja som nemohol ísť. No a keď si spomeniem na Poznámku k akcii z mája 2018 zakladajúcej členky nášho spolku Ivanky, tiež z akcie na Slemä, musel som zabezpečiť, aby som sa motal v okolí Liptovského Jána Naplánovanie tejto akcie splnilo práve túto podmienku, že turista sa tu musí v okolí motať 

Vzhľadom na to, že v nedeľu malo byť, a aj bolo, lepšie počasie padla voľba na nedeľu. Úprimne som očakával väčšiu účasť, hlavne od zdatnejších členov spolku. Toto pekné a nezabudnuteľné dobrodružstvo napokon absolvovali traja členovia. Inak bol som pripravený, že opäť pôjdem sám Vďaka aspoň za účasť Inky a Luba.

V úvode ešte spomeniem vzhľadom na to, že cesta trvala dva a pól hodiny, tak ranná káva bola netradične na benzínke Slovnaft v Ivachnovej. No a nezostalo iba pri káve, dali sme si aj raňajky. Pre záujemcov o túto trasu ešte spomeniem, že pri Stanišovskej jaskyni sa pohodlne parkuje a dokonca zadarmo. Od nej sme napokon vyrážali na túru.

Putovanie

Prvý zaujímavý bod – Slemä

Než sme vyrazili, etiketa spolku káže akciu riadne naštartovať. Túto činnosť si skvelý pár (Inka a Lubo) osvojili ukážkovo. Dnes priniesli štartovacie súpravičky TATRATEA v štyroch farbách a silách Začali sme tou najtuhšou. No a keď sme sa naštartovali popri Stanišovskej jaskyni sme vhupli do Stanišovskej doliny.

Úvod trasy bol taký pohodový. Cestička hore stúpala pozvoľne. Žiadna brutalita to nebola. Tá nás ešte len čakala Počas putovania do Stanišovského sedla sa nám Inka pochválila novými píšťalkami, ktoré si zakúpila na medvede. Nie, píšťalky nemajú zabíjať medvede, majú im len oznámiť, že v ich okolí sa pohybujú turisti. A teda píšťalky riadne pískali. Pískanie Inka nezabudla počas putovania opakovať každých cca 500 metrov Stanišovská dolinka je rozmanitá. Nám pri stúpaním do sedla ponúkla pekné pohľady na príjemné lúky a okolité kopce. Nezabudli sme si rovnako pozrieť za našim chrbtom ikonickú Poludnicu. Do Stanišovského sedla k oddychu nás priviedol výživný, no krátky stúpačik. V sedle v altánku sme si na chvíľu sadli a posilnili sa ďalším „tatračajom“. Na lavičke sme posedeli a ohriali na slniečku. Pozdravili sa s dvomi ultratrailistami, ktorý do sedla dobehli aj so psom dobermanom práve zo Slemä.

Po odchode asi po tristo metroch nás cestička odklonila doprava k Ubytovacej zemľanke Brtkovica. Ide sa k nej jemne do kopca a návšteva určite stojí za to. My sme ju mali v pláne a ten sme dodržali. Po návrate od zemľanky nám robila spoločníčku príjemná lesná cesta. Nohy si na tomto kúsku rovného chodníka parádne oddýchli. Stúpanie na Slemä začalo asi po štyristo metroch. Začiatok bol teda dosť prudký, ale chodník nás nechal oddýchnuť hneď ako sme dorazili k pozorovaciemu a bojovému bunkru Slemä. Je priamo na chodníku a je menší ako ten predošlý. Postáli sme tu tak päť minút a išli ďalej.

No a potom to už začalo. Ako ja hovorím, začala pravá turistika. Do kopca je správne a čím je prudší, tým to je lepšie. No tento chodník nás šetril serpentínami, čo sme s vďakou privítali. Za polovičkou trasy na Slemä sa objavila na nádhernej vyhliadke prítulná lavička. No a nesadni si na ňu a nepokochaj sa jej nádhernými výhľadmi. Ako hovoria mladí, chvíľu sme tu chilovali a ležali aj na tráve. Bolo tu parádne. Takto psychicky posilnení a samozrejme po ďalšej dávke „tatračaju“ sme po šesťsto metroch ďalšieho stúpania dorazili na Slemä. Privítali nás trosky havarovaného lietadla, pomník zahynuvších vojakom a informačná tabuľa, ktorú sme si tiež prečítali. Neďaleko tohto miesta je parádny pľac na oddych s vyhliadkou na Poludnicu a hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Oddych i výhľady sme si naplno užili. Občerstvenie bolo samozrejmosťou. Dokonca som za odmenu dostal polovicu paštekového chleba – mňam. A viete prečo? Lebo som si nič na jedlo nezobral. Poučenie vyplynulo z minulej akcie, keď som všetko jedlo opäť doniesol domov. Celý pobyt na tomto zaujímavom mieste sme zakončili ďalším „tatračajom“ Kto dobre ráta vie, že nám zostal jeden a to práve na Ohnište, kde sme po prestávke zamierili.

Druhý zaujímavý bod – Ohnište

Zostup do nasledujúceho Michalovského sedla bol pozvoľný, príjemný. Za ním nám chvíľu robili spoločnosť parádne lúky s peknými okolitými výhľadmi. Bolo to také pohladenie duše. Následne sme dorazili do Sedla Pod Ohnišťom a tu sa k nám pridali ďalší turisti – muž a žena, ktorí tiež smerovali na Ohnište. Išli však rýchlejšie a tak všetko, čo sme videli boli ich vzďaľujúce sa chrbty. Cesta zo sedla na Ohnište, to je taká pohodovka. Príjemný terén, bez zbytočných stúpaní.

Dovolím si tvrdenie, že Ohnište je ešte krajší kopec s výhľadom ako Slemä. My sme sa o tomto dôležitom atribúte kopca presvedčili ihneď po príchode naň. Chodník celým masívom Ohnišťa vedie priamo na jeho hrane zrázu. Jedno takéto miesto neďaleko vrcholového značenia sme si vybrali my. Nedalo sa vybrať lepšie miesto na sedenie a rovno s parádnym výhľadom na značnú časť hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. Budem sa opakovať, ale musím. Pohladenie pre turistickú dušu ako bomba. Sedíš si, priatelia s Tebou. Konzumuješ i popíjaš tekutiny a pritom sa kocháš ikonickým výhľadom. Čo viac si priať? Ja som si tu neskutočne oddýchol. A verím, že aj moji spoločníci Inka a Lubo to tak cítili. Z Ohnišťa sme odchádzali a v žilách nám už koloval posledný „tatračaj“ 

Do cieľa

Po návrate do sedla Pod Ohnišťom naše kroky viedol rovný a príjemný terén. No a ten po osemsto metroch padol prudko dole. Keď hovorím prudko, tak naozaj prudko. Bol to zážitok až by som povedal gymnastický tréning. Svidovské sedlo nás na chvíľu uchlácholilo, ale vzápätí opäť padáčik už preveroval naše nohy i pozornosť. Definitívny koniec prišiel až na lesnej ceste pozvoľného klesania. Spoločnosť nám od teraz robili príjemné lúky. Highlitom bol však pohľad doprava na impozantný masív Ohnišťa, na ktorom sme pred chvíľou sedeli. Nadalo sa toho nabažiť. Neskôr sa k pekným okolitým scenériám počas putovania pridal aj zurčiaci potôčik Štiavnica, ktorý nás doviedol až do Jánskej doliny. Posledné kroky nádhernou Jánskou dolinou, s okolitými do výšky vystupujúcimi skalami, boli dokonalou bodkou tejto jedinečnej a nezabudnuteľnej turistickej akcie.

Záver

Cestou domov sme sa na jedlo zastavili na Salaši Krajinka a dali si niečo pod zub. Dobrým jedlom a spoločným rozprávaním pri spiatočnej ceste do Piešťan, sme s Inkou a Lubom zavŕšili toto nádherné spoločné turistické dobrodružstvo. Inka a Lubo – ďakujem Vám za účasť a za pekné spoločné prežité chvíle na tejto parádnej akcii.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.