Detail turistickej akcie

Úvod

Ako vznikol tento ďalší turistický víkend? Vo štvrtok 10.7. mi volá Lubo, či na víkend niečo nepripravujem. Ja že áno. Avšak Lubo mi ihneď do hlavy narval brouka, že by som mohol zbúchať opäť víkend, po vzore Zuberca. A tak som zasadol za počítač a „nakreslil“ ďalšie dve zaujímavé túry. Prezradím, že Siná ma už dávno lákala. Je to jeden z ďalších výhľadových kopcov na bočnom hrebeni Nízkych Tatier, ktorý mi chýbal. No a Poludnicu som si vybral z nostalgie a aj kvôli tomu, že sa dá na ňu vyraziť priamo z ubytovania. Štart výstupu som zvolil zo Závažnej Poruby, z ktorej som na Poludnicu ešte nešiel a bol som zvedavý aká to je trasa.

Ubytovanie v Závažnej Porube som najprv skúšal rezervovať ja a to na Chate Opalisko, ktorá je situovaná priamo v známom lyžiarskom stredisku Opalisko. No čo čert nechcel, voľná bola iba jedna dvojposteľová izba a ja som potreboval minimálne dve. A tak som zabezpečenie ubytovania prenechal Inke, ktorá sa tejto úlohy zhostila na jednotku Ubytovanie zabezpečila v Apartmánoch – Pěkná Vyhlídka v Závažnej Porube, päť minút od lyžiarskeho strediska čo bolo fajn. Navyše Filip (domáci) nám v piatok a v sobotu prichystal večeru a my sme tak nemuseli zbytočne „lietať“ po Závažnej Porube a zháňať reštauráciu, aby sme sa najedli.

Do Závažnej Poruby nás bezpečne dopravil Dúšo, za čo mu chcem veľmi pekne poďakovať a zaplatiť Vatikánskou menou „Pán Boh zaplať“. A to doslova, lebo Dúšo od nás nechcel zaplatiť za dovoz a odvoz na turistický víkend. My sa v budúcich dňoch určite vyrovnáme tak, že sa vystriedame v doprave na budúcich akciách.

Putovanie

Prvá zastávka – Siná (1560 m)

Ráno po raňajkách sme sa autom dopravili na parkovisko pri Demänovskej jaskyni Slobody a odtiaľ vyrazili na túru. Len pre zaujímavosť – celodenné parkovanie tu stojí 15€. Na Slovensku to s parkovaním je tak. Ľudia už nevedia, čo si majú za to zapýtať. Hnus.

Prvé kroky viedli cez cestu a potom popri potôčiku Demänovka sme pricupitali k prvému „žltému“ rázcestníku, ktorý nám jasne ukázal smer na Sinú. Žltý chodník nás poslal doprava okamžite hore. Najprv bol mierne naklonený a príjemný, lebo nám prihral zurčiaceho spoločníka – Radovský potok. Celých tisíc dvesto metrov putovania nám hladil uši príjemným zvukom. A k tomu nádherná okolitá scenéria zamestnávala naše zvedavé oči. Nad hlavami poriadne vysoko sa objavili zaujímavé skaly. Ani sme pri toľkej kráse nezbadali, ako sa postupne chodník začal prudko nakláňať. Pred príchodom do Sedla Sinej nás zamestnala veľmi zaujímavá skala, len tak pohodená priamo na chodníku. To by sme neboli my, keby sme na ňu nevyliezli a nespravili pár fotografií.

Nad Sedlom Sinej sme mali prvú krátku prestávku. Doplnili sme „elektrocity“, oddychovali a kochali sa zatiaľ iba z diaľky z krásnej skalnatej scenérie vrchu Repiská, vypínajúceho sa poriadne vysoko nad našimi hlavami. Fúúúúúú. Tade pôjdeme, povedali sme si. A teda bol to riadny zážitok a k tomu riadne stúpavý. Ale oplatilo sa. Vrch Repiská disponuje nádhernou vyhliadkou na protiľahlý hrebeň. My sme si ju poriadne užili.

To čo sme uvideli po odchode z tejto vyhliadky bolo ohromujúce. Už sme si mysleli ako vysoko sme, no pohľad na Sinú nad nami nám zobral všetky ilúzie. Bol to výživný výstup na vrchol. Pľúca mi fučali ako kompresor ale nakoniec to dali. Siná je nádherný kopec s impozantným výhľadom. Je hôľneho charakteru a poskytuje 360° výhľad. Na vrchole je samozrejme dvojkríž ten musí byť, veď sme na Slovensku. My sme na vrchole pobudli asi tridsať minút a neboli sme tu samy. Medzitým na vrchol dorazili ďalší turisti.

Pobyt na Sinej bol pre Dúša slávnostný, bol ocenený ďalším certifikátom za celkovo odchodených 1458 km. Spoločná fotografia pred odchodom bola samozrejmosťou.

Druhá zastávka – Zákľuky (1915 m)

Prudký klesák naspäť do Sedla Sinej nám premasíroval kolienka a stehná. Zároveň nás pripravil na nasledujúce stúpavé dobrodružstvo. Sprvu sme išli lesom a terén bol doslova medveďoidný. Inka si našťastie veselo vypiskoval na svojej novej píšťalke medveďoplašičke. Tesne za vrchom Havrany sme vystúpili z lesa a až na Zákľuky išli otvoreným terénom s nádhernou okolitou scenériou. Pred očami sme mali značnú časť hrebeňa Nízkych Tatier. Stredobodom našej pozornosti bol „De je tu ten Hopok“ 

Pôvodne sme chceli pauzovať na vrchu Bôr. No po príchode naň sme zistili, že vrch nie je označený a neposkytuje pohodlné miesto na oddych a tak sa naše kroky vydali ďalej na Zákľuky. Bol to najvyšší bod našej trasy a poskytoval príjemné miesto v závetrí. Dúšo si tu našiel svoju „posteľ“ a my traja zase iné závetrie. Najedli sme sa a poriadne si oddýchli. Počas celej doby pobytu na nás čumel nádherný hrebeň Nízkych Tatier s Chopkom a Ďumbierom. Už tu sa Inka pohrávala s myšlienkou ísť na Chopok a dole sa zviesť lanovkou. Jej návrh medzi nami mužmi neprešiel. Boli sme neoblomní. Keď raz Vinco trasu nakreslí musí sa dodržať Veď viete.

Po gastronomickej prestávke nás čakal posledný kopček na trase. Príchodom na Poľanu sme zavŕšili stúpavú časť trasy. Od teraz budeme iba klesať. Na Poľane sme neopomenuli spoločnú fotografiu. Ale tá nemusela vôbec byť, len vďaka Lubovi bola. Ja som totižto už bol na odchode, keď v tom Lubo kričí „A čo spoločná fotografia?“. Bolo to odo mňa zlyhanie. A tak na koniec prišlo k fotografovaniu. Fotografiu nám ochotne zhotovil okoloidúci pán.

Trasa k – Demänovskej jaskyni Slobody

Po príchode do Sedla Poľany prišli pri zostupe na rad serpentíny. Tie nám asi kilometer spríjemňovali zostup. Po serpentínach sme vhupli do lesa a išli popri potoku Zadná voda. Bolo to veľmi príjemné a záživné putovanie. Len ten chodník nie a nie sa vyrovnať. Stále bol akosi prudko naklonený dole. Gymnastickú vložku nám zabezpečovali mnohé kamenné schody, ktoré nie a nie skončiť. Vegetácia pribudla a už ani slnko toľko nepálilo ako hore na hrebeni. A to bolo dobré.

Keď sme minuli Tri vody privítali nás vodné nádrže Zadnej vody. Voda z nádrží sa používa v zime na zasnežovanie zjazdoviek v Jasnej. Tesne pred Hotelom SOREA Marmot sme stretli mestského policajta, s ktorým sme prehodili pár viet na turistickú tému. Potom sme už za Mikulášskou chatou vhupli do civilizácie. Ľudí pribudlo a aj hluk. Už nebolo putovanie také pekné. Za Vrbickým plesom sa to však zmenilo. Civilizácia zmizla a nám robil príjemnú spoločnosť opäť les. Objavil sa iba sem tam nejaký turista.

Posledná časť trasy viedla už po asfalte za prísneho dozoru Sinej. Z našich úst pritom vychádzali slová „Tam sme boli, to je neskutočné“. Cez Repiská sme doputovali k Demänovskej jaskyni Slobody. Ponad Demänovku viedli naše posledné kroky a po príchode na parkovisko sme svorne dvíhali palec hore na znak ďalšej vynikajúcej akcie, ktorú sme práve spolu zažili priatelia – Inka, Lubo a Dúšo.

Záver

Príchod na ubytko, vybalenie, sprcha, chvíľa oddychu a potom už len parádna večera pripravená Filipom dala dokonalú bodku za príjemne stráveným dňom v Nízkych Tatrách. Dobrú noc. Zajtra vyrazíme opäť priatelia za ďalším dobrodružstvom v Nízkych Tatrách.