Detail turistickej akcie

Úvod

Priatelia turistiky. Ani neviete, aké ťažké je naplánovať turistickú akciu, aby vyhovovala všetkým zúčastneným. Aby bola zaujímavá, atraktívna a všetkým sa páčila až tak, že si ju budú pamätať veľmi dlho. Nesmie byť ďaleko kvôli doprave a kvôli krátkym dňom. Vstupuje do toho aj atribút, aby to bolo miesto kde sme ešte neboli. A tak nejako vznikla táto moja akcia. Áno. priznávam sa, že to nebola až taká úspešná akcia ako som očakával, i keď na trase malo byť pár zaujímavých miest. V zrkadle toho, čo sme zažili pred dvoma týždňami je to však málo. No prosím hľadajte v tom aj pozitívne veci. Boli sme vonku v prírode na čerstvom vzduchu. Nevyvaľovali sme sa doma na gauči. Stretli sme sa opäť ako fantastický turistický spolok, ktorý disponuje skvelými priateľmi. Prosím udržujme si tieto výnimočné vzťahy, ktoré sme dlho budovali. Predsa nepokazí nám ich nejaká jedna slabšia turistická akcia, ktorú naplánoval nejaký Vinco. Pre mňa je najväčšou odmenou, že som Vás opäť mohol vidieť, rozprávať sa s Vami a zdieľať krásne chvíle s Vami v nádhernej Slovenskej prírode.

Dnes sme si naplánovali vynikajúce miesto na parkovanie, na ktorom sme nikomu nezavadzali. Mali sme dostatok času na dôstojné naštartovanie akcie. Roman opäť nesklamal vareným vínkom. Určite porozumel mojim „Poznámkam k akcii“ v časti „Výbava“. Konkrétne tomuto bodu: „- nezabudnúť si tekutiny, môžu byť studené ale aj teplé “ A tak sme po kvalitnej príprave vyrazili na trasu dnešnej túry.

Putovanie

Prvé zastavenie

Začiatok trasy išiel sprvu po asfaltke, ktorou nás viedla žltá a zelená turistická značka. Bolo to nenáročné, jemne stúpavé putovanie. Spoločnosť nám robil ušiam lahodiaci žblnkotajúci Strážovský potok. Na tejto úvodnej trase sa utvorili družne debatujúce skupinky. Všetko išlo ako po masle. Aj naši keškári Ivan a Jozef si prišli na svoje. Prvý rázcestník na ceste Pod Hrádkom nám rozdelil turistické značky. Pod patronát si nás zobrala žltá značka, no stále bola asfaltová, čo bolo nakoniec celkom príjemné. Navôkol nad nami sa objavili skaly, ktoré nám ukazovali svoju majestátnu krásu. Priznajte sa priatelia, kto si ich všimol? Škrt cez pohodlný rozpočet nám priniesol koniec asfaltky. Do Sedla Samostrel bolo treba „pohnúť kostrou“, pretože sa rovinka jemne naklonila. Samozrejme, že nohy zvládli 130 metrov výškových. Veď doteraz sme išli iba po rovinke. Oddychovú stopku nám vystavilo spomínané sedlo. Presne v sedle je kríž s Ježišom. Malá naša skupinka sa cítila pod ochranou Ježiša asi bezpečnejšie ako my, čo sme o kúsok ďalej vystúpali k turistickému altánku a tu zakotvili. Dopriali sme si tak pätnásť minút prípravou na to, čo nás čakalo na ďalšej trase Neviem koho „upokojujúci hlas“ mal na mysli Jozef vo svojom komentári , ale ak môj prijmite prosím ospravedlnenie, ak som Vás nejako demotivoval mojimi výrokmi. Nabudúce sa to nestane. Sľubujem.

Druhé zastavenie

Jozef mal pravdu keď písal o hradbe, ktorá sa týčila pred nami. To som nečakal, že to bude také výživné. My, čo už máme v tomto roku nejakú turistiku za sebou sme boli prekvapený menej. Ak Vás to upokojí tak Vám prezradím, že aj mňa hore na hrebeni už pálili stehná a lýtka. A to som zažil už všeličo. Hrubá Kečka zo Sedla Samostrel je naozaj výzva a každému prináleží pochvala za to, že to zvládol. Pre tých čo sú zvedaví prezradím, že to stúpanie činilo 170 metrov výškových. Čo je to proti Kráľovej holi z Telgártu či Krížnej zo Starých hôr? 

Chvíľu po tom, čo sme dorazili na hrebeň som ja a Dúšo išli hľadať jaskyňu pod skalami. Po chvíli prudkého zostupu sme to vzdali. Bolo by netaktické nútiť členov akcie k návšteve jaskyne po predchádzajúcom náročnom výstupe. Obzvlášť po tom, čo sme nemali znalosť o presnej polohe jaskyne. Medzitým už naša výprava poslušne stúpala ku skalám, ktoré som ja mylne označil za Hrubú Kečku. Bola to moja prvá a nie posledná chyba Snáď ma ospravedlní fakt, že túto chybnú trasu som absolvoval aj ja. Naše kroky sa napokon zastavili na príjemnej lúčke pod Hrubou Kečkou, kde sme sa navzájom počkali. Nik už nemal chuť si naozaj vyliezť na pravú Hrubú Kečku. Príjemnejšie bolo postávať na zasneženej lúke a popíjať tekutiny. Podotýkam studené i teplé Na tomto tak trochu výhľadovom mieste sme sa všetci počkali a po krátkej prestávke vyrazili ďalej.

Tretie zastavenie

Viete čo nasledovalo na ceste k Priepasti medzi Kačkami Kortmanka? No moja druhá a tuším posledná navigačná chyba. Ak to nie je pravda opravte ma Jozef to už fundovane zhodnotil. Proste išli sme presne ako u PAT-a a MAT-a vedľa pohodlnej asfaltky. Môžete mi prosím odpustiť? Ak nie, dole v pivnici už mám nachystané lano, len treba povedať či áno a kedy 

Takže nakoniec sme sa krkolomne a okľukou dopravili k Priepasti medzi Kačkami Kortmanka. Predstavte si, že sme tu neboli samy. Bola tu nejaká skupinka tiež turistov. Tí však boli na odchode a tak celé miesto zostalo iba pre nás. Na mape je v týchto miestach „nakreslený“ turistický altánok. Nie je to však úplná pravda. Je to vlastne krmelec pre zvieratá. No je tu ohnisko s lavičkami a tak je možné si na tomto mieste oddýchnuť a niečo si opiecť. Nám sa pokus o založenie ohňa čiastočne podaril avšak bez využitia.

Okrem oddychu a občerstvenia bolo hlavným programom preskúmanie menovanej priepasti. Miesto obsahuje aj informačnú tabuľu, takže zvedavcom sa medze nekladú. Extrémnym dobrodruhom bráni v preskúmaní priepasti mreža namontovaná na jej vstupe. Chvála Bohu. Verím že minimálne Ľudka, ako ju poznám, by sa určite teperila do diery Po asi tridsať minútovej prestávke naša skupina vyrazila ďalej.

Štvrté zastavenie

Cca dva kilometre pred nami a asfalt pod nohami, to bol itinerár nasledujúceho putovania. Priznám sa, že asfalt bol príjemný i keď ho občas zatracujem. Asi po tristo metroch putovania sme sa pre istotu rozlúčili s tromi členmi našej výpravy. Dnes bola trasa a hlavne výškové metre nad možnosti našich „netrénovaných“ hostí. Stačilo iba na mape v mobile ukázať trasu, ktorou bezpečne dokráčajú naši spolu putujúci do cieľa. V cieli sme zistili, že to zvládli

Pred nami bolo 120 metrov výškových, jemne stúpajúcich k vyhliadkovému vrchu s názvom Čierny vrch. Na samotný vrchol nás doviedla odbočka z asfaltky pri „kameňolome“. Prezradím, že na tomto mieste sa nám stratil jeden dôležitý člen výpravy a to Dušan, alebo Dušanov ruksak? Teraz neviem, čo bolo dôležitejšie Vidíte, čo spraví jedna „malá potreba“, alebo ako iní hovoria „žmýkanie anakondy“ Chvála Bohu za mobilný telefón a ešte viac za signál. Náš Jozef sa obetoval a strateného syna Dušana priviedol na tie správne chodníčky.

My ostatní sme si medzitým dosýta vychutnávali pravé výhľady z vrcholu Čierneho vrchu. Pobyt sme využili aj na oddych a ako prípravu pred poslednou etapou putovania. Aj na Čiernom vrchu naši keškári nezaháľali. Pred odchodom sme si splnili psiu povinnosť spoločnou fotografiou. Dokonca bol aj reparát, keď sa vrátil Jozef s Dušanom.

Piate zastavenie

Z Čierneho vrchu sme klesali „Romanovou“ skratkou, ktorú som naordinoval ja. Vedel som podľa mapy že existuje a tak som tentoraz nezlyhal Asi po šesťsto metroch nás kvalitne zabavilo prudké klesanie po zaujímavom teréne. Zaujímavý terén rozumej: listy, kamene, konáre pod nohami. Proste taká jemná gymnastika, ktorej napokon podľahol iba jeden člen našej výpravy Jozef. Avšak v duchu bodovania pádov v našom spolku Jozef vyšiel naprázdno, lebo jeho pád nebol riadne zadokumentovaný žiadnym členom spolku. Kým som stačil vytiahnuť a zapnúť kameru, Jozef už stál na rovných nohách. Toto klesanie vyústilo opäť na asfaltke. Pôvodne sme mali ísť opäť mimo chodník, no napokon som pre pokoj v duši a v radách našich členov navrhol zostup po asfaltke, ktorá zároveň tvorí cyklotrasu. A musím uznať, že to bolo dobré. Spokojne a v kľude sme putovali do cieľa.

A prečo píšem, že piate zastavenie? No preto, že v pláne bola návšteva aj Pružinskej dúpnej jaskyne. Iba piati statoční boli ochotní vystúpiť do kopca k spomínanej jaskyni. Bola by škoda sa na jaskyňu nepozrieť, keď sme už tu. Prezradím, že moje myšlienkové pochody presne v duchu práve napísanom, boli rovnaké aj v hlavách ostatných štyroch nezlomných dobrodruhov, ktorí so mnou k jaskyni doputovali. Ak sa mýlim, opravte ma. Pre mňa návšteva tejto jaskyne určite mala význam. Do cieľa sme spoločne prišli iba pár minút po tom, čo prišlo naše čelo výpravy. Nasledovalo iba lúčenie a prísľub, že onedlho opäť vyrazíme do našich nádherných Slovenských hôr hneď potom, čo vymyslíme nejakú trasu. Pevne dúfam, že bude zaujímavejšia a atraktívnejšia ako táto.

Záver

Chcem naozaj a úprimne poďakovať všetkým, ktorí sa tejto akcie zúčastnili. Nebolo to ľahké no verím, že každý bude s odstupom času na túto akciu spomínať v dobrom.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

A je to tu zase. Ďalšia akcia spolku Pat a Mat. Blúdenie a chodenie po tom najhoršom možnom chodníčku láka čím ďalej, tým viac ľudí. Súdim tak aspoň podľa počtu zúčastnených. A možno to až toľko neláka, ale boli iba zle informovaní. Poprípade nevedia, do čoho idú. Aj to sa stáva. Vlastne všeličo sa stáva. Najmä na akcii turistického spolku Pat a Mat.

Naše prvé kroky síce vedú po asfalte, ale zato popri veselo žblnkotajúcom potôčiku, zvanom Strážovský. Je to na začiatku túry a po štartovnom. U niektorých viacnásobnom. Ako keby štartovali raketoplán. Vtedy človek veľa vydrží, a nejaký asfalt ho nemôže rozhádzať.

Posledné stovky metrov pred sedlom Samostrel sa rovinka začala očividne kaziť. Fučíme. Zrazu zaznie upokojujúci hlas „nebojte sa, toto ešte nie je to najprudšie stúpanie, čo nás dnes čaká.“ Teda, niekto vie, ako motivovať, vyburcovať upadajúceho ducha výpravy. Teraz neviem, či sa mám tešiť, alebo obávať.

Netrvá dlho a zisťujeme, že dotyčný neklamal. Za sedlom Samostrel vidíme niečo, čo nám riadne skočilo do úsmevu. Hradba, vraj to je tá Hrubá Kečka. Keby len hrubá. Mohlo to byť horšie, mohla byť rovnako vysoká, ako je hrubá. To nejako dáme. Nemusí to byť bez pauzičky…

Teraz sa už len nejako dostať k priepasti medzi Kečkami. A máme dôvod na obavy. Do čela výpravy sa stavia nemenovaný podpredseda spolku. Postupuje odhodlane vpred. Celú dobu máme pod sebou po ľavej strane pohodlnú asfaltovú cestičku. Ale my nie. Máme radšej výzvy v podobe rôznych nerovností a šmykľavého lístia pod nohami. A ako bonus občas to lístie pod sebou ukrýva nejedno prekvapenie. Ako to, že nik ešte netreskol?

Dušan sa stratil. Ani by sme si to nevšimli, ale ako na potvoru má signál i dostatočne silnú baterku. Veru v dnešnej dobe, dobe mobilov, už nik nevybabre s chýbajúcimi známou vetou „kto chýba, nech sa prihlási!“ A môžeme začať hrať spoločenskú hru „Kto nájde Dušana.“ Za odmenu mu môže pomôcť odľahčiť jeho ruksak. Len teraz v rýchlosti neviem, či je to odmena, alebo trest.

Už je dobre. Kto chce a vie sa dostatočne ovládať, má to už iba dolu kopcom. A kto sa nevie ovládať, nech trpí. Nejeden z nás ešte chce trochu trpieť a s úsmevom prekonáva posledných asi 90 výškových metrov k jaskyni. U niektorých z nás je ten úsmev dosť pošramotený. Vyskytne sa aj prípad, kedy treba bohatú fantáziu, aby človek v tom kŕči na tvári rozpoznal úsmev. Našťastie to dlho netrvá a hore nás čaká odmena. Len ju tam Vincent musí vyniesť. A teraz rýchlo k autám. Našťastie to už nemáme ďaleko…

My traja ideme zvlášť autom, takže sa stretneme na mieste štartu.