Detail turistickej akcie

Úvod

Ako som už písal, túto akciu a teda opakovanie Pochodu Praha – Prčice navrhli Marek s Radom. Ja som ich návrh prijal a Roman sa pridal z pochopiteľných dôvodov. No a piaty do partie Dúšo sa týmto pochodom tiež nechal zlákať, nakoľko nemal čo „robiť“ a mal naplánovanú dovolenku, začínajúcu už od piatku.

Tak ako minule aj tohto roku si celé menežovanie dopravy a ubytovania zobral na starosť Rado. V tomto ho musím pochváliť, lebo znovu objednal to isté ubytovanie, ktoré bolo vzdialené od hlavnej stanice v Prahe len dvesto metrov. Blízkosť ubytovania nám prišilo vhod hlavne po akcii, keď sme sa z pochodu vracali rozbití A na koniec spomeniem, že oproti minulému roku sme dopravu do stanice Praha Háje absolvovali nie metrom, ale autobusovým spojom o 3:32 hod. čo si vyžadovalo budíček o 3:00 hod. Práve z tohto dôvodu sme návštevu pivárne, ktorá bola vzdialená od ubytka asi tristo metrov skrátili do 23:00 hod. Dostatočný spánok bol v tomto prípade dôležitejší ako pivo Práve tento fakt mal za následok, že pred registráciou sme v medzitým vytvorenej dlhej šóre čakali oveľa bližšie, ako minulý rok.

Putovanie

Prvá kontrola – Týnec nad Sázavou

Tento rok sme vyrážali zo štartu ešte za tmy. A teda tempo nasadili pochodníci brutálne. Ísť krokom medzi 6 a 7 km/hod. nie je nič príjemné. Tu sa človek presvedčil, čo je davová psychóza. Len na chvíľu som zastavil a obehlo ma tak dvadsať až tridsať turistov. Ono to tempo časom opadne, ale v tomto prípade vydržalo po prvý kontrolný bod – 30 km. Počas pochodu som ustavične hľadel do hodiniek a neveril vlastným očiam. Dámy a páni prosím, za 5 a štvrť hodiny sme dorazili do Týnce nad Sázavou. Musím ešte spomenúť, že „papuľa“ mi išla o sto šesť. Žiadneho okoloidúceho som nenechal na pokoji Najintenzívnejšie rozhovory som viedol s milou dievčinou Ivkou, s ktorou som aj hodnú chvíľu išiel. Dozvedel som sa od nej, že aj ona má jedného rodiča zo Slovenska, len som zabudol ktorého, či mamu či otca 

Na prvý kontrolný bod som dorazil spoločne s Dúšom. On sa tiež „vykašľal“ na zdrvujúce tempo našich chrtov Romana, Mareka a Rada. My s Dušanom sme si išli svoj pohodový pochod a všetko si užívali. Ja som sa občerstvil tou známou socialistickou červenou limonádou a Dúšo si dal kávu a buchtu, keďže už dve hodiny pred príchodom sníval práve o káve. Prestávka trvala max desať minút.

Druhá kontrola – Neveklov

Minulý rok sme sa hneď za Týncom brodili bahnom. Dnes tomu bolo inak. Janovický potok medzičasom strhol most a tak sme ho museli prejsť cez provizórnu lávku. Dnes ale na tejto ceste žiadne bahno nebolo. Takže žiadna sranda nebola. V týchto častiach sme putovali prevažne lúkami, príjemnými lúkami. Oživenie putovania prišlo v obci Černíkovice. Tu tradične býva otvorená stodola s občerstvením. Mohli sme si dať rôzne pochutiny z domácej českej kuchyne. My s Dúšom sme nepohrdli šmaľcovým chlebom z cibuľou, ktorý sme jedli za pochodu. Keď som prechádzal po lávke nad potokom Roháč, padla mi naň cibuľa. A keď mi túto skutočnosť oznámil za mnou idúci Dúšo, len som mu odvetil, nech mi ju zoberie 

Nasledujúca časť viedla čisto po asfaltke. To ste ma mali počuť, ako som nadával. Od asfaltu ma už pálili šľapy a vôbec sa mi príjemne nešlo. Zachránila nás až odbočka k stúpačiku na Budákův kopec. Cestička trávnatá naň, mala neskutočne blahodarné účinky na nohy. No po chvíli sme už opäť hltali asfaltku, ktorá nás doviedla už do Neveklova. K nášmu druhému kontrolnému bodu, na ktorý sme sa s Dúšom neskutočne tešili. Už počas cesty som Dúšovi rozprával, ako sme sa minulý rok zastavili v Reštaurácii Heřmanka a dali si polievku. Dnes sme opäť do nej zapadli a riadne sa občerstvili. Sedeli sme ako minule na poschodí a keď sme vyšli po schodoch reštaurácie hore, Rado s Marekom práve dopíjali pivo a boli na odchode.

S Dúšom sme si dali vývar s pečeňovými knedlíkmi a k tomu kofolu. A to by nebol náš hladný Dúšo. Ten to zaklincoval s Plnenými bramborovými knedlíkmi s uzeným masem a zelím. Takto poliatí živou vodou sme odišli na ďalšiu etapu pochodu.

Tretia kontrola – Kosova hora

Chvíľu trvalo po odchode, kým sme rozchodili nohy Pred nami už nebolo žiadne „brutálne“ stúpanie. Asfalt sa striedal s príjemnými lesnými cestami. Tie som si hlavne ja veľmi pochvaľoval. Čo už. Mne asfalt odjakživa nechutí. Poviem Vám tak. Počas celého pochodu som si z minulého roku pamätal niektoré miesta. Všetky sa mi z hlavy vynorili, ako by to bolo len včera. Presne som vedel, kde aká lesná či poľná cesta pohladila moje nohy. Asfalt ten nie. Ten mi ich nehladil, ale aj tie „svine“ som si dobre pamätal.

Tešil som sa na rybník Jelito, ktorý som počas spoločného putovania stále častejšie spomínal Dúšovi. Aj dnes tu bol zriadený občerstvovací tábor. My sme ho len prešli bez zastavenia. Z minulého roku mi zostala naň nepríjemná spomienka, keď po vypití bazovej malinovky doplatilo na to Marekove hrdlo. Ja som vtedy zostal bez ujmy. Chvála Bohu. Po tejto občerstvovačke prišla na rad asfaltka. Tu mi už šľapy horeli a musel som sa prezúvať do iných ponožiek. Bolo však neskoro. Ani Dúšo nebol bez ťažkostí. Jeho už trápili pľuzgiere na ľavej nohe a musel ich niekoľkokrát „prebaľovať“. Vykúpením nám bola Kosova hora – tretia kontrola. Tu som zažil milú storku. Pečiatku do kontrolného listu mi dávala milá mladá, možno desať ročná dievčina, ktorá bola veľmi rada, keď som jej spomenul, že bude v mojom videu. Dokonca mi venovala aj milí úsmev. Z kontroly som odchádzal bez zastávky, hoci na mieste sa dalo aj občerstviť. Plánoval som si tu dať pivko na poslednú časť etapy, ale ani to sa mi nechcelo. Už som chcel len kráčať a kráčať a nikde sa nezastavovať.

Štvrtá tajná kontrola – Jesenice

Táto tajná kontrola bola toho roku tesne pred príchodom do obce Jesenice. Bolo treba prejsť sedem kilometrov prevažne asfaltkou. Opäť nič moc, no čakalo nás vyvrcholenie. Putovanie po nekonečnej asfaltke cyklochodníka, ktorý bol dnes pre cyklistov uzavretý. To sa musí nechať. Organizátori tohto pochodu dnes zvládli na jednotku aj toto, ale hlavne zabezpečenie množstva občerstvovacích bo­dov.

Do cieľa

Asi štyri kilometre pred cieľom nás privítala oblepená cyklistická značka oznamujúca uzavretý cyklochodník. Tu začalo posledné asfaltové utrpenie. Musím priznať, že som si z minula vôbec tento koniec nepamätal. Možno to bolo únavou. Ale za každou zákrutou som už očakával vytúžený pohľad na kostolnú vežu v Prčicích. Tých zákrut bolo šesť Avšak až tá šiesta mala cenu zlata. Nad obzorom sa týčila spomínaná kostolná veža a to som už vedel, že je všetko v poriadku. Len dôjsť na námestie do cieľa a povedať si – ja som to opäť zvládol. Je to parádny pocit. Hoci som prišiel rozbitý a nebol som sám, bol som na seba hrdý, že moja hlava opäť zvíťazila nad únavou, nad zničenými nohami. Pochod Praha – Prčice – ďakujem za skvelý zážitok.

Záver

Na záver chcem poďakovať mojim spoločníkom Romanovi, Radovi, Marekovi, hoc sme podstatnú časť trasy spolu neputovali, za spoločne strávené chvíle počas celého pobytu v Prahe. Špeciálne poďakovanie chcem vysloviť Dúšovi, môjmu spoločníkovi, za bezprostrednú spoločnosť, za nezištnú pomoc a trpezlivosť počas spoločného putovania.

A čo na budúci rok? To sa ešte uvidí. Nechajte sa prekvapiť.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.