Detail turistickej akcie

Po tom, čo som na našu stránku dal nové zostrihané video z tejto turistickej akcie, chcem tu na tomto mieste napísať pár poznámok k obsahu. V žiadnom prípade moje dielo nechcem hodnotiť. To musia spraviť predovšetkým tí, ktorí na tejto akcii boli, alebo aj ďalší tí, ktorí si toto video len tak pozreli.

A čoho sa tieto poznámky týkajú? Chcem tu len postupne od každého spomenúť ich pár viet, ktoré vyslovili počas putovania na rôznych miestach. Spomeniem ich chronologicky tak, ako plynul čas na turistike.

1. Po tom, čo sme vystúpali na Rovienky sme sa na chvíľu zastavili a INKA vyslovila tieto slová: Vyhodzím ty špekačky? Malo to zrejme súvis s prebiehajúcim počasím (dážď a vietor) a s nemožnosťou opekania, alebo nie? 
2. Pred tým, než sme prišli na Kňažinové lúky sme sa zastavili k prípitku a po mojej výzve „Na zdravie“ padlo pár slov. Oslovila ma hlavne LUBOVA hláška: Už sme aj déžď odehnali A naozaj, po prípitku prestalo pršať.
3. Po tom, čo sme dorazili od rázcestníka Pod Čihocom na Veľký Čihoč JOŽO poznamenal k neúplnému turistickému značeniu: Ale ani na tom hríbiku tam nebola vôbec šípka hneď… 
4. Keď sme vystúpali na Zengove bôry, tak pri odchode z debaty medzi Dúšom a Lubom vypadli z DÚŠA tieto slová: Musel som sám ísť oné zase na Schnéberg 
5. Po príchode do Sedla Rokoš na moje slová „Sedlo Rokoš si predstav. Je to ono? Je!“ vyriekla MILKA tieto slová: je to ono, hen máš napísané 

Toľko mojich pár postrehov z tejto parádnej, netypickej, nie pre všetkých vhodnej akcie.
To že si vážim zúčastnených tejto akcie, som už napísal dole v komentári. Ak sa najdú iní, ktorí chceli s nami ísť, ale mali objektívne dôvody, teda okrem nepriaznivého počasia, nech zdvihnú ruky  

Úvod

Tak ako som písal v „Poznámke k akcii“, ja som sa návštevy Uhrovského hradu a Veľkého Čihoča nemohol zúčastniť. A preto vznikla táto akcia. Od stredy, keď som turistiku vložil na stránku som sledoval vývoj počasia a tajne dúfal, že sa pôvodná predpoveď zmení. Ona sa napokon zmenila, ale nie až tak rapídne ako som si zbožne prial. Čo už, pomyslel som si, asi pôjdem konečne na akciu sám. Na moje prekvapenie sa na akciu prihlásilo pár dobrodruhov, ktorí chceli otestovať svoje limity  

Prezradím Vám, lebo som do soboty testoval neoblomnosť prihlásených, že s Inkou, Dúšom a Lubom počasie ani nehlo. Telefonát s Jožom bol trochu o prehováraní. Ale len trochu. Stačilo do slúchadla „zavrčať“, že je to na nich, že ja nikoho neprehováram len aby potom nebanovali, keď uvidia fotky z akcie A tak napokon naša partia vyrazila na toto dobrodružstvo v plnom obsadení, tak ako sme sa prihlásili.

Putovanie

Prvé zastavenie – Uhrovský hrad a Hradná jaskyňa

Už keď sme prichádzali na parkovisko v Uhrovskom Podhradí, na predné sklo auta dopadali akési dažďové kvapky. A bolo to správne Veď „Nóry“ predpovedali zrážky, ktoré mali trvať do 10.00 hod. My sme navzdory kvapkám dôstojne naštartovali akciu a vyrazili na trasu.

Za Čerešňovou po tom, čo sme prešli po mostíku nad Podhradským potokom sme zle odbočili. Išli sme rovno po príjemnej štrkovej ceste. Ja som v tom čase robil úvodný príhovor do videa a tak som si nevšimol chybu. Nápravu prakticky vykonali moje „múdre hodinky“, ktoré ma okamžite po sto metroch upozornili na omyl. A tak sa nám podarilo správne odbočiť na zelenú až na druhý krát.

Zelená, to bola teda koťuha. Tá predchádzajúca štrková bola príjemnejšia. Táto zelená? Postavila sa pred nás ako hradba a od začiatku nám dala pocítiť, že výstup na hrad nie je med lízať. Na rozbeh to bolo lepšie ako štartovné na parkovisku. Výstup nám sťažovalo aj blatko a mokré korene stromov, ktorých bolo na chodníku neúrekom. 1600 metrový kardio tréning nás priviedol najprv k tabuli a potom sme už vstupnou bránou vhupli do útrob Uhrovského hradu.

My sme si hrad individuálne pozreli skoro celý. Vliezli sme takmer do každej ďúry. A teda bolo sa čím kochať. Na hrade sa intenzívne pracuje na obnove a skvelá práca ľudí je vidieť na každom kroku. Klobúk dole a Naše fotoaparáty a kamery sa riadne zapotili. Pred odchodom sme si pred hradom spravili spoločnú fotku.

Ešte jedno zastavenie sme si spravili. A to pri Hradnej jaskyni. Bolo obtiažne ju nájsť, ale aj zostup k nej bol takpovediac zábavný. Napokon som ju našiel, ale veľké nadšenie jaskyňa vo mne nevzbudila. Je to prakticky puklina v skale a za puklinou taký malý priestor, do ktorého by sme sa všetci snáď zmestili. No to by bolo všetko. Žiadny iný rozsiahly priestor jaskyňa neponúka.

Druhé zastavenie – Veľký Čihoč

Po tom, čo sme sa vrátili od jaskyne na chodník, sa pred nás postavilo prudké stúpanie na Rovienky. Dovolím si skonštatovať, že tento úsek putovania až na Kňažinové lúky bol najveternejší a najdaždivejší. V tomto úseku som išiel prvý a vždy, keď som sa s kamerou otočil dozadu, uvidel som zachmúrené tváre Možno to neboli zachmúrené tváre, možno len ten prudký vietor a dážď šľahajúci do tvári ich tak vymodeloval. A napokon, nikto sa nesťažoval, keď sa ku mne, ako k tvorcovi akcie priblížil 

Ja to vidím tak.
Sú akcie pohodové, slnečné, nenáročné, ako v perinke. Ale naopak sú akcie dobrodružné, upršané a ufúkané, plné nepohody, ktoré preveria našich turistov spolku, že to s tou turistikou myslia vážne a že nie sú žiadne padavky a že ich ani takéto drsnejšie podmienky neodradia od závislosti zvanej – turistika. A to si vážim od dnes u tých, ktorí sa tejto akcie nezľakli a išli a majú u mňa VEĽKÉ UZNANIE

Rázcestník Kňažinové lúky, ku ktorému sme prišli, nás nasmeroval na červenú turistickú značku, ktorá tvorí Chodník Alexandra Dubčeka smerujúci na Rokoš. Asi po kilometri nás doviedla k odbočke Pod Čihocom. Na Veľký Čihoč to bolo iba kúsok. Také príjemné putovanie to bolo. Zastavili sme sa až pri vyhliadke, ktorá nám dnes výhľad neponúkla. Navôkol samá hmla, takže čo by sme chceli. Ďalšie dve vyhliadky, ktoré som mal v pláne sme oželeli a vrátili sa späť. Už pri vyhliadke som z mapy zistil, že sme Veľký Čihoč minuli. A tak nás Veľký Čihoč privítal až na spiatočnej ceste. Ani sa nečudujem, že sme si ho nevšimli. Je to nenápadný kopec s kamením na vrchole a označenie vrcholu je na strome otočené opačným smerom. Je ho vidieť iba pri návrate z vyhliadok. Takže vrcholu sme venovali iba spoločnú fotku a pobrali sa ďalej.

Tretie zastavenie – Zengove bôry

Toto pekné zoskupenie skál nás riadne preverilo. No najprv nás uchlácholilo mierne klesanie, aby nám tie výškové metre ešte pribudli. To záverečné stúpanie k nim bolo naozaj výživné. „Paličkári“ to vyhrali, my ostatní bez paličiek sme si to riadne zlizli Avšak vrchol Zengových bôrov za tú námahu určite stál. Na tomto mieste sme si chvíľu oddýchli. A čo bolo podstatné, otvorili sa nám parádne výhľady na Rokoš. Počasie sa medzitým umúdrilo, presne podľa predpovede. Nóry nás teda nenechali v štichu a druhú časť putovania nám vylepšili. Po spoločnej fotografii aj na tomto mieste, sme sa pohli ďalej.

Štvrté zastavenie – Rokoš

Putovanie na Rokoš bolo najpríjemnejšou časťou trasy. Dážď zmizol a vietor? Ten sa tiež umúdril. Už žiadny brutálny kopec netestoval naše morálno-vôľové schopnosti. Príjemný zvlnený terén nás najskôr priviedol do Sedla Rokoš a keď sme prešli okolo rázcestníka Pod Rokošom už sme cupitali k nášmu poslednému bodu. Vrcholovú tabuľku Rokoš som pohladil len z povinnosti a na domček vrcholovej knihy nalepil klubovú nálepku. Naše spoločné kroky viedli hlavne k turistickému prístrešku, ktorý je situovaný opodiaľ vrcholu.

Pod prístreškom sme absolvovali nevyhnutnú gastronomickú a oddychovú prestávku. Škoda, že na Rokoši ožil vietor a znepríjemňoval nám pobyt a zároveň zážitok z návštevy. Kvôli vetru sme nenavštívili ani nádhernú vyhliadku pri pamätníku Alexandra Dubčeka. Čo sme však neopomenuli bola spoločná fotka na Rokoši.

Do cieľa

Po odchode sme sa museli vrátiť do Sedla Rokoš a odtiaľ sme už po modrej zahájili zážitkový zostup k Podhradskej doline. Bol to naozaj prudký zostup po lístí, ktoré ukrývalo pod sebou rôzne prekvapenia, ako kamene a konáre. Nohy mali čo robiť aby to všetko vykryli. Občas sa niekto pošmykol ale i padol, no nič vážne sa nestalo. V zdraví sme doputovali na lesnú štrkovú cestu, ktorá nás v prítomnosti zurčiaceho Podhradského potoka priviedla najprv ku Chate Zengová a potom na parkovisko pod kameňolomom kde oddychovali naše autá.

Záver

Na záver Vám chcem Milka, Inka, Dúšo, Jožo a Lubo poďakovať, že ste našli odvahu a pustili sa do tohto nie bežného dobrodružstva. Do veterného a daždivého počasia často nechodíme. To môže vymyslieť iba taký magor ako je Vinco. No som rád, že ste ma v tom nenechali samého a išli si so mnou otestovať svoje limity. Nabudúce viem že práve od Vás, ak príde na takúto túru, nedostanem košom  

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.