Detail turistickej akcie

Fantastické zábery, najmä tie nad inverziou.

Úvod

Väčšinou akciu pripravuje Jozef, alebo ju pripravujeme obaja, no teraz som vymyslel túto akciu sám. To len aby história nezabudla Až teraz po akcii môžem konštatovať, že sa vydarila a preto som na ňu aj patrične hrdý Úprimne som takýto priebeh, ktorý sme zažili vôbec nečakal. A tak som sám prekvapený.

Dnes sme absolvovali aj tradičnú kávu v Zadarmovciach, aj keď pôvodne som túto zastávku nenaplánoval. Jozef však počas jazdy naliehal, argumentoval a to zavážilo. Mali sme kávu, no Dušan nelenil a využil čas aj na doplnenie svojho pojazdného baru zásobami, ktoré sa stali osudné pre Jozefa. Mňa od „pohromy“ ušetrili antibiotiká. Do budúcna by to mohla byť kvalitná výhovorka, aby som sa nemusel zúčastňovať degustácie rôznych tekutín z Dušanovho baru 

Putovanie

Než sme začali šliapať „vstříc světlým zítřkům“ museli sme najprv v Iliavke zaparkovať. No ja nebudem popisovať už popisované. Len spomeniem, že pri hľadaní miesta na parkovanie pri plánovaní akcie som sa riadne zapotil a aj tak som nič nevymyslel. O parkovacom mieste pri cintoríne som vedel, ale zdalo sa mi to ďaleko od obce. Nakoniec sme aj tak krkolomne zaparkovali pri cintoríne a na štart trasy došliapali do Iliavky.

Prvé zastavenie

V dedine to nemilosrdne začalo. Úvodnú skororovinu vystriedal rozbehový, zahrievací stúpačik. Snehu bolo na úvodnej lúke pomenej, no vstupom do lesa sa snehové pomery zmenili. A bolo to nakoniec dobre, že sa nám pod nohami objavil súvislý sneh. Išlo sa dobre a navigácia sa mi darila. Netrvalo to však dlho. Body záujmu, ktoré som do trasy nakresli, sa mi v hlave akosi pomotali Vyhliadku Sokolia, ktorú sme si mali pozrieť, som si pomýlil s jaskyňou. Bohu vďaka, že tu bol Jozef a po tomto mojom kikse si neodpustil do mňa rypnúť.

Keďže sme sa pohybovali v menšej nadmorskej výške, vyhliadka Sokolia nám nedarovala pôžitok z výhľadov. Prestávku na občerstvenie sme však absolvovali. Minimálne tekutiny bolo treba doplniť. Aj Dušan sa potešil, že mu z váhy ruksaku trochu ubudlo.

Zastavenie na Sokolej bolo krátke. Atribút „prvého zastavenia“ si ukoristila časť s názvom Brezová. Medzi tým sme úspešne obišli naplánovanú jaskyňu. Nevadí. Na tomto mieste sme zastavili, aby sme sa počkali, aby sme si vydýchli a doplnili tekutiny z Dušanovho baru. Aj jedlo niektorí vytiahli. Ľudka nás ponúkla sladkosťami. A veru aj pätnásť minút sme tu šliapali sneh a debatovali. No najväčšou devízou tohto miesta bolo to, že jeho nadmorská výška poslala hmlu „pod naše nohy“. Áno. Konečne vykuklo slniečko a my sme uvideli blankytne modrú oblohu. Spoza stromov začali vykúkať prvé výhľady.

Nasledujúce putovanie bolo ako z rozprávky. Cestička lemovaná zasneženými ihličnanmi bola dych berúca. Celá táto krása vygradovala na vyhliadke Záhumenná. Tu sme sa tiež zastavili. Bola to naša prvá nefalšovaná vyhliadka. Bola proste nádherná. Človek sa nevie nabažiť toľkej krásy. Parádna inverzia, ktorá siahala po Považský Inovec a po Biele Karpaty. Z tohto bieleho mora vykukovali iba velikáni – Inovec, Veľká Javorina, ale aj Žihľavník a Baské. Kopce ako ostrovy na mori. Zážitky z tejto krásy boli tak intenzívne, že sa nám nechcelo ani pokračovať. Toto nádherné miesto si budeme pamätať dlho. A keď nie, stačí si znova pozrieť fotky z tejto akcie.

Druhé zastavenie

Po asi 1300 metroch putovania sme zažili ďalší turistický orgazmus. Dovolím si tvrdiť, že bol ešte intenzívnejší ako ten prvý. Vyhliadka pred Hoľaznym slúži paraglidistom na štartovanie. Nám poslúžila ako odpočinkové, ale hlavne kochacie miesto. Inverzia a výhľady tu nabrali ešte väčší rozmer. Chýbalo už len obliecť si plavky a skočil do toho bieleho mora.

Vedel som, že to nie je všetko a že nás ešte čaká vrchol dňa. Ako prvý som pokračoval ďalej aj so zvedavosťou, ako vyzerá vrch Hoľazne. Prekvapenie sa nekonalo. Len s povinnosti som vystúpil na najvyššiu hromadu kameňov, na ktorej trónila tyčka nivelačného bodu. Vrch Hoľazne nie je značený a tak sa moje kroky vydali k „čerešničke na torte“. Skalnatá vyhliadka za Hoľaznym si tento atribút plne zaslúži. Ponúka parádny výhľad na majestátny Vápeč a ďalšie okolité kopce, ktoré hrdo vystupovali z inverzie. To biele more bolo tak blízko a my bez plaviek. Na tejto vyhliadke bola dlhá prestávka. Nie pre únavu ale pre tú krásu, ktorej sa nedalo dosýta nabažiť. Aj z tohto nenápadného, málo navštevovaného miesta nám bude spoločná fotografia pripomínať, ako nádherne tu bolo.

Tretie zastavenie

Nálada po návšteve „čerešničky na torte“ bola na vysokej úrovni. Pred nami bola pohodová cesta bez nepríjemných stúpaní. K ďalšiemu bodu, nášmu poslednému, nás čakalo 3.5 kilometra. S postupným približovaním sa a neustálym klesaním, sa naše postavy opäť vnorili do kráľovstva hmly. Aj teplota akosi klesla. Aj snehu bolo stále dosť a príjemne sa išlo. Aj nádherný svit slniečka spoza stromov v hmle sme zažili.

Na týchto putovaniach mám rád, že si turisti nájdu čas na debatu s každým počas celej akcie. Veď mnohí z nás sa až tak často nestretáme, ako by sme chceli. A práve toto je čas na utuženie vzájomných vzťahov. Som si istý, že aj keď je turistika pre niekoho občas náročná, možnosť prežiť spoločné zážitky to všetko vynahradí.

A tak sme v družnej atmosfére vystúpili na náš posledný vrchol na trase – na Vlčinec. Verím, že si nikto nevšimol ten stúpačik vedúci k nemu. Krátka prestávka na vrchole nám výhľady neponúkla. Aj z tohto miesta nám bude pekné strávené chvíle pripomínať spoločná fotografia. Som si istý, že následný prudký zostup z Vlčinca si bude tiež každý pamätať. Bola to zážitková časť poslednej etapy putovania do Iliavky. Vďaka Bohu, tento adrenalínový zostup každý absolvoval bez ujmi.

Na mieste, kde sa modrá turistická značka rozdeľuje, sa naše šíky zoradili a poslednú lúčnu časť trasy sme dobojovali spoločne, tak ako sa patrí. Už len úplný záver trasy viedol po asfaltke až k cintorínu, kde sme zavŕšili naše zimné, nádherné dobrodružstvo.

Záver

Chcem poďakovať všetkým, ktorí našli odvahu a zúčastnili sa tejto akcie. Prognózy počasia neboli také, aké sme na turistike zažili o to viac si musíme vážiť, čo sme dostali darom. Áno bol to nádherný zimný dar – tak to cítim ja a som rád, že som Vás opäť mohol vidieť, zažiť s Vami pekné chvíle priatelia moji. Neskutočne ma to nabíja energiou a už teraz sa teším na stretnutie s Vami na ďalšom dobrodružstve.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Nabudúce dovidenia.

Vitajte na ďalšej akcii Pata a Mata. „Tuto to bolo.“ Ak tieto slová vysloví navigátor, je o zábavu takmer isto postarané. Najmä vtedy, ak šofér stihne iba otočiť hlavou, aby aspoň kúsok z toho „tuto“ na stotinu sekundy stihol zahliadnuť. Čo keby sa mu to náhodou niekedy v budúcnosti zišlo? Teraz to skĺzne do spoločenskej hry, kde víťazia, alebo prehrávajú všetci v aute. A sme pri starej dobrej tímovej práci. Tu tých možností našťastie nie je veľa a vrátiť sme sa museli iba kúsok. Nakoniec sme zdarne zaparkovali.

Nízka oblačnosť. Postupujeme v mlieku. Dnes nás čakajú 4 vyhliadky. Snáď aspoň z jednej z nich budeme mať výhľady. A keď všetko dobre pôjde, tak zažijeme aj inverziu. Necháme sa prekvapiť! A už sa nedarí. Hľadáme jaskyňu. A už je tu prekvapenie! Na mieste, kde nemá byť. Je tu totiž prvá vyhliadka. No, teda dnes nie je. Vrchol Sokolej skaly síce má niečo cez 630 výškových metrov, ale dnes je to málo. Aj tu vládne mlieko. Pozerám sa kolmo hore. Cez hmlu vidím malé svetlé koliesko. Vyzerá to nádejne. Tým kolieskom je totiž slniečko a nás ešte čaká prekonať „zopár“ výškových metrov. Ako sa vraví, šťastie má rôzne podoby. Niekedy dosť prekvapivé. Dnes v podobe výškových metrov pred nami.

Tentoraz nič nehľadáme. A veru, mali by sme. Že by nás tak uspalo to zatiaľ všadeprítomné mlieko? Vracať sa k jaskyni už nebudeme. Väčšine sa nechce ani vrátiť sa, ani čakať na tých dvoch, čo by nedbali a šli. Možno nabudúce. Len aby toho „možno nabudúce“ moc nepribúdalo. Nechtiac sme jaskyňu mali rýchlejšie za sebou, ako sme pôvodne chceli. Kto je veľmi zvedavý, uvidí ju. V dnešnej dobe sa to už dá. Vygúgli si. Sklamanie a smútok však netrvajú dlho. A je to tu! K ďalšej vyhliadke je to síce ešte „zopár“ metrov, ale už teraz vidieť, že mlieko zmizlo! Stihneme inverziu?

Zase skala. Tentoraz sa volá Záhumenná. Dosahuje takmer osemsto metrov výškových. Kúsok pod nami je inverzia. Toto je to pravé pohladenie duše! Ak bol niekto unavený, už nie je! To je krása! Toto už ťažko dnes niečo prekoná! Zase som sa mýlil. Ďalšia vyhliadka. Umne nasmerovaná na inú svetovú stranu. Tuším o kúštik ešte krajšia. Pod nami „Biele more“. Trčia iba vrcholky kopcov ako akési ostrovy. Ešte nás čaká najvyšší bod dnešnej túry, vrchol Hoľazne. Vrchol má 901 výškových metrov. Mohlo to byť aj horšie. Našťastie je snehu tak akurát, aby potešil oko, ulahodil duši a toľko nevyčerpal nohy. A to je vlastne koľko? Asi dopoly členkov.

Vyhliadka Hoľazne zase o kúsok zdvihla latku. Ten pohľad na Vápeč! Dnes majestátne trčal z tej inverzie. Napriek tomu nás ešte čaká jedno krásne divadlo. Deje sa tak na okraji inverzie. Hmla dáva vyniknúť slniečku pokúšajucemu sa svietiť pomedzi stromy. Čo sa týka krásy, je príroda majster umelec. A teraz poďme na Vlčinec. Ja som tu osobne už tretí raz a ako na potvoru mám po tretí raz také isté výhľady. Čo iného by som mal vidieť? Veď kopce a skaly sa nezvyknú len tak presúvať. Zase mlieko. To sem budem musieť ísť štvrtý raz? To vážne?

Môžeme sa stretnúť o 7.30 pri Lidli v Ilave pri pumpe. Ideme autom. Tešíme..