Jozef
Čas nie je dôležitý. Dôležité sú nadšenie vo výprave a zážitky jednotlivých členov výpravy. Lenže tentoraz je aj ten čas trochu dôležitý. Proste treba byť v správny čas na správnom mieste. V našom prípade k tomu musí ešte aj slnko svietiť pod správnym uhlom. Mali sme šťastie a tak sa nám podarilo uvidieť pekne orosené a nasvietené pavučinky pod hradom.
Do hradu vchádzame ako prví dnešní návštevníci. Skoro sme zbrojnošov pri vchode nachytali nebdejúcich a nepripravených. Väčšina z nich možno, ale stačil iba jeden, ktorý sa pomerne rýchlo spamätal a stálo nás to vstupné. Vraj sprievodca ešte nie je k dispozícii. Snažíme sa s Ivanom vystrúhať najdôveryhodnejšie tváre, akých sme schopní a presvedčiť zbrojnoša, že nám to nevadí, my sa odprevadíme aj sami. Zabralo to. Ivanove presvedčovacie schopnosti sú proste úžasné. Možno je to tým, že je dostatočne dlho ženatý.
Od hradu zostupujeme po žltej. Vždy keď tadiaľto ideme, jeden z nás treskne. Aj naposledy, na Silvestra sa niekto obetoval. Sme dvaja a mne sa nechce práve teraz obetovať sa. Á, čo to? Už sa nemusím obetovať. Ivan, ešte raz, ja som to totiž nestihol natočiť! Juj, ten pohľad. Že by som radšej pridal do kroku? A to som chcel len zachovať pre budúce generácie… Niektorým ľuďom sa proste nezavďačíš.
Som zachránený. Vďačím za to potôčiku Jablonka. Po včerajšom daždi má toľko vody, že aj riečkou by som Jablonku mohol nazvať. Ivan zabudol na moju provokáciu. Ani sa nečudujem. Takto veselo si žblnkotať! A ten jarný chodníček popri Jablonke? Nádhera. Dobre, že sme niekam šli, že sme sa nenechali odradiť. Včera totiž pršalo a viacerí sa obávali, že bude veľa blata. Veď aj trochu je, ale zatiaľ je to dobré. Najviac sme sa zablatili práve v jaskyni Hladový prameň. Jaskyňa nie je síce verejnosti prístupná, ale dnes tam boli jaskyniari, ktorí ju čistia. Mohli sme nakuknúť. Aj to stačilo, aby sme už neboli blatom nedotknutí.
Stúpame. Toto je dnešný najstrmší stupáčik. Pekne to podklzuje. Ešte že ideme hore a nie dolu. Len blázon by šiel dolu. Čo to? Kto to? A smerom dolu? Stoja. Žena sa trochu zasekla. Ani hore, ani dole. Chytila sa stromu a dočiahla aj na manžela. Možno druha. My chlapi to naozaj trochu inak vnímame. On úplne v pohode. Trpezlivo čakal. A nevidel, že polovička je už naozaj zaseknutá. Ivan je gavalier. Pomohol. Chytil sa stromu namiesto nej a trochu ju poposúval k manželovi. No, vlastne sa tam kontrolovane z oboch strán došmýkala. Snáď im to ďalej pôjde dolu lepšie. Aj tak sa dostali ďaleko. My to máme našťastie ľahšie, my ideme totižto hore.
Drapliak ma príjemne potešil. Teda najprv trochu nepríjemne. Občas počujeme šajbu. Toto na vzduchovku nevyzerá. A to občas je častejšie, akoby sme si želali. Občas dávkami. Kúsok od nás je strelnica. Dôležitejšie je, koľko výškových metrov je pod nami. Dostatočne pod nami a to je hlavné. Ivan tu už bol. Vraj je tu lúčka. Zo začiatku nič tomu nenasvedčuje. Ale potom, potom to pripomína tými skalkami trochu chorvátske kopce. Krása. Aj výhľady sú. Toto by som veru na Drapliak nepovedal.
No, a už som sa rozpísal, už je to dlhé. Len v krátkosti. Myslíme si, že nás čakajú dve vyhliadky. V skutočnosti boli štyri. Dolu vo Višňovom Ivan stretáva známeho. Pripravujú registračno-občerstvovací bod na Lazovú stovku. Teda aspoň ja som to tak pochopil. Padli slová „stovka“. Rýchlo preč, lebo keď to moje kolená začujú…