Detail turistickej akcie

Úvod

Moje zbožné prianie sa stalo skutočnosťou. Návštevu Veľkého Choča a k tomu ešte aj Malého Choča so mnou zdieľali ďalší odvážlivci. Proste nenechali ma v tom samého. Prekvapil ma svojou účasťou aj Jozef, ktorý od Cesty hrdinov SNP pokračuje v testovaní kolien. Z pomyselného prachu povstal aj Dušan a nenechal si utiecť tento výnimočný zážitok. O Inke a Lubovi som ani na chvíľu nezapochyboval. Ony sa pustia do každej somariny, ktorú ja vymyslím. Výškové metre a ani kilometre im nič nehovoria. Idú do všetkého po hlave. Presne ako ja 

Cesta na štart bola dlhá, lebo Lúčky sú až nad Ružomberkom. No prebiehala plynulo bez väčších zdržaní. Aj Strečno bolo pekne prejazdné. Dokonca sme si dovolili aj rannú kávu v Žiline na známej benzínke. Nestáli sme tu prvý krát. A ako už písal Jozef aj parkovanie v Lúčkach nám vyšlo na jednotku. Parkovali sme priamo pri štartovacom rázcestníku. Ak by sa niekto pýtal, či sme dôstojne naštartovali akciu, tak vedzte že áno Takže poďme na to.

Putovanie

Úvodný permanentne stúpajúci asfalt nám z výškových metrov čo to ukrojil. Išlo to ako po masle. Doslova maslo pod nohy nám priniesli po odbočke z asfaltky až nasledujúce chodníky už v lese. No nebolo to nič strašné. Išli sme výlučne lesom až tu zrazu lúčna čistinka. Volá sa Žimerová – vrchol lúk. A práve ona nám zlepšila náladu a povzbudila do ďalšieho stúpania. Teraz už ozajstného, najprudšieho. Tak ako spomínal Jozef. A čím nám zlepšila náladu čistinka? Nádherným výhľadom na masív Choča. Malého i Veľkého. Vypínali sa priamo nad nami a ani neboli až tak ďaleko. Ideálne miesto na fotografovanie oboch Chočov zdola.

Po tomto vzkriesení nálady prišlo to pravé, prečo chodíme na hory. Chodíme sem pre výšľapy na kopce a tento bol teda výživný. Stúpanie nám pripravilo päť zákrut. Neboli to čistokrvné serpentíny, ale trocha síl nám ušetrili. Tesne pod Sedlom Vráca sme sa na chvíľu zastavili pre trochu oddychu, ale hlavne pre prvé naozajstné výhľady do okolia. Až doma na mape som zistil, že na mieste bola ja Lúčanská štôlňa a bývala baňa. Tie sme nepreskúmali. Po príchode do Sedla Vráca nik neprotestoval nad návštevou Malého Choča, ktorú som tiež naprogramoval.

Chodník na Malý Choč bol zaujímavý. Bolo ho trochu potrebné hľadať a viedol aj cez hustú kosodrevinu, ale nakoniec nás spoľahlivo priviedol na vrchol. Návštevu tohto malého brata Choča Veľkého Vám vrelo odporúčam. Som si istý, že neoľutujete, tak ako my. Na vrchole síce fúkal svieži vetrík, ale my sme ho zabili oblečením, čapicami a rukavicami. Občerstvili sme sa tu, vypili povinný vrcholový kalíšok, no hlavne vychutnali si parádny kruhový výhľad do širokého okolia. Našej pozornosti neušlo aj to, aký stúpak nás čaká na Choč Veľký. Bol priamo nad našimi hlavami a volal „hor sa hore, už na Vás čakám“. A my sme šli.

Šesťsto metrov chôdze nám pomaly odsýpalo. Je to naozaj najprudšia strana výstupu. A nielen ja som potreboval počas neho pár zastavení. Pardon. Boli to kochacie prestávky. Veď už počas stúpania vidí turista, to čo chce vidieť a prečo sa driape až hen na Choč. V druhej polovici sme zažili aj retiazky a strmé výstupy po kolmých skalách. Príchod na vrchol je pozvoľný a dá turistovi čas na vydýchanie sa a dôstojný nezadýchaný príchod na samotný najvyšší bod ikonického Veľkého Choča.

Na vrchole sme neboli samy. Dnešný priaznivý deň využili mnohí turisti. My sme na Veľkom Choči strávili nádherných štyridsať minút. Jedli SME, pili SME, vrcholovým prípitkom oslavovali SME, výhľady „nasávali“ SME, debatovali SME, oddychovali SME. Proste všetko SME. Aj nálepku Spolku PAT a MAT SME. Pri oficiálnom značení vrcholu robili spoločnú fotku SME. A nakoniec odchádzali SME.

K zostupu na Strednú Poľanu padol výber na zimnú cestu – červená značená značka. Na výber je aj letná cesta – na zeleno značená. Zimná vedie viac menej po hrebeni zostupu a striedajú sa tu les a lúky s výhľadmi. Po príchode na Strednú Poľanu naše kroky zamierili ihneď k drevenému Hotelu Choč. Jozef tu mal ukrytú kešku, ktorú aj našiel. A keďže na tomto mieste je aj sedenie, využili sme ho na oddych.

Po odchode do Sedla Spuštiak nám robili spoločnosť občasné výhľady. Ich dominantou bol najprv Zadný Choč a neskôr tesne pred príchodom do sedla aj Predný Choč. A práve tento posledný spomínaný z rodiny Chočov, bude predmetom niektorej z ďalších návštev Chočských vrchov a bude vylepšený o prehliadku Hradu Likava. Už teraz sa na túto trasu teším.

Naše posledné kroky viedli po príjemnej neznačenej štrkovej lesnej ceste, ktorá sa na Žimerovej stretla s asfaltovou cyklotrasou. No a tou sme prakticky doputovali za asistencie zurčiaceho Žimerovho potoka do cieľa k prozreteľne zaparkovanému autu.

Záver

Dnes nám na tejto excelentnej turistickej akcii vyšlo všetko. Umné parkovanie, skvelé počasie, ikonické výhľady, nezabudnuteľná atmosféra, skvelé zážitky a upevnené priateľstvo. Bodku za jedinečnou akciou spolku PAT a MAT dala aj večera na Salaši Krajinka. Ja si túto akciu budem navždy pamätať už len preto, že mi bude pripomínať oslavu mojich 61. narodenín. Ďakujem za želania, ďakujem za darček, ďakujem vodičovi za obetavú dopravu a ďakujem Inka, Jozef, Lubo a Dušan za účasť a že ste ma v tom nenechali samého.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

Rozhodli sme sa znovu pre Veľký Choč. Teda presnejšie, Vincent sa rozhodol a my sme sa pridali. Tentoraz ale nepôjdeme hore z najľahšej strany, z Valaskej Dubovej, ale z tej najstrmšej strany, čiže z Lúčok. Satelitný záber z „google maps“ či „google streetview“ sú dobrí pomocníci pri hľadaní budúceho parkoviska pred akciou. Lenže nie vždy je to tak, ako to vyzerá na monitore počítača. Preto nakoniec parkujeme inde. Pre mňa je podstatné, že podstatne bližšie k štartu dnešnej akcie. Proste rovno na štarte. Začínam v duchu chváliť Vinca, ako dobre vybral miesto na parkovanie, aj keď nevybral. Proste na mieste to takto vyšlo.

Vstávať sme museli skoro ráno, veľmi skoro. Ešte skôr ako do roboty! Žiadne o zopár minút. Desiatky minút? Nie. To už sa teoreticky dá merať v hodinách! Aby som toľko nepreháňal, jedna hodina a nejaké drobné. A to je víkend! Toľká obeť! Väčšina výpravy sú ženatý/vydatá, takže slovo obeť poznajú. Čo poznajú, majú to rovno zažité! A je tu aj motivácia navyše. Veľký Choč za to proste stojí. A keďže stojí, tých výškových metrov asi bude dostatok. Len takúto obeť odo mňa nežiadajte každý druhý víkend. Inak bude hroziť vzbura posádky! Našlo sa viac obetavcov, ochotných si privstať. Raz za čas, prečo nie?

A keďže sme si privstali, bude sa musieť nájsť aj trochu času na kávu. To aby sme celú akciu neprespali… To by bola škoda! A aby to bolo v nejakom rozumnom čase ráno, proste to vyšlo na pumpu takmer za Žilinou. A teraz, aby vám bolo ľúto, že ste na akcii neboli, kávu platil oslávenec Vincent. Dobre, s väčšinou z vás to nehlo, na kávu máte. Ale toto bola iná káva! Kto pozná babičkin kryštál, proste káva sa len tak nedá piť z babičkinho kryštálu. To by vám babička dala! Respektíve nedala ten kryštál. Dobre, pokračujme radšej plynulo ďalej.

Napriek tomu, že parkujeme na štarte, prvé kroky vedú po asfalte. Si vravíte, asfalt, pohodička. Lenže toto je naozaj najstrmšia strana Veľkého Choča. A je to vidieť už aj na tom nepodarenom asfalte už od štartu. Asfalt je dlhý asi kilometer a hneď na ňom ukrojíme 100 výškových metrov. Potom asfalt končí a niektorým z nás začína chýbať. Po najbližší turistický rázcestník je to 1,7 kilometra, ale zato ďalších 350 metrov výškových. Naozaj najprudšia strana.

Čaká nás stúpanie do sedla Vráca. Tu začne tá pravá zábava! Keďže som bol zbytočne moc zvedavý, tak som si to doma pozrel. Veru tie čísla! Nadmorská výška verus vzdialenosť! Čo to? V teréne to nie je až také zlé, ako hovoria čísla. Ako je to možné? Už som si zvykol? Nechtiac? Alebo iba mozog vypol niektoré zbytočné funkcie a senzory? A je to tu, mozog nič nevypol. Posledné výškové metre do sedla sú fakt zážitkové.

Vincent v sedle splieta niečo o Malom Choči. Začínam v sebe živiť nádeje. Možno mu bude stačiť iba Malý Choč. Malý? Jasne, ideme! Že váhaš! Na to sme tu! Na Malom Choči fúka. Obliekame sa. Dušan vyťahuje dobré Rulanské biele. Fakt dobré! Zaujalo skoro tak isto, ako výhľady. Paráda. To premaže potrebné časti tela. Vincent na drzovku začína zneužívať situáciu s Rulandským bielym. Vraj je tu ešte nejaký Veľký Choč. Jak veľký? Henten? To fakt? Máme ešte to Rulandské biele? Pomóc! Kto má vlastne kľúče od auta? Tak nič, budem si to musieť odšľapať sám.

Dobré to bolo. Proste paráda. V hrudníku človeku hrkoce, zbytočne dúfa vo väčšiu kapacitu pľúc, nevadí, aspoň plašíme medvede, lebo takto fučať môže už iba dinosaurus. Leje z nás ako z krhly, ale kvôli dažďu to nie je. A zrazu vrchol. Ako sa vraví, človek musí občas urobiť aj niečo pre vlastné zdravie. Len keby to toľko nebolelo! Čo? Ako? Zopakuj to! Ešte máme trochu z Rulandského bieleho od Hlohovca? Proste krásne výhľady. Fakt sa oplatí navštíviť Veľký Choč.

Celkovo sme sa zhodli, že toto bola asi posledná akcia, kedy sme v tento rok šli relatívne tak ďaleko. Predsa len, dni sú čoraz kratšie. Je lepšie, ak sa za svetla zíde dolu k autu. Dá sa aj na čelovke, ale ak je to pričasto… tak si na to tak zvyknete, že vám to až bude chýbať. A my nechceme, aby nám niečo chýbalo! Aj pre šoféra to nie je dobre, šoférovať v tme po takejto náročnej akcii. No, predsa len nie sme najmladší, ale ani najstarší, proste ten zlatý stred…

A ešte pre tých neľutujúcich. Aj na večeru sme sa stavili… Platil oslávenec Vincent. Vraj ste sa túto informáciu dozvedeli neskoro? Aj ja. A to som tam bol! Vraj žiadne Rulandské modré ročník ako Vincent už nemajú. Takéto archívne, aspoň čo sa vína týka, proste bar bol už zatvorený. Na túto príležitosť už zabudnite. Tá už nie je. Predsa len je tu však iné lákadlo. Prezradili mi to zostupujúci z Veľkého Choča. V Kelemenoch postavili vraj novú prírodnú saunu. A oni ju majú už objednanú. Žeby nejaká budúca zimná akcia? Aby aj sneh okolo bol? Predsa len, na tom Prednom Choči sme ešte neboli… No ale to musí byť podstatne menej namáhavá i kratšia akcia!