Jozef
Posledný plnohodnotný deň v Nórsku. Zajtra odlietame domov. Výprava sa delí na dve skupiny, na veriacich a neveriacich. Veriaci odchádzajú na more a dúfajú, že doženú to, čo za celý týždeň nestihli, na poslednú chvíľu. Nie, že by sme nemali nachytané, ale k tomu, čo môžeme zo sebou vyviezť, ešte trochu chýba. Mne osobne, či tá trocha bude, alebo nebude, je viac ako jedno. Takto mám priestor aj na niečo iné, ako rybačku. Najstarší člen výpravy sa rozhodol ku mne pridať. Nechcel ma nechať samotného. Ja už som sám pred pár rokmi na tomto vrchole bol, ale bola to pekná trasa a navyše začínam mať podozrenie, že tú novú rozhľadňu postavili zrovna na tomto vrchole. Fakt už nemá veľa možností, kde by stála. Z mora ju vidieť, občas aj z pevniny. Tu musí stáť!
Postupujeme pomaly. Niet sa kam ponáhľať. Určite na chatu prídeme skôr, ako chlapi z mora. Aj tak bolo. A dopredu prezradím, že sme neľutovali. My sme mali zážitky, výhľady a všeličo iné. Oni veľa toho nezachytali. Počasie bolo nádherné, na turistiku je to vždy dobre, na more to tak nemusí byť. Ale to je iná téma. Trasa nie je dlhá. Síce Nóri píšu, že je to stredná obtiažnosť, ale ak je pekné počasie, nie je mokro, alebo primrznuté, tak je to pohoda. Prichádzame na vrchol. Konečne som tú rozhľadňu objavil. Je iná, ako naše rozhľadne. Naše sa väčšinou stavajú do výšky, aby bolo vidieť ponad stromy, či iné prekážky. Táto? Ani jeden schod. Lenže tu býva veterno a aj počasie sa dokáže zmeniť behom chvíľky. Viac chráni pred počasím, ako by zlepšovala výhľady. Je to moja prvá rozhľadňa v Nórsku, tak ani neviem povedať, či je bežnou súčasťou fotodokumentácia s metličkou a lopatkou…
