Jozef
Dnes je to cesta do neznáma. Presnejšie do menej známych kútov Malých Karpát. Aspoň pre nás menej známych. Chceme ešte zastihnúť jar v lesoch. To sa nám aj darí. Že to dnes bude hlavne o stromoch, ešte nevieme. Zatiaľ vidíme bežné stromy s mladými lístkami. Pri vyhliadke skalka sa objavujú prvé stromy s netradične pokrútenými konármi. Pred nami práve prebehla skupinka srniek. Blízko je obora, asi prišli na návštevu k príbuzným…
Pri vystúpení na ďalší vrchol objavujeme rozprávkový úsek. Veru dívať sa na tieto tvary stromov v noci… to by teda bolo. Horor by tu mohli natáčať. To ešte netuším, že na Egreši je tiež jeden z malých obrov. Už moc nevyrastie. Je dutý. A tu niekde má byť aj keška. Spodným otvorom sa dostávam dnu. Až keď som celý dnu, napadne mi, či tu nie je had. Nebol ani had, ani keška…
Vidíme ďalšiu zver. Teraz už vieme, že sme v obore i keď sme nepreliezali žiaden plot a ani neprechádzali cez žiadnu bránku. Proste miestami niet plota. Aspoň tak povedali domáci, ktorí si tiež vybehli na Egreš. Veru, toľkoto zveri sme ešte na jednej turistickej akcii nevideli. Natočiť ju, alebo čo i len odfotiť je trochu problém. Moc neobstojí. Iba chvíľu placho pozerá a mizne. Ako na potvoru tak, aby som nemal žiaden poriadny záber…
Na záver nás čaká čerešnička. Je ňou najstarší a najväčší gaštan jedlý v Malých Karpatoch, a možno aj na Slovensku. Jeho vek odhadujú na 500 rokov. Najodvážnejší až na 750 rokov. Obvod kmeňa vyše 800 centimetrov. Gaštany k nám vraj priniesli Turci. Ak ho priniesli oni, nemôže mať tento strom 750 rokov.
Gaštan rastie pri obci Častá. Tých gaštanov je tu viac, ale tento je naj. Niektorí sú názoru, že samotný názov obce Častá pochádza z latinského názvu gaštanu „Castanea sativa“. Lenže písomné pramene ešte pred príchodom Turkov poznali Častú ako Chuzthu, Chezthey, Chastuc či Chastue. Asi budeme musieť pôvod názvu obce hľadať inde. Alebo že by sa k nám gaštan dostal skôr? Je to strom veľmi užitoční. Vedeli to už starí Rimania, ktorí gaštany mleli na múku a piekli z nej koláče.