Jozef
Presúvame sa z Plitvíc do Starigradu, kde tento rok budeme mať náš chorvátsky základný tábor. Nepôjdeme tam však po len takej ledajakej ceste, ale po Majstorskej ceste. V našom jazyku to znamená Majstrovská cesta. Začali ju budovať v roku 1825 ešte pred vynájdením dynamitu. Bol to počin nevídaný a cesta tak predbehla svoju dobu. Zadar a Viedeň spájala príliš dlhá cesta, preto sa rozhodlo, že nová cesta povedie cez pohorie Velebit. Cestu stavali 7 rokov. Stavitelia postavili jeden centimeter cesty za hodinu, 488 metrov za mesiac a 5,8 km za rok. Ďalších asi sto rokov dobre slúžila. Postupne sa na ňu začalo zabúdať vďaka vybudovaniu jadranskej magistrály a neskoršej diaľnice.
Kúsok za sedlom Mali Alan parkujeme. Ešte síce nie je sezóna, ale je pekné počasie a nedeľa. Máme trochu problém zaparkovať. Ľudí je tu dosť. V týchto miestach natáčali nejednu scénu zo série filmov Vinetou. Čaká nás krátky výstup na Tulove grede. Zo začiatku sa čudujeme, ako sa hore dostaneme. Vôbec to nevyzerá tak, že by tam šiel z nejakej strany chodník. A predsa ide. Len občas treba do toho zapojiť aj ruky. Hlavne pri konci. Tam už je aj lano, na ktoré ráčil padnúť veľký šuter. Práve na tomto najhoršom úseku to vzdávame a rozhodujeme sa nepokračovať ďalej.
Majstorská ďalej vedie popri dvoch kaplnkách. K novšej, bielej sme prišli peši, lebo sa nám nechcelo čakať na oneskorencov pri autách. Je venovaná plukovníkovi Damirovi Tomljanovićovi prezývanému Gavran. V týchto miestach ho postrelil srbský odstreľovač. Na následky zranení zomrel pri snahe zniesť ho dolu a previezť vrtuľníkom do nemocnice. Tomljanović bol legendou bojov o chorvátsku nezávislosť. Všade šiel prvý, vzbudzoval dôveru a vedel dostať z obyčajného vojaka to najlepšie. Pritom ani nemal vojenské vzdelanie. Viedol stovky operácií a prieskumov, nikdy však nepadol do pasce. Známy bol aj tým, že vojakov zbytočne nevystavoval nebezpečenstvu. Vojaci ho nevolali veliteľ, ale šéf. Generál Bobetko pred jeho príchodom nezačínal bojové porady velenia. Keď vojaci zažívali ťažké chvíle na bojisku, dodával im odvahu slovami „Už idem priateľ môj.“ A vždy aj prišiel. A prišli aj naši oneskorenci. Ale to už pokračujeme autami ďalej a preto je to iný príbeh…