Jozef
Najprv som si myslel, že to bude dlhšia trasa, tak okolo 10 km. Ale neparkujeme pre autá tak pohodlne. Asfalt končí a pokračujeme po šutoline. Zláta Majstorská cesta. Tu je to divokejšie. Väčšie výmole. Som rád, že mám vyšší podvozok. Nakoniec sme sa od mora dostali autami do výšky takmer 900 metrov.
Naše prvé kroky po krátkej lúčke vedú lesom, teda tieňom. Chodníček je zo začiatku utešený. Po chvíľke sa to však zmení. Zatiaľ to však ide. Ale čím ďalej, tým viac sme presvedčení, že už sme na ferrate. A to teda ešte nie sme. Už zostup do Veli Paklenice nás mal dostatočne varovať, že Chorváti majú trochu iný prístup k turistickým chodníčkom. Taký trochu drsnejší. Ak je skala suchá, dá sa. Ale niektorí môžu mať problém. Naozaj je to trochu dobrodružné.
Prichádzame k ferrate. Tadiaľ veru nepôjdeme. A to Ivan tvrdil, že to dali dôchodci a natočili o tom video. Nakoniec ho doma nenašiel. Ale našiel iné, na ktorom partia Chorvátskych turistov ide tadiaľ bez istenia ako nič. Možno aj my by sme prešli, keby sme boli iba chlapi. A možno nie. Ale tie kecy na internete. Fakt niektorí dokážu napísať čokoľvek. Ferratu dal môj osemročný syn. Vlastne žiadna negatívna reakcia. Je to trochu skresľujúce. Nehovorím, že by sa za sucha nedalo, to neviem, nešli sme tadiaľ.
Tesne pred vrcholom už toho máme dosť. Zvažujeme čo ďalej. Nakoniec sa rozhodneme ísť ďalej, keď už sme tak blízko. Neľutujeme. Výhľady pekné. Ak nerátam hlavný hrebeň, z ktorého sa na nás usmieva najvyšší vrchol pohoria, tak je všetko pod nami. Drsný terén, náročné, ale krásne. Možno preto to je pre mňa najkrajšia akcia tohto pobytu…