Detail akcie Uhrovský hrad a Rokoš

rekonštrukcia hradu: http://www.studiuo.com/…n/4569847459

keď to bude hotové, určite tam pôjdem

Hrad Uhrovec:

Uhrovec vznikol v priebehu 60. rokov 13. storočia. Jeho výstavba sa pripisuje trenčianskemu županovi Bášovi, ktorý nadobudol v okolí rozsiahle majetky a mohol túto stavbu realizovať. Prvou písomnou správou o existencii už vybudovaného hradu a panstva je listina Ostrihomskej kapituly z roku 1295. V nej sa konštatuje, že Matúš Čák s rozhodol vymeniť svoje majetky v Tekove za hrad Uhrovec a priľahlé dediny. Aj keď Matúš Čák pôvodnému majiteľovi panstva Petrovi synovi magistra Báša priplatil sumu 50 hrivien, išlo o zjavne nerovnocennú majetkovú výmenu. V listine Ostrihomskej kapituly z roku 1297 sa sťažuje Mikuláš, že Matúš Čák prinútil jeho a jeho otca Petra pod hrozbou smrti k výmene ich panstva Uhrovec za niekoľko bezcenných dedín v Tekove. Majiteľom Uhrovca sa v roku 1295 stal jeden z najvýznamnejších oligarchov v Uhorsku. Matúš Čák vlastnil hradné panstvo Uhrovec až do svojej smrti roku 1321, kedy prešiel do vlastníctva kráľa Karola Róberta.

V kráľovských rukách zostal hrad Uhrovec až do roku 1389, kedy ho kráľ Žigmund Luxemburský daroval svojmu obľúbencovi Štiborovi zo Štiboríc a Beckova a jeho bratom. K hradu patrilo mesto Bánovce a 21 dedín v povodí potoka Radiše a na hornom toku Bebravy. Štiborovcom patrilo panstvo až do roku 1434. Keďže išlo o najvýznamnejších a najbohatších magnátov Uhorska, nemožno vylučovať ani ich stavebné aktivity na hrade. Po smrti Štibora mladšieho hrad Uhrovec pripadol kráľovi. Ten ho roku 1435 udelil svojej žene kráľovnej Barbore. Tá ho vlastnila do roku 1439, keď jej hrad odobral uhorský kráľ Albrecht Habsburský a udelil ho svojej manželke Alžbete.

Začiatkom 40. rokov 15. storočia sa novým držiteľom hradného panstva stal vplyvný magnát z Liptova Pongrác zo Sv. Mikuláša. Okolnosti získania hradu bližšie nepoznáme, ale existujú doklady, že Pongrác na Uhrovci sídlil. Roku 1453 legalizoval Pongrácovu držbu hradu kráľ Ladislav V. Pohrobok za preukázané verné služby a udelil mu ho do dedičnej drržby. Ako majiteľ hradu sa po Pongrácovej smrti spomína Ján Pongrác. Jánovi a jeho dcéram hrad patril aj v priebehu 80. rokov 15. storočia. S Pongrácovcami tiež možno spájať savebné aktivity, najmä zvyšovanie obranyschopnosti hradu, pretože po smrti kráľa Albrechta vypukla v krajine feudálna anarchia. Pongrácovci sú spájaní aj s faľšovateľskými ativitami na hrade.

Roku 1483 sa ako záložný vlastník panstva uvádza Ondrej Danffy z Dobozu. Ako ďalší spoludržiteľ hradu sa na prelome 15. a 16. storočia spomína aj Ondrej Kolár z Výčap. Roku 1506 vdova po Ondrejovi Danffym dala hradné panstvo do zálohu za 7000 zlatých Vavrincovi Salczerovi zo Záblatia, ktorý Uhrovec držal až do začiatku 30. rokov 16. storočia.

Roku 1530 získal hradné panstvo Uhrovec Peter zvaný Doktor de Zylagy, správca kráľovských príjmov. Roku 1533 mu potvrdil držbu panstva Ferdinand I. Peter Doktor sa oženil s Brigitou so Slopného a po roku 1533 sa rozhodol pre dôkladnú prestavbu hradu. Práve v tomto čase (1533 – 1546) sa dobudoval tzv. Dolný hrad a prístup do hradu po moste popod delovú baštu. Manželstvo Petra Doktora zostalo bezdetné. Kráľ Ferdinand I. v roku 1547 udelil hradné panstvo Uhrovec Františkovi Zayovi z Čemeru. uvedenie nového majiteľa do držby nebolo jednoduché. Proti tomu protestovali vdova Brigita a ďalší okolití šľachtici. Kráľ uznal nároky vdovy po Petrovi Doktorovi a prikázal Františkovi Zayovi primerane ju odškodniť. Roku 1549 preto nariadil Nitrianskej kapitule, aby odhadla výšku finančných nákladov, ktoré Peter Doktor vložil do prestavby hradu. Zástupca Kapituly spoločne s murármi, kamenármi, tesármi a lámačmi kameňa odhadli výdavky Petra Doktora nasledovne: hodnota postavených múrov na dolnom i hornom hrade a hodnota použitého materiálu (kameňa, vápna, železa, dreva) bola stanovená na 4000 zlatých dukátov. Hodnota tesárskych prác bola odhadnutá na 500 dukátov, vyhĺbenie priekopy a cisterny na dolnom hrade na 100 zlatých. Suma 5500 zlatých je veľmi vysoká a svedčí o výraznej prestavbe hradu.

František Zay až do svojej smrti roku 1570 nemal čas realizovať žiadny významnejší stavebný počin na Uhrovci, pretože sa neustále zdržiaval v kráľovských službách ďaleko od domova. Po roku 1570 sa hradné panstvo rozdelilo medzi synov Františka Zaya. Význam hradu stúpol v nasledujúcom 17. storočí, keď v časoch stavovských povstaní a tureckého nebezpečenstva slúžil ako útočisko pre Zayovcov a okolitú šľachtu. Mnohí si na hrade nechali uschovať svoje cennosti a donačné listiny. V druhej polovici 17. storočia sa množili spory medzi Zayovcami o údržbu hradu. Roku 1680 si napríklad Štefan nechal vyhotoviť svedectvo Trenčianskej stolice, že iba on sám sa riadne stará o údržbu hradu, kým ostatní jeho bratia túto povinnosť zanedbávajú.

V priebehu 18. storočia hrad pomaly strácal svoju funkčnosť a okrem niekoľkých drábov na ňom majitelia trvalo nesídlili. Využíval sa ako väznica. Zayovci z piety k svojmu rodovému sídlu nechali ešte roku 1802 núdzovo poopravovať časť striech hradu, ktoré boli strhnuté počas výchrice. V júli 1848 bol hrad podpálený a začal pustnúť.

Zdroj: tabuľa inštalovaná na hrade

Je ráno. sme všetci? Áno, tak vyrážame! Niektoré naše tradície poznajú takmer všetci členovia. Také štartovné, vrcholovka či poctivá hustá polievka po turistike… Z niektorou s týchto tradíci sa snáď stretli všetci naši členovia. Ak už nie osobne, snáď aspoň vrabce čvirikali, dúfam. Prečo hneď začínam tradíciami? Pretože sa bavíme o jednej z našich tradícií – kávička po ceste na akciu! Pre mnohých ľudí bez kávy snáď ani nezačal nový deň. Pre ďalších je to spôsob, ako ukončiť makrospánok trvajúci hneď od vstania z postele po úspešný príchod do práce…

Možno si niektorí členovia spolku hovoria „ako to, že nás tá alebo oná tradícia nezastihla?“ Je to možno preto, že tradície vznikajú podľa prevládajúceho „rídzeho charakteru“ zúčastnených! No dobre, priznávam, rozhodujúce slovo má šofér. Tak na rovinu, priznávam farbu, rozdohuje frajerka/žena šoféra. Raz na cestu vyrazí jedna skalná skupinka s prevládajúcim rýdzim charakterom, inkokedy druhá… A každá z týchto skupiniek dáva možnosť vzniknúť iným tradíciám.

A teraz späť ku káve. Nie vždy sa nám podarí zastaviť sa niekde na kávu. Niekedy je čas neúprosný (nie je ho nazvyš), občas majú zatvorené (nie každý otvára o 05:30 hod…) a sem tam nenarazíme na vhodné miesto (o kávu z automatu nejeden z nás nestojí. Ak chcem počuť vysávač, pustím si ho doma a nemusím si privstať a trepať sa niekam ďaleko… preč…).

Tentoraz padla voľba na Mc´Donald v Laugaríciu. Mali sme ho po ceste. Odhodlane vchádzame dnu. Pri vchode sedí partia. Niektorí majú dokonca aj kravaty. Zrazu vzduch pretne potlesk. Nasledujú slová, čo ďalšie ich dnes čaká. Hmm, pracovná porada, teraz, ráno, v nedeľu… Necháme ich s ich nadšením a ticho závidíme. Objednávame si kávu a sadáme si dostatočne ďaleko od skupinky pri vchode. Vychutnávame si čarovný nápoj. Teraz neviem, či ide o tradíciu alebo nevyhnutnosť, pretože Mc´Donald opúšťame v podstatne lepšej nálade ako tí neštastníci na pracovnom mítingu. Ich míting stále nekončí, už nikto netlieska a mnohí z nich sa tvária dosť kyslo…

Keďže sa mi podarilo napísať dostatočne dlhý „román“ bez toho, aby sme začali skutočne šľapať, skrátim to a spomeniem už len to, čo na fotkách neuvidíte. Parkujeme v bývalom malom kameňolome na okraji dediny. Je ráno, a už je tu zopár áut. Hmm, zaujímavé. Takže na hrade bude už asi dosť turistov. Netušil som, že hrad bude až tak navštevovaný. Neváhame a začíname šľapať. Takmer hneď je to do kopca. Nevadí, aspoň je nám jasné, že ideme správnym smerom. Len tak, z ničoho nič, zrazu pred nami stojí hrad. Z turistov na hrade (súdiac podľa zaparkovaných áut) sa nakoniec vykľuli dobrovoľníci, ktorí reštaurovali hrad. Dokonca ich bolo na hrade viac, ako nás turistov. Takmer všade samé lešenie, niečo rozrobené, ťažko sa mi fotilo… Fakt, ten stupák s tým nemal nič spoločné!

Hrad to je zaujímavý. Zazneli slová „Bolo by zaujímavé navštíviť toto miesto o také 2 – 3 roky“. Nedá sa nesúhlasiť. Dovtedy dobrovoľníci určite vykonajú veľa práce! Aj Roman bol nadšený! Možno podľahol čaru miesta. Predsa len tam takmer hmatatelne dýchala história. Alebo že by za to mohlo to krásne nedeľné ráno? Neviem, netuším, ale do očí bilo, že nemôže odtrhnúť oči od toho fúrika na elektrický pohon. Dobrovoľníci to veru vzali zhurta.

A konečne sa dostávam ku skúsenostiam našich predkov. Mnohí možno ani netušia, že mali nejakých predkov. Možno nimi pohŕdajú, pretože nemali mobily, internet, chodili spávať so sliepkami… Ale veru sprostejší od nás napriek týmto nedostatkom neboli. Začnem tak zľahka. Malé prekvapenie pre nás. Pivo na hrade. Síce iba v plechovke a Corgoň, ale ako sa vraví „Darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj.“ I keď sme si za to zaplatili. V jednej zo sál hradu mali dobrovoľníci komodu. Stačilo otvoriť komodu, vytiahnuť z nej patričný počet pív… A veru, keď som to pivo pil, tak som váhal, vytiahli ho z chladničky, alebo nie?… A vážení, bez elektriky! To ani google bez elektriky nefunguje!