Jozef
Deň predtým: Volá Ľudka. Vraj či môžu ísť. Či nám nebudú vadiť. Vravím, že nebudú, totiž my s Dúšom nie sme až takí moderní. Možno to tak na prvý pohľad vyzerá, ale nie je to tak. Po telefonáte zisťujem, že už je čas baliť sa. Mám všetko? Vyzerá, že áno. Každá vec má svoje miesto v batohu. Ale čo to? Tuto je toho voľajako málo. Nechýba niečo? Ale čo by chýbalo! Nič nechýba.
Deň keď sa to stalo: Ideme autom po diaľnici. Dúšo sa má pýta, či nemá zapnúť GPS. Načo? Veď cestu poznáme. To nejako dáme! Počkať, prečo je na odbočke z diaľnice preškrtnutý Zvolen? Asi nejaký omyl. Alebo sa na niečo pripravujú. Pokojne schádzame z diaľnice. Čo to tam za značku? Prečo slepá ulica? Načo im je tu slepá ulica? Práve na tomto mieste ju my vôbec nepotrebujeme. Asi omyl. Už druhý po sebe. No toto! Takže to nie je omyl cestárov, ale náš. Zábrany pred nami a za nimi kus cesty chýba. Nevadí, táto cesta tú opravu naozaj potrebuje. To nejako dáme, ale teraz obchádzkou cez Trenčín.
Zaparkovali sme. Vyťahujem ruksak z auta, otváram ho a vyťahujem fotoaparát. Čo to? Prečo nič nevyťahujem? Aha, tak predsa len niečo chýbalo. A teraz už viem čo. Takže nabudúce pri zistení prázdneho miesta v ruksaku a položení otázky „Mám všetko?“ nesmiem byť lenivý a odbiť ju slovami „ale čo by chýbalo!“. No nič, budem musieť fotiť na mobil a keďže nemám žiadnu vlajkovú loď, iba ak dávno potopenú, tak aj tie fotky tak budú vyzerať. Týmto sa Vám za zníženú kvalitu obrazu dopredu ospravedlňujem.
Meteorológovia chvíľu nesmelo naznačovali, že by mohlo aj trošku spŕchnuť. Ale iba trošku. No a keďže my sme chlapi a chlapi a symbolika…, to moc nejde k sebe, proste ani ťuk, chlap nezaberie, ani si nevšimne, jemnými náznakmi u nás dopadnete ako pri symbolike a na hrubé náznaky by som sa radšej tiež stopercentne nespoliehal…, skrátim to, proste sme šli. A dobre sme spravili. Mali sme krásny jarný deň. Ani ten vetrík toľko nepofukoval, ako pôvodne mal. Slniečko pekne svietilo, ale väčšinou sme postupovali v tieni, takže pohoda. No, na dvoch – troch miestach pohoda nebola, ale za to môžu stupáčiky. Tak je tu krásne, také video by som natočil! Také pekné fotky by boli! A ja mám foťák doma.
Rozdiel medzi jednotlivými krajmi Slovenska: To by ženy neboli ženami, aby sa na niečo neopýtali. Tentoraz na Vinca. Ako sa mu darí? Dobre. Veselé príhody sa mu tradične nevyhýbajú. Čo sa mu prihodilo naposledy? Zabudol na poslednej akcii v penzióne na východe drigovicu. Keď to zistil, tak majiteľke napísal. Tá v izbe hľadala drigovicu, hľadala ale nenašla. Tak radšej zavolala svojim známym. Lenže nik na východe ešte drigovicu nepil. Nepoznajú také. A to si vravia východniari! Keď zlyhala rodina, zostal ešte internet. A tam zistila, čo vlastne slovo drigovica znamená. Je to nárečové slovo z okolia Trnavy a Trenčína, ktoré označuje bundu, mikinu. Toto slovo ešte poznajú aj na Spiši. Možno chodia Trnaváci a Trenčania často do Slovenského raja. To proste nevymyslíš, to musíš zažiť. A Vincent túto perlu vo svojom komentári nespomenie! Aspoň že už má naspäť svoju drigovicu. Toto musíme zachovať pre budúce generácie. Nech sa táto príhoda naďalej šíri od jedného táborového ohňa k druhému!
Rozdiel medzi ženským a mužským myslením: Okrem prírody objavujeme aj rozdiel medzi ženským a mužským myslením. Môže za to jarná dubina, ktorou sme práve prechádzali. Chlapi, zle je, ženy začali spomínať. Opatrne musíme zistiť, čo spomínajú. Nejakú dubinu? Uff, to bolo tesné. Však dubina je práve tu. Nie táto? A aká? A kde? Aha, takže spomíname a lovíme v pamäti, že kde, na akom kopčeku. Takže sme sa niekam posunuli. Roviny si môžeme škrtnúť. Zostalo nám len asi osem tisíc kopčekov. Dubiny nám škrtajú možno aj polovicu z nich. Veď u nás rastú aj iné stromy. Lenže aj tak nám zostalo zopár tisíc kopčekov. Čo teraz? Ahá, takže sme tam zažili to a to… Tak toto si nepamätám, toto sme ešte nikdy nezažili. Vraj áno? A kde? Aha, práve názov tohto kopčeka hľadáme? A boli tam tí a tí? Veď tí sú na každej druhej akcii! Baby, aspoň pohorie mi povedzte. Možno by to potom šlo. Tribeč. Jasné, Malá Ostrá.
Na kávičku na Jankov vŕšok: Tentoraz sa pýtame žien my. Predĺžime našu trasu? Dúšo nenápadne našepkáva správnu odpoveď. Nemusel. Baby ju poznajú. Samé chcú dolu na Jankov vŕšok. Na kávičku. Toľko chýb v slove pivo dokážu spraviť snáď len ženy. Zostupujeme dole a zisťujeme, že od pondelka do stredy majú zatvorené! To máme ale šťastie! Dnes je zrovna štvrtok! Tak toto bolo tesné. Nakoniec baby prichádzajú na svoju chybu v slove kávička a dve z nich si objednávajú ten správny nápoj. Tretia trvala na kávičke.
A čo s bryndzovými haluškami?: K autám sme prišli s prázdnymi bruchami. Našťastie Koliba Solec nie je ďaleko. Objavili sme ju s Vincentom na jednej z našich potuliek po Slovensku. Len či bude otvorené? Uvidíme, vyskúšame šťastie. Prichádzame. Dvere majú otvorené dokorán. Varíte? Výborne, bryndzové halušky! A keďže sme dosť hladní, tak aj polievočku… Sedem hodín preč. Ešte by bodla kávička. Keď už sme sa ku káve na tom Jankovom vŕšku nedostali. Boli iné priority. Už majú vypnutý kávostroj, tak iba zalievanú. Tak nič, tentoraz bez kávy. Docvaklo nám to až pri nasadaní do áut. Prišli sme sem asi na poslednú chvíľu. Už zatvárali. Ale obslúžili nás. Najdôležitejšie je, že na bryndzových haluškách nebolo vidieť blízkosť fajrontu. Sem sa ešte určite vrátime, a nebude to iba kvôli tomu, aby sme okoštovali kávu!
Poznámka k prameňu v Trenčianskych Miticiach: Cestou späť hovorím Dúšovi, že si môžeme načapovať vody z prameňa. Mitická je dobrá. Dostatočne vychvaľujem a má to úspech. Dúšo odbočuje z hlavnej cesty. Kto vie, či bude voda tiecť? Predsa len, už je dosť hodín. Tečie. Na ceduľke majú napísané že do 21:00 hod. Toľko som vychvaľoval, že musím tú vodu pre istotu okoštovať. Aj Dúšo koštuje. Je spokojný. Ja nie. Veď tá Mitická naposledy chutila lepšie! Kde je zrada? Pod „otváracími hodinami“ prameňa. Nie každý deň tečie Mitická. Tak len do budúcnosti, Mitická tečie v pondelok, piatok, sobotu a v nedeľu. Minera tečie v utorok, stredu a vo štvrtok.