Vinco
Úvod
Na túto trasu som sa tešil. Síce som ju už išiel v apríli 2020, ale v noci a opačným smerom. A nakoľko som ešte nešiel ani tradičný jarný a jesenný pochod HPP, bola to pre mňa premiéra cez deň a ešte k tomu aj opačným smerom.
Dopravu som riešil autom a autobusom. Z Vrbového som sa doviezol autom do Piešťan na stanicu, kde som ho nechal a následne som sa nechal autobusom doviesť do Hlohovca na autobusovú stanicu. Priamo pri výstupnej zastávke aj začína červená turistická značka putujúca po hrebeni Považského Inovca. Bez otáľania som sa vydal „vstříc krajším zajtrajškom“.
Putovanie
Cestička na hrebeň bola príjemná a ani nie príliš stúpavá. Slnko, po tom čo vyšlo, pomaly stúpalo hore a nebolo v úvode vôbec rozpálené. Dobré na tejto trase je, že cca 70% trasy vedie pod stromami. Silu rozpáleného slnka som prvý krát pocítil, keď som išiel lúkami nad Svrbicami. To už riadne dalo o svojej sile vedieť. Do batoha som si pred túrou nabalil dva a pól litra vody. Dnes viem, že to bolo málo. Ale o tom neskôr.
Na celej ceste som absolvoval iba dve zastávky
Prvú zastávku
som si spravil na Ovčej skale. Už tradične, keď
prichádzam k nejakému rázcestníku, tak vyberám GoPročku a natáčam. Keď
som dotočil, zrazu som zbadal, že som hladný 
a tak bolo rozhodnuté, že
na tomto mieste obetujem nejaký ten čas. Vytiahol som tradičný orechovník a
zapíjal ho kofolou. Mne to vždy dodá neskutočnú energiu. Už žiadne
paštéty či salámy. Jedine orechovník, kakaovník či makovník, je to
pravé pre turistu. A pri tejto príležitosti vám prezradím od koho mám
tento typ na skvelú turistickú poživeň. Chvíľa napätia…
…no predsa od nášho Mira. Keď som ho videl na spoločnej túre prvý krát
ládovať do seba túto vynikajúcu pochúťku ihneď som jej podľahol.
Keď som po prestávke odchádzal z Ovčej skaly, práve prichádzal
k odpočívadlu nejaký turista. Stihol som sa s ním iba pozdraviť a trielil
som ďalej.
Druhá zastávka – mala byť a nebola
Za Humništiami po absolvovaní kúska asfaltky, začal som sa tešiť na sedlo Havran. Nádej v polievku a pivko ma poháňala intenzívne dopredu. Až som sa čudoval, čo dokážu moje nohy. Z pamäti mi „vyplávala“ spoločná trasa s Jozefom v máji 2017, keď sme pred zostupom do Piešťan konzumovali kapustovú polievočku a kofolku. No dnes to bolo iné. Reštauráciu v sedle Havran som našiel zatvorenú. Pri nej motorkár a dvaja cyklisti mi svorne nahlásili, že reštaurácia je už druhým rokom zatvorená. Mali ste ma vidieť. Ja som o tejto skutočnosti vôbec nevedel a ani ma nenapadlo si to pred akciou zisťovať na internete. Asi som mal. Ušetril by som sa veľkého sklamania. Toto zistenie malo pre mňa v tomto čase veľký význam. Pretože moje vodné zdroje v závislosti od stúpajúcej teploty riadne poklesli. Občerstvenie v sedle by mi veľmi, veľmi pomohlo. Opak bol ale pravdou.
Druhú zastávku
som absolvoval na Marháte. Časť trasy medzi sedlom Havran
a Marhátom som si riadne vytrpel. Striebornicu, Krahulčie vrchy a sedlo Gajda
si ani nepamätám 
Týmito miestami moje nohy preleteli ako víchor.
V sedle Gajda moja hlava navrhla odbočku na Visiace skaly, no nohy rezolútne
povedali „NIE!“. Vôbec sa mi tam nechcelo ísť. Žiadny
kilometer navyše mi „nevoňal“. Ešte pred príchodom na Marhát som
precitol iba na Trhovičnej lúke, kde sa o to postarali dosť
veľké kamene povysýpané na turistickom chodníku / ceste. Pomyslel som si
„ktorý truľo sem tie kamene vysypal?“ Poviem vám, nič príjemné pre
nohy turistu.
Za spomínanou Trhovičnou lúkou beriem fľašu s vodou do ruky a pijem. Slnko už riadne pražilo a ja som tento úkon robil čoraz častejšie. Zrazu zisťujem, že mi vo fľaši zostáva tri deci vody. Prúser. Ihneď prepočítavam. Marhát – Piešťany: 21.5 km. Tri deci vody, to bude asi málo? Pýtam sa sám seba. A viete čo ma v tej zlej chvíli napadlo? Modlitba a prosba k Pánu Bohu, aby dal, aby boli na Marháte nejakí ľudia, ktorí by mi mohli poskytnúť či pivko, či vodu.
Prichádzam, ťažko prichádzam, veľmi ťažko a s krízou prichádzam na
Marhát. Nachádzam miesto, prístrešky pod rozhľadňou, prázdne. Privítala
ma iba dymiaca pahreba po nedávnej návšteve nejakých turistov, ktorí si tu
zrejme aj opekali. Ale…
…moja prosba a modlitba zabrala. Nad stolom na hrade sa na mňa utešene
usmievali dve pivká – Smíchovské Staropramene Dobrí ľudia ich tu
zanechali pre tých, čo budú v núdzi. A práve v tejto chvíli, ten
v núdzi, som bol ja. A to nebolo všetko.
Prvé pivko sa okamžite pakovalo do môjho bruška. Zažil som neskutočné uvoľnenie. Je to, ako keby ste dostali vitamíny priamo do žíl. Než som pivko dopil prišli dvaja turisti so psom. Bol to pár okolo päťdesiatky a prišli sem piknikovať. Z ruksaku rozbalili poživeň, vodu a chystali sa opekať. Oživili umierajúci oheň a pustili sa do opekania. Ja človek zhovorčivý som sa im prihovoril. Boli to ľudia „mojej krvnej skupiny“. Veľmi dobre sme si rozumeli. Pohostili ma koláčikmi, popili sme pálenku a pri rozhovore prišlo na rad aj moje množstvo vody do poslednej časti túry. Ani chvíľu títo dobrí ľudia neváhali a načapovali mi fľašu doplna vodou. Moje ďakovanie nemalo konca kraja. Až sa čudovali, že prečo im toľko ďakujem. Ja som to v tej chvíli tak cítil a musel som im vyjadriť obrovskú vďaku. Ale obrovskú vďaku som vyjadril aj Pánu Bohu. Lebo jeho pôsobením sa toto, čo vám opisujem, stalo. Môže si hovoriť kto chce čo chce, ja tomu verím a tak to je.
Záver
Záverečných 21.5 kilometra prebehlo už pokojne. Predsa len bolo to
príjemne z kopca, iba s jedným kopčekom na trase, ktorým bola
Skalka. Po tom čo som prešiel okolo fotovoltaických
kolektorov na Jeleních jamách privítal ma rozhodujúci rázcestník –
sedlo Kostolný vrch. Červená turistická značka pokračuje
na Bezovec, ale ten nebol dnes mojim cieľom. Zapáčila sa mi modrá
turistická značka vedúca do obce Hubina. Modrá je zároveň aj
Chodníkom sv. Cyrila a Metoda, ktorý ma doviedol až ku
kostolu Svätých Cyrila a Metoda v Hubine. Od tejto chvíle až do cieľa je
to nezáživné putovanie. Najprv po asfalte a potom po hrádzi Váhu až ku
Kolonádovému mostu v Piešťanoch. Moja psychika v tejto časti klesala, ako
padajúce lietadlo z oblohy. Pookriala až v Piešťanoch za Kolonádovým
mostom, kde som zapadol hneď do prvej reštaurácie „Vila Trajan“. Pól
litrová kofola zmizla vo mne ako nič. Na Rázusovej ulici mi Monalisa ponúkla
veľkú zmrzlinu. Samozrejme, že som nepohrdol Takto znovuzrodený som
úspešne doputoval na stanicu k môjmu zaparkovanému autu.
Bola to vynikajúca akcia. Ja som si ju nesmierne užil. Odniesol som
si pár ponaučení. Vôbec nebanujem, že som išiel, že som si zažil
„svoje“ a už teraz sa teším na ďalšiu akciu, ktorá ma už netrpezlivo
očakáva 