Jozef
Dúšo s nami bol naposledy na Silvestrovskej akcii, a to je veľmi dávno, pradávno. Vážne sa však nad sebou zamyslel a zmenilo sa to. Proste sme sa dohodli vtedy a vtedy niekam ideme. Kam, to som mal vymyslieť ja. Dávnejšie som pokukoval práve na tieto miesta. Viacero výhľadov, viacero jazierok a jeden hrad. Už len tá jaskyňa chýbala. A to všetko cestičkami – necestičkami. Možno tie neisté cestičky spôsobili, že sme nakoniec šli iba my dvaja. Alebo vadila tá neistota, kadiaľ vlastne pôjdeme a čo sa nám podarí navštíviť? A možno sa prejavilo obdobie letných dovoleniek…
Ráno, niečo vyše desať minút do siedmej. Zrazu cez otvorené okno počujem prísť nejaké auto. Asi sa tu iba otáča. Tak nie, vypol motor. Letmý pohľad cez okno mi prezrádza, že Dúšo už je tu. A to som si pred chvíľou pomyslel, že by mohol prísť o čosi skôr… Takto aspoň máme priestor na kávičku v Zadarmovciach. No, popravde, aj keby neprišiel skôr, by sme sa tam na tú kávu asi zastavili.
Parkujeme v Sklabinskom Podzámku. Za chvíľu prifrčí autobus, vystúpia z neho dvaja turisti a autobus sa už ďalej nehne. Nie, nepokazil sa. Proste má čas. Ďalej pôjde až o hodnú chvíľu. Autobusárovi sa nechce sedieť vo vnútri, veď sa za tým volantom ešte nasedí. Tak vystúpil aj on. Z turistov sa vykľuli 88 ročná pani a jej syn. Veľmi zhovorčivá pani. Autobusár chvíľu počúva náš rozhovor a vykľuje sa z neho miestny znalec. „Á, Katova skala… zaujímavé stúpanie.“ Pýtame sa ho, ako to vyzerá s hradom. Dokedy je otvorený. Vraj tam bývajú dlho, aj do večera. Takže stíhame a nemusíme otáčať trasu.
Pani medzitým vytiahla z ruksaku časopis „Krásy Slovenska“ a ukázala nám, prečo sem prišla. Na Katovu skalu si už netrúfa. Jej cieľom je hrad. A podľa článku práve dnes je na hrade nejaká akcia, neviem aká, lebo mne oči hneď padli na slová „hradná kuchyňa“. A je to tu. Musíme tú hradnú kuchyňu stihnúť! Zopár ďalších slov prehodených s autobusárom a už vieme, čo potrebujeme. Okomentoval to slovami „Budú mať jedlo navarené najskôr tak okolo obeda“. Takže, keď tam dorazíme niekedy poobede, tak sa nám niečo ujde!
Miestami je to slušný stupák. Autobusár veľmi dobre vedel, čo hovorí. Našťastie to nie je jeden veľký trvalý stupák, pri ktorom si človek šúcha nos o terén i keď stojí rovno na nohách. Je to ideálne miesto na potenie sa. A možno pot na vlastnom čele Dušanovi pripomenul nedávnu príhodu. Nepamätám si ju celú, ale vlastne to je jedno kde to bolo a čo sa pritom robilo, pointa je táto: Dvaja mladí trochu vypapkaní niekam šli konečne niečo robiť. Asi niečo so sebou, lebo tenučký prútik vyzerá úplne inak. Ale toto bol trochu iný pohyb, ako boli zvyknutí. Zrazu jeden z nich hovorí tomu druhému „Prosím ťa, čo to mám to mokré na tom čele?“ Neveríte? Aj Dúšo na začiatku tejto príhody povedal „Jožo, asi mi neuveríš…“ Asi sa tu prejavuje dostatok času venovaný PC, mobilu, telke, jedeniu, vyprázdňovaniu sa, sedeniu v škole… a na ostatné proste nie je čas ani chuť. Sa tak zamýšľam, v akom stave majú naši susedia to školstvo? A sme vôbec na tom lepšie? Myslím, že sa o budúcnosť nemusíme báť…
Výhľady z Katovej skaly sú pekné. Tak pekné, že sme si k nim sadli. Kam sa budeme ponáhľať? Vlastne musíme sa ponáhľať, lebo hradná kuchyňa! No nič, trasu trochu upravíme. Škrtáme ďalší vrch, jednoducho naň nepôjdeme. Veď dnes budeme mať dostatok výhľadov.
Výhľadov je naozaj dosť. Postupujeme utešeným chodníčkom z ktorého je z veľkej časti jeden veľký občas prerušovaný výhľad. A tu zisťujeme drobný problém. Cesty na mape v mobile sú trošku v rozpore s realitou. Niektoré sú, niektoré asi nie sú, a iné vedú trochu iným smerom. Zatiaľ však nič dramatické. Veď celkový smer máme dobrý.
Prichádzame k vyhliadke na kríži. Ledva sa sem zmestíme. Veľa miesta tu nie je. Je tu partia dôchodcov a rodina s deťmi. Ich prítomnosť mi napovedá, že civilizácia nie je ďaleko. Urobíme zopár záberov a v duchu „prví budú poslednými a poslední budú prvými“ a odchádzame.
Už to začína! Pomedzi stromy a listy sa leskne hladina! A stojíme na brehu. Namáhame si oči, hľadáme, ale žiadnej ryby niet. Prichádzajú ďalšie rodiny s deťmi. Je čas pohnúť sa ďalej. A sme pri ďalšom jazierku. Toto je väčšie a krajšie. A dokonca v ňom plávajú ryby! To je krása. A to netušíme, čo nás čaká ďalej.
Zostupujeme Teplickými serpentínami. Od tohto najkrajšieho jazierka totiž idú dolu spolu po serpentínach ľudia i voda. Tie serpentíny sú vlastne vodné serpentíny. Ak by som bol s deťmi tu niekde relatívne blízko, asi by ma rýchlo ukecali, aby sme šli práve sem. Ale asi by som im najprv musel povedať, že to tu vôbec je. A prečo sa tento systém jazierok a potôčikov vlastne volá Teplické serpentíny? Tentoraz za to nemôže voda, ale vrch. Ten sa totiž volá Teplica. Na jeho svahoch ráčil gróf Révay vybudovať toto dielko… Načo ďalej opisovať? Obrázky hovoria samé za seba.
Už nás čaká iba hrad s jeho kuchyňou. Možno preto máme taký rezký krok. Žalúdok zavelil. Dúšo čoraz častejšie spomína dobrú fazuľovú polievku. Čakaj kámo, čakaj, možno sa dočkáš, a možno nie… Klasika, postupujeme uzučkou cestičkou cez hustý porast. Zrazu autostráda plná blata. Asi tu niekde ťažili drevo. A čo sa v takýchto prípadoch stáva? Áno, správne, postupujeme po jednom z brehov autostrády a nevšimneme si, že náš úzky chodníček medzitým z autostrády odbočil preč. No, museli sme si všímať aj iné veci, aby sme netreskli. To vlastne nebola ani lesná cesta, ale hlboká jama plná blata… A my sme balansovali na jej okraji a pokúšali sa vyhnúť stromom. O chvíľu sme si však svoju chybu uvedomili a úspešne aj napravili.
Hrad na dohľad! Aká vlajka na ňom vlaje? Je ešte v našich rukách? Čo tam po vlajke. Podarilo sa zachrániť hradnú kuchyňu? Dymí sa z nej? Odniekiaľ sa dymí. Asi sme to stihli. A to sme sem dorazili niečo pred treťou hodinou. Kupujeme si lístky a pre istotu sa pýtame na hradnú kuchyňu. „Holúbky práve servírujú, tie sa Vám už neujdú.“ Vraví chlapík pri vchode, ale optimisticky zároveň dodáva „ale máme dobrú fazuľovú polievku a … však uvidíte.“ Zase ti to vyšlo Dúšo. Chcel si fazuľovú, máš fazuľovú.
Už nám nakladajú polievočku! A čo to tam je, to vedľa? Tá hrubá chlebová placka? To je k polievke? Asi sme v raji. Síce stredovekom, ale aj tak raji. Hádžeme pohľady po tom stredovekom chlebíku, asi ako chlap po svojej žene pred svadbou. Pohľady zabrali, namiesto jedného kúska si môžeme k polievke zobrať dva.
A čo ďalej? Na rad prichádza pracovníčka zo SAV a rozpráva o živote na stredovekom hrade. A my si k jej výkladu dáme stredoveké pirohy. Vyzerajú úplne inak, ako tie naše dnešné. Vraj sú najprv varené a potom pečené. Tieto sú vo vnútri plnené lekvárom a na vrchu tróni mak. Dúšovi chutila viac fazuľová polievka. Bodaj by nie. Básnil o nej už zopár kilometrov pred hradom. Aj tá polievka bola trochu iná, ako naše. Vraj dolniacka. Takže dnes sme šli z dolniakov na horniaky len preto, aby sme si tu dali dobrú dolniacku fazuľovicu…
