Vinco
MOTTO
Trnavská stovka je ako droga. Keď ju raz ideš, potom ju chceš ísť znova a znova.
Úvod
Na Trnavskú stovku som sa veľmi tešil. Myslel som si, že pôjdem na
stovku sám, lebo Roman zostal utajený, ja som mu nevolal, nevedel som či ide.
A keď už som sa chystal akciu vložiť na stránku, zrazu už tam bola
vložená. Roman ma predbehol 
Ani sekundu som neváhal s prihlásením sa.
No tento rok to malo byť iné ako po roky minulé. Prvý krát v histórii sme
nemali byť len dvaja. Účasť prisľúbili aj ďalší naši členovia. A tak
samy vidíte, že sa nás na TT-100 zišlo neúrekom – až osem kusov.
Nevadilo, že niektorí dopredu avizovali, že ju nepôjdu celú, väčšia
partia je lepšia.
1. Kontrolný bod – Kamzík registrácia (3 km)
Po vystúpení z vlaku v Bratislave na hl. st. sme sa pokope presúvali na Kamzík k registrácii. Roman a Samo ešte chýbali. Pred príchodom vlaku do Leopoldova som volal Romanovi, aby vedel v ktorom vozni sme a on mi odpovedal, že vlakom nejdú, ale do Bratislavy sa dopravia autom. Predbehnem a poviem, že so Samom a Romanom sme sa zvítali až na Pezinskej Babe.
Pri ceste na Kamzík som sa zoznámil aj naživo s Máriom. Je to správny chlapík, ktorý ide Trnavskú stovku prvý krát a inšpirovalo ho moje video z predchádzajúceho ročníka. V komentári mi písal, že by sa chcel som mnou stretnúť a tak sa mu to na začiatku trasy podarilo.
Na Kamzíku, keď si všetci splnili psiu povinnosť a zaregistrovali, ochotne zapózovali pre pamätnú spoločnú fotografiu a potom už vyrazili hltať prvé kilometre Trnavskej stovky.
2. Kontrolný bod – Biely kríž (13 km)
Na Bielom kríži bola prvá prestávka. Mnohí tu absolvovali raňajky a ten kto chcel mohol si dopriať aj pivečko či kofolu. Osobne som si dal kofolku, lebo pivečko by mi tak skoro asi ublížilo. Od tejto chvíle sa dá povedať, že každý išiel sám za seba. Je to aj prirodzené, lebo každý má svoje tempo. Ja už z minulých ročníkov viem, že Trnavská stovka sa ide rezko. Tu nie je čas na kochanie sa, ako si predstavoval Rado. Bol veľmi prekvapený ako rezko všetci idú. Proste na stovke je to tak. Limit je limit. Máš 24 hodín na to, aby si sa pokúsil dôjsť na Brezovú a priestor na nejaké dlhé prestávky nie je.
3. Kontrolný bod – Pezinská Baba (26 km)
Aj na Pezinskej Babe sme ešte boli pokope. Dorazili sme postupne, ale čas oddychu nás na chvíľu spojil. Ako som spomínal tu sme sa spojili aj s Romanom a Samom. Všetci sme sa riadne občerstvili. Ja som sa posilnil fazuľovicou a prvý krát okoštoval aj pivo. Kofola bola samozrejmosťou.
Na Pezinskej Babe skončili naši mladí. Marietka a Miro. Marietka mala nejaké zdravotné problémy a tak to nechceli siliť. My ostatní sme sa postupne vydali na ďalšiu trasu.
Ja som išiel vpredu a postupne sa pridával na chvíľu k partiám ľudí. S každým som si dobre pokecal a dozvedel, že už mnohí vedia o našom spolku a našich predsedoch a niektorí si už aj všimli nalepené naše klubové nálepky na vrcholoch. Mňa táto správa potešila a hlavne to, že si už aj pozreli moje video z predchádzajúcej Trnavskej stovky.
4. Kontrolný bod – Čermáková lúka – (37 km)
Na Čermák som už prichádzal sám. Ani neviem o koľko boli ostatní vzadu. Ja som na kontrolných bodoch nechcel dlho stáť, lebo viem ako to chodí. Čím viac kilometrov má človek v nohách, o to ťažšie sa po prestávke rozbieha. Na Čermáčke som si chcel doplniť vodu, ale keď som zbadal, koľko turistov tam čaká pri prameni v rade na vodu, vzdal som to. Vrátil som sa ku kontrole a nechal si opečiatkovať Kontrolný list. A bez váhania som vyrazil.
Pri Hubalovej som stretol ďalšieho skvelého chlapíka a prehodil počas desiatok minút pár viet. Pri stúpaní a hlavne pri zliezaní Taricových skál sa hovoriť príliš nedá a tu sme sa aj rozdelili.
5. Kontrolný bod – Sološnicka dolina (45 km)
V Sološnickej doline to žije. Veľa ľudí tu odpočíva a aj veľa končí svoju púť. Pochopiteľne, lebo strašiakom im je asi výstup na Vápennú po 45 kilometroch v nohách. Čas na prestávku som využil na doplnenie vody a dovolil som aj jednému zlatému moku – pivu ponoriť sa do mojich hlbín. Zapasovalo náramne. Pravidlo, nikde nestoj dlho, lebo sa nepohneš mi zavelilo „už choď“. A ja som poslúchol.
Vápenná – nie je to kontrolný bod, ale dá zabrať
Na Vápennú sa mi stúpalo opäť ako minulý rok parádne. Dnes som
potreboval tri kratučké zastávky na malý oddych. A možno som sa zastavoval
aj preto, že za mnou išla pekná dievčina – Monika a ja som ju chcel
potiahnuť 
Ale nie fyzicky ale imaginárne. Veď viete. Je dobre, keď
niekoho pred sebou vidíte a ťahá vás aspoň „za oči“.
V pohodičke ma privítala Vápenná plná turistov. Moje nohy boli vo vynikajúcom stave. Stále ma ochotne niesli. Krátka prestávka mi poslúžila na občerstvenie a atmosféru Vápennej som si schoval do krabičky s názvom GoPro. Aj preto ste si mohli pozrieť fotky a video.
Po naozaj krátkej prestávke som pokračoval ďalej. Možno ma z vrcholu vyhnali aj tmavé oblaky, ktoré sa nebezpečne blížili a kopili. Zažiť dážď pri zostupe chrbáta Vápennej po klzkých kameňoch nie je to pravé orechové.
6. Kontrolný bod – Amonova lúka (53 km)
Vykúpením po trmácaní cez kamene Vápennej je Amonova lúka. Organizátori tu pripravili klasické občerstvenie chlieb so šmaľcom a cibuľou. Smola. Mne sa neušiel. A dokonca niektorým sa ušiel aj guláš, ktorý tu jedna partia varila. Zase nič. Odchádzam bez guláša, ale s pečiatkou v Kontrolnom liste a čaká ma nekonečný zostup do Bukovej. Aj tu pred Brezinkami kecám s partiou chlapíkov. Tesne pred Bukovou ma dobehol dážď. No nič strašné to nebolo aspoň ma schladil.
7. Kontrolný bod – Buková (65 km)
Na Bukovú prichádzam ešte za svetla. Je to prvý krát, čo chodím na stovku. Opäť to v reštaurácii U Štvrťáka žilo. Aj tu niektorí turisti končia svoju púť a asi viac ako inde. I tak je to parádny výkon – dôjsť až sem. Ale ja dnes nemienim tu končiť. Hlava by mi to nedovolila a nohy tiež, lebo sú vo vynikajúcom stave.
Od Romana viem, že na Bukovej sa treba poriadne najesť. Presvedčil som sa o tom už minulý rok a tak som Romana poslúchol. Gulášik, pivko a kofola do mňa padli ako do bezodnej jamy. Bruško mi okamžite hlásilo – som plnééééééééé, môžeme ísť. No nie hneď. Už dopredu bolo rozhodnuté, že na Bukovej sa „prebalím“ a vymením ponožky. Učinil som tak na záchode, nikde inde sa to nedá. Možno by organizátori mali porozmýšľať, či by sa na tieto účely nedala vyčleniť nejaká miestnosť. Na záchode s mokrou podlahou je to o hubu.
8. Kontrolný bod – Dolina Raková (75 km)
Vyrazil som už za tmy. Čelovku je treba mať na sebe, aby bola cesta po asfaltke bezpečná. Vodiči áut si to na tomto úseku až po kameňolom s nami turistami riadne užijú. Asi po pár sto metroch som dobehol chlapíka. Išiel sám a potichu a tak som sa mu prihovoril. Pomyslel som si, že vo dvojici sa to lepšie na noc táhne. Peter, tak sa volal, veľmi neprotestoval a dovolil mi moju prítomnosť. Po pár metroch sme už boli kamaráti. Dozvedeli sme sa spoločne, že obidvaja robíme na atómke a hneď boli rozhovory „otvorenejšie“. Z odstupom času môžem konštatovať, že spoločná cesta mala prínos. A nešli sme len dvaja. Lebo v tom čase, keď sme sa dali dokopy pridal sa k nám aj tretí. V trojici sme išli až do cieľa.
Dolina Raková to je kontrolný bod, kde to vždy žije
naplno. Aj teraz tomu tak bolo. Neskutočný diskdžokej, milá mladá dievčina
za pivnou pipou a chlapíci, čo pre nás pripravili cesnačku a živánsku.
Proste parádna partia. Ja som si tu parádne oddýchol, porozprával sa s nimi
a pojedol cesnačku. Kriticky však musím ohodnotiť cesnačku – musím!
Chlapci do nej dali stráááááááááááášne množstvo cesnaku.
Strúčiky v celku (asi osem som ich mal v polievke) a keď som jeden dal do
úst a rozhrýzol, skoro som sa došťal. Brŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ. Pravdu?
Nedojedol som ju. Ešte že som mal pivo, poslúžilo ako hasivo požiaru
v mojich ústach. Ešte, že som si neprdol, to by bolo zle Hoc
nerád musel som pokračovať. Z Doliny Rakovej sa ťažko odchádza
9. Kontrolný bod – Dobrá Voda (85 km)
Dlhá, predlhá je cesta na Dobrú Vodu. A hlavne výstup na Mihalinovú. Ale potom to je dole kopcom a to sa dá. Keď som zbadal prvé svetielka domov pookrial som. Nohy už boli unavené no nie na odpis. To v žiadnom prípade a hlava všetko to riadiaca v perfektnej kondícii. Ukončenie na Dobrej Vode by som s hlavou neuhádal. Ani pomyslieť. Vynikajúco som sa cítil. Pomohlo mi aj pivko. Zasyčalo v mojich útrobách a banujem, že som si dal iba jedno. Po krátkej prestávke sme s Petrom vyrazili.
10. Kontrolný bod – chata Ostrá Úboč (97 km)
Kto už išiel Trnavskú stovku vie, že posledných 10 kilometrov je najťažších. A toľko presne chýba do cieľa. Posledné stúpanie na Slopy vás preverí, ale potom príde sladká odmena – pozvoľný zvlnený terén dá oddýchnuť vašim nohám. Adrenalín s blížiacim sa úspechom robí divy.
V tejto časti a aj kúsok pred, po našom boku išiel, odhadujem 70. ročný pán a veľmi dobre mu to šliapalo. Klobúk dole Pane. Pomyslel som si, či aj ja budem v jeho rokoch takto chodiť. Ja by som chcel, ale uvidím čo život a Pán Božko prinesie.
Chatu na Ostrej Úbočí sme navštívili iba kvôli pečiatkam a pokračovali ďalej.
Cieľ – Brezová pod Bradlom, R. S. Matejková (100 km)
Posledné dva kilometre som išiel už v tranze. Dokonca sa nohy dali aj do behu a to akosi automaticky. Veď viete, že dole veľmi rád bežím. Ja sa niekedy, keď sa to dá, riadim priamou úmerou: „únava nôh je priamo úmerná času pobytu na nohách“. To mi prebleskne vždy hlavou, keď sa cestička zvažuje dole. Dobojované. Ešte za tmy prichádzam na Matejkovú do Brezovej pod Bradlom.
Záver
Som unavený ale nesmierne šťastný. Opäť som to dokázal. Ale hlavné, čo je na tejto akcii, je jedinečná atmosféra, priateľskí ľudia počas celej trasy a vynikajúci organizátori a všetci, čo sa na Trnavskej stovke podieľajú.
Škoda, že som do cieľa prišiel sám, že ostatní skončili na Bukovej. Búrka a dážď im zhatili plány. Nevadí, aj tak to je parádny výkon.
Na budúci rok bude jubilejný 50. ročník Trnavskej stovky tak pevne dúfam, že nám zdravie dovolí opäť vyraziť na trasu výnimočnej Trnavskej stovky.
Ďakujem Pánu Bohu a o rok dovidenia.
