Jozef
Dnes nie je cieľom samotný cieľ, ale cesta. Kadiaľ bude viesť ešte nevieme. Včas sa to však dozvieme. Aspoň dúfam. Sprevádza nás miestny znalec. Naozaj pozná svoje okolie. Má o ňom závideniahodný prehľad. Ledva som zaparkoval, už ma zdraví a hovorí „šiel si ku mne tadiaľ a tadiaľ… ale rovnou cestou si nešiel. Odbočil si tam a tam…“ Pravdu vraví, keška bola bokom. Zhodou okolností prišiel k svojmu rodičovskému domu ako prvý a po ceste stretol nás…
Ďalšie prekvapenie. Síce tu parkujeme, ale odtiaľto neštartujeme. Odvezieme sa autom do vedľajšej dediny. Naozajstným veteránom. Chlapov narodených v roku výroby tohto terénneho vozítka viac zaujíma dôchodok ako ženy. Dezén, ako má byť a tá svetlosť! Šikovné autíčko. Aj sa doňho všetci zmestíme. Len musím trošku skláňať hlavu. Asi bývali ľudia pred šesťdesiatymi rokmi nižší ako my.
Prvé stúpanie, prvý kopček, prvá keška. Vlastne nie. Nenašli sme tu žiadnu kešku. Dokonca ani výhľady. Nevadí, veď je to len prvý kopček zvaný Kostrín. A tuto, kúsok vedľa, je zase Predný brloh. Kto vie prečo sa Predný brloh volá brloh a Kostrín nazvali Kostrínom? Hmm, radšej my na ten brloh nejdeme a z Kostrína čo najskôr odídeme!
Konečne vyhliadka. Meno nemá. Pauzička. Je tu Roman aj Samo. Takže pauzička s množstvom vtipov. My ostatní sme hlavne počúvali a smiali sa… Po vyhliadke sa nám do cesty postaví drobný problém. Chodníček tak nejak zmizol. Zato sa objavila pred nami hotová priepasť. Po detailnejšom prieskume daného problému zisťujeme, že to pôjde. Celkovo to dolu chodieva, občas takmer samé. Gravitácia rada pomôže…
A sme znovu hore. Tentoraz na vrchole zvanom Vres. Utešený kopček. Tu dub, tam kamienok, opodiaľ výhľad… Znovu máme dôvod na prestávku. Tentoraz je vtipov pomenej. Do popredia sa dostávajú spomienky.
Niektorí členovia výpravy začínajú byť unavení. Preto sme sa rozhodli trasu trochu skrátiť. Ale, aby to nebolo na úkor dobrodružstva, musíme prekonať dva vodné toky. Ponad jeden vedie lávka. No, slovo lávka je dosť honosné pre tú drevenú dosku. Roman sa rozhodol obetovať. Pôjde posledný. Musí, inak by sa mohlo stať, že po jeho pokuse o prechod by tam bola zlomená doska. A ostatní za ním by už museli preskakovať.
Za zmienku stoja aj miestne duby. Je ich viac. Takí malí pamätníci. Aspoň hrúbka ich kmeňov napovedá, že majú viac ako sto rokov. Len sú trochu bokom turistického chodníčka. Vďaka Samovi sa však k ním dostávame…
Musíme preskakovať. Nie, Roman za to nemôže. Do cesty sa nám postavil ďalší vodný tok. Tentoraz bez drevenej dosky. Veru, túto časť musíme niekedy zaradiť do nejakej z budúcich akcií…