Jozef
Dni sa nám skracujú, teploty klesajú a príchod snehu sa pomaly, ale isto blíži. Ak nie v našich južných mestách, tak určite v našich horách. I tých nižších. Preto si už nevyberáme ďaleké miesta na turistiku a i dĺžku trás prispôsobujeme skracujúcim sa dňom. Teda, tak aspoň znie teória. V praxi to občas nevyjde. Dnes padla voľba na túto oblasť. Kopce to síce nie sú vysoké, skôr majú pahorkatinový ráz, ale je to kraj malebný. Teda, aspoň dúfame a ideme sa o tom presvedčiť na vlastné oči.
Parkujeme v Bošáci pri kostole a hneď už je problém. Toto sa môže stať iba v spolku Pata a Mata! To nevymyslíš. To proste musíš zažiť. Auto zaparkované, turistické topánky obuté, je ten pravý čas na štartovné. Čo také si dať v Bošáci známej slivovicou? Jednoznačne slivovicu. Lenže nie odtiaľto. Ani krajinu sme netrafili. Je zo Srbska. Ako sa k nej jej bývalý šťastný majiteľ dostal, snáď ani sám nevie. Našťastie domáci nemajú žiadne podozrenie zo znesvätenia ich posvätnej pôdy inou slivovicou. Letmý pohľad do štamperlíčka jej pôvod neprezrádza. Keby domáci pôvod našej slivovice vedeli, tak nás ženú kade ľahšie. Takých tu veru nepotrebujú!
Našťastie sa zásoby našej slivovice minuli pomerne rýchlo. A navyše, na svoju obhajobu môžeme smelo povedať, že sme sa poctivo zastavili aj pri bošáckej pálenici, ale bolo zatvorené. Síce ten plot nebol vysoký a nevyzeral nejako odstrašujúco, ale ten pes za ním už áno.
Mám šťastie. Chalani si začiatočný asfalt príliš nevšímajú. A nebude ho dnes zrovna málo. Nejaký ten kilometrík na začiatok. Niečo necháme i na stred a nevyhneme sa mu ani nakoniec. Lenže dlho sa nevideli a majú si čo povedať. Občas aj ja niečo poviem, a pritom sa slovu asfalt vyhýbam, ako sa len dá. Proste šťastie.
Znovu stojíme. Tentoraz pred pomníkom generála Štefana Jurecha. V minulosti som sa zaujímal o históriu, a preto som čo to o jeho pôsobení vedel. I keď musím priznať, že nie veľa. Som netušil, že pochádzal práve z Bošáce. Nemal to ľahké. Slúžil v troch armádach. A nakoniec musel nejako žiť medzi komunizmom a nacizmom. Velil aj Rýchlej divízii na východnom fronte. Spolu s antifašisticky zmýšľajúcimi dôstojníkmi na prelome rokov 1942/43 pripravoval prechod divízie na stranu Červenej armády. To sa však nakoniec nepodarilo. V novembri 1943 sa o tomto pokuse dozvedeli úrady a generál Jurech bol zatknutý. Pre nedostatok dôkazov bol neskôr prepustený. Po vypuknutí SNP bol v budove Ministerstva národnej obrany v Bratislave znovu zatknutý. Bol vypočúvaný Gestapom vo Viedni a potom väznení v Brne. Neskôr bol prevezený do koncentračného tábora Flossenburg, kde bol popravený.
Plánoval som túto akciu, plánoval, ale až k takejto dokonalosti som ju neplánoval dotiahnuť. Proste ma to nenapadlo. Dva významné stromy sa nám mali postaviť do cesty, 200 ročná hruška a 350 ročná oskoruša. Nakoniec sme najprv narazili na 120 ročnú jabloň. A nielen narazili. Okoštovali sme z jej jabĺčok. Proste sa Dúšo zohol, zdvihol a zahryzol… A my sme ho v tom nenechali samotného.
Blížime sa k hruške. Prichádzame neskoro. Už niet na nej žiadnej hrušky. Napriek tomu mľaskáme. Síce naprázdno, ale príde deň a bude to naostro! Dostali sme totiž zaujímavý typ. Párik dôchodcov sa kúsok od hrušky dal s nami do reči. Nie, fakt, Vincent za to nemôže. Tentoraz sa to zomlelo nejako samé. A oni, že reku tuto „kúsok“ na Mikulčinom vrchu mávajú na Zelený štvrtok zelené pivo. A máme plán na Zelený štvrtok! Ale to až na budúci rok…
Trochu sa nám to komplikuje. Sme dopredu varovaní, ale pre nás už je neskoro. To dopredu nebolo dostatočne dopredu. Tých 400 metrov nestačilo. Inakadiaľ to proste nejde. Občas už aj počuť streľbu. Narážame na statickú rojnicu poľovníkov. Sú čiastočne rozvinutí aj na náučnom chodníku. Väčšine z nich nevadíme. Prechádzame poza ich chrbty. Horšie to je pri konci. Posledného z nich oslovíme, či je posledný, aby sme niekomu nevbehli do rany. Za ním sú ešte ďalší dvaja. Tých už pre stromy nevidíme. Rukou nám ukáže kadiaľ máme ísť, aby sme ich bezpečne obišli.
Po zopár desiatkach metrov zisťujeme, že tadiaľto to moc nejde. A zrazu sme v húštine. Zatiaľ síce v správnej časti, ale je to naprd. Práve tu sme sa zrovna v tomto čase nechceli ocitnúť. Stále obchádzame, ale pre istotu dávame o sebe vedieť svojimi hlasmi. Poslední dvaja poľovníci nás začuli. Z našej prítomnosti moc nadšení nie sú. My z ich tiež nie. Nakoniec sa bezpečne podarilo obísť. Ocitáme sa na lúke. Pod nami je dedinka Haluzice. Už sa nesmieme toľko motať, lebo čas tlačí. Aby sme aj za svetla prišli k autu.
Preto si nevychutnávame Haluzickú tiesňavu až tak, ako by sa za iných podmienok dalo. V ruine opevneného kostolíka mi chalani ešte čo to dovolia, ale vidím, že nesmiem príliš vymýšľať. Takmer najnutnejšie zábery a ide sa na rozhľadňu na Hájnici. Ako sa vraví, „čo sa za mladi naučíš, na starosť ako keby si našiel…“ Asi mám dostatočne smutné oči, lebo zase môžem tu a tam trochu… stíham, čo sa dá. Našťastie k autu to už nie je ďaleko. Za takú pol hodinku sme pri ňom. Podstatné je, že skôr, ako zmiznú posledné lúče slnka…