Detail akcie Cesta hrdinov SNP na východe #4 / Telgárt - Dobšinský kopec

Úvod

Pôvodne som chcel napísať aj o doprave a ubytovaní v Dedinkách, ale Jozef túto časť už opísal vo svojom komentári. Takže ja chcem iba veľmi pekne poďakovať Radovi, že sa podujal na dopravu do Dediniek, ale hlavne za vyčerpávajúci dovoz domov po stredajšej druhej časti SNP-éčky.

Prvý zážitok

Nikdy som sa neviezol železničkou medzi Margecanmi a Banskou Bystricou. V minulosti som na Dedinkách bol, ale bolo to ešte za slobodna, keď sme tu boli na výlete s Renátkou. Vtedy sme sa ale neviezli vláčikom ale lanovkou na Geravy. Takže teraz to bola pre mňa premiéra. Veľmi som sa na jazdu Chmarošským viaduktom a Telgártskou slučkou tešil. Môj sen sa splnil a mám z toho pekný zážitok. Unikátna je aj zastávka vláčika, hneď po výjazde z tunela Telgártskej slučky. Po vystúpení sme neodolali ponuke odfotiť sa s fotogenickým Telgártskym tunelom.

Druhý zážitok

Tento zážitok sa dostavil po pár sto metroch za Telgártom. Po pravej strane, hneď pod Chmarošským viaduktom sa nachádza unikátna kaviareň DEPO Café. Je to starodávny vagón peknej perleťovej zelenej farby so zlatými oknami a ústredným nápisom „DEPO Café“. Rannej kávičke sme nemohli odolať. A naozaj, robia tu výbornú kávu. Každému odporúčam návštevu. Vychutnáte si tu kávu v príjemnom prostredí s výhľadom na okolité kopce a hlavne na Chmarošský viadukt.

Tretí zážitok

Asi po 1.5 kilometri putovania sme prišli k prameňu rieky Hron. Pre nás chlapcov zo západu Slovenska je zážitok navštíviť prameň nejakej veľkej Slovenskej rieky. Navyše tento je iba pár metrov od cesty, takže je možné tu zastaviť aj autom pri jazde okolo. Okrem prehliadky sme mali možnosť sa aj porozprávať s pracovníkom povodia pri odpočte prietoku, ktorého sme tu práve zastihli. Chvíľu sme pri prameni pobudli a pofotili pár záberov. Ja som zapísal návštevu členov spolku do knihy „Pošta z Hrona“ a zanechal som aj na domčeku knihy nálepku spolku. Okrem toho si PAT a MAT vyžiadali jednu fotku priamo „na prameni“, tak som im vyhovel 

Štvrtý zážitok

Postupne ako sme stúpali vyššie na hrebeň, začal sa nám ukazovať zaujímavý kopček. Mali sme ho už potom ustavične pred očami a o to viac sme sa tešili na jeho návštevu. Ako každý, ani tento nie je zadarmo. Na kopček treba vystúpiť, dobre si máknuť, lebo žiadne výhľady nie sú len tak bez námahy. A poviem vám – oplatilo sa. Borovniak je krásny výhľadový kopec a pri návšteve tejto časti Slovenského raja je ho treba navštíviť. Na vrchu sme pobudli dlhšiu dobu. Jozef tradične vrchol zmapoval „lietajúcim ftákom“ On si to určite zaslúži. Súčasťou vrcholu sú lavičky, pekný drevený kríž, ale hlavne impozantné výhľady na Kráľovú hoľu a Vysoké Tatry. To treba zažiť. Počasie sme mali pekné slnečné umocňujúce zážitok. Psychicky i fyzicky sme si dokonale oddýchli, posilnili sa a návštevu oslávili pivečkom. Odchádzali sme s príjemným zážitkom a prekrásnou spoločnou fotkou, ktorú obohatila Kráľova hoľa.

Piaty zážitok

Zažil som ho ja a aj moji spolu-putujúci na najvyššom vrchu Slovenského raja na Ondrejisku. Kopec nie je výhľadový. Jeho návštevu sme pojali iba ako povinnosť, keď sme sa ocitli v jeho blízkosti. Ja som si z neho odniesol kamienok ako spomienku, keď už nebudem môcť chodiť  

Šiesty zážitok

Opäť sa nám priplietol pri hltaní trasy do zorného poľa zaujímavý kopec. Vedeli sme o ňom a nechceli ho obísť. Odbočka k nemu od červenej nebola dlhá. Pri stúpaní k vrcholu sme narazili na diviaky, ale tie sa rozpŕchli keď nás zbadali. Boli sme štyria a asi sme mali prevahu , tak nás nechali na pokoji Tým kopcom je Strmá prť. Ponúka pekný skoro 180 stupňový výhľad. Kamienok z jeho vrcholu samozrejme putoval do ruksaku a aj Jožo si prišiel na svoje. Aj tu mal prácu s hľadaním kešky, ako už pred tým na každom predchádzajúcom vrchole. Po dokochaní sa sme pokračovali.

Posledný zážitok

Kým sme prišli k tomuto zážitku, naplno sme si užili na našej trase krásne scenérie Slovenského raja – SNP-éčky. Slovenský raj je pekná oblasť s peknými lesmi, zaujímavým rastlinstvom a schovanými pred zrakom turistu zvieratkami.
Tým posledným zážitkom bol pobyt a oddych pri chate Gápel. Je to príjemné miesto s jazierkom a dá sa tu aj osviežiť studenou vodou z prameňa. My sme využili aj kryté posedenie i osvieženie. V horúcom a slnečnom počasí sa to náramne hodí. Plní energie sme potom vyrazili na poslednú časť trasy, ktorá viedla cez Dobšinský kopec dole do Dediniek.

Záver

Úspešnejší záver tejto túry sme si ani nevedeli predstaviť. Po tom, čo sme sa na chate Nataša osprchovali a zišli dole do reštaurácie Penzión Pelle zažili sme, (teda aspoň ja), gastronomické orgie. Každý si vybral jedlo dle své chuti. A ja som si vybral jedlo opäť očami a nie rozumom A tak som sa po večeri do chaty Nataša kotúľal.

Ďakujem pekne všetkým za spoločnosť a za nezabudnuteľné zážitky, na ktoré určite dlho nezabudnem a niektoré si budem pamätať aj do konca života. To viete, zo zážitkov sa rodia legendy a teda ja ich už mám na rováši dosť  

Kapitola I. – Ubytovávame sa

Plán je jasný a zatiaľ vychádza. Najprv do práce a potom, poobede ideme! Rado nás jednotlivo vyzdvihuje podľa stanoveného času doslova na minútu presne. Vyrazil o 16-tej a každých 15 minút naloží jedného z nás. Kiež by aj spoje v našej slávnej republike chodili tak načas, ako jeho auto… Sa podľa neho dali nadstavovať hodinky. Aj trasa je jasná a neodchýlili sme sa z nej ani o meter. Po Banskú Bystricu to poznáme a potom sa uvidí…

Cesta ubieha v štandardnom režime. Občas sa nejaký kamionista rozhodne, že práve teraz je tá správna chvíľa obiehať iný náklaďák idúci asi o pol kilometra nižšou rýchlosťou. To že ďalšie tri osobné autá kvôli nemu musia flekovať si snáď ani nevšimne. Veľká vďaka za takýto štandardný režim! Práve takéto situácie udržujú šoféra bdelého a nezaspí nám za volantom… Ani kávu nepotrebuje!

Jéj, už sme v Banskej Bystrici. Počkať, ale na R1 už nie sme. Jáj, to je tá blbá križovatka. Tak nie, žiaden omyl. To sme chceli. Odbočili sme správne, lebo Lidl. Niektorí nemajú čo jesť na raňajky a aj na túru by bolo niečo vhodné, pokiaľ možno ľahké, malé a dostatočne výživné…

Tak, a v Lidli to nenakúpime. Nie, že by sme nešli okolo, ale sa nám k nemu nepodarilo odbočiť. Môže za to blbé značenie. Alebo naša chvíľková nepozornosť? Blbé značenie znie lepšie. Čím bližšie k Lidlu, tým menej tabúľ informujúcich o tom. Nemal by to byť až taký problém, veď Lidl je dosť veľký a budova má charakteristický tvar. Má, ale nie tu. V tej budove je narvaných podstatne viac obchodov. O tom, že tam je Lidl informuje iba malá tabuľka. Vidieť sme ju videli, ale na rozhodnutie či už tu odbočiť sme mali iba zopár sekúnd. No nič. Bystrica je na Slovenské pomery veľké mesto. Snáď tu ešte nejaká možnosť bude.

Teória o Banskej Bystrici ako o „veľkom“ meste vychádza. Parkujeme ani neviem pri čom, ale vo vnútri je okrem iného aj Billa. Ja mám síce všetko, čo potrebujem, ale zo zvedavosti idem s ostatnými dnu. A vraciam sa s makovníkom. Kúpil som ho pre istotu. Zicher je zicher.

Práve večeriam zicher zakúpený v Banskej Bystrici. Drobná odchýlka od pôvodného plánu. Počítali sme totiž s večerou v reštaurácii. Nie, že by kúsok od nášho ubytovania nebola, ale má neúprosné otváracie hodiny. Otvorené iba do 20-tej. Nevadí, otvárajú ráno o 08-mej. Raňajky budú tam.

Keďže zajtra ráno nevstávame tak skoro, je priestor na jednu partičku farára. Kto prehrá, má o kartu menej. Väčšinou prehráva Vincent. Nie však tu. Celkovo hru vyhral! Asi ešte stále na neho pôsobí košický amulet. Fyzicky ho tu síce nemá zo sebou, ale pred očami určite! Rozmýšľam, či v Košiciach vyhral aj niekto iný ako Vincent. Nejako si neviem spomenúť… No, ale už je dosť hodín, treba ísť spať.

Kapitola II. – Tri najvyššie vrchy Slovenského raja

Vlak nám ide až o 09:30 hod., takže sa s raňajkami môžeme poihrať. Máme času dosť! Osem hodín! Šup, šup! Ideme do reštaurácie! Raňajky volajú! Prázdny žalúdok sa už teší! Zase jem bystrický makovník. Zostala mi ešte polovica z večere. Reštaurácia bola totiž zatvorená. Napriek tým všetkým uisteniam na dverách. Zamknutých dverách. Asi nefunguje. Kľučka so zámkom možno, ale reštaurácia asi nie. Radšej si kúsok makovníka nechám pre istotu aj na večeru.

Čakáme na vlak. Tešíme sa ako malé deti. Nik z nás dávno necestoval vlakom. Už si ani nevieme spomenúť, aké to je. A vraj na trati je niekoľko tunelov! Už sa blíži vlak! Naša radosť nemá konca. Máme však vážnu konkurenciu. Sú tu aj rodinky s deťmi. Jedno malé dievčatko od radosti tak zvýsklo… Toto nedáme. Takto výskať, to nie. Takýto potenciál proste chlapské hrdlo nemá. Prehrali sme v súťaži o väčšiu radosť z jazdy na vlaku s deťmi. Ale bolo to tesné!

Pozor! Už to bude! Blíži sa tunel! Tak nie. Podľa mapy na mobile ešte v tuneli nie sme. Počkať. Prečo tak zle vidím na mapu? Ahá! Tunel! Vo vagóne to žije. Vypukla veľká nespútaná radosť. A Vincent natáča… a vlastne nenatáča našu radosť. Nestíha. Má niečo dôležitejšie na práci. Natáča totiž tmu v tuneli. Snáď to dá aj do videa…

Takto neskoro sme ešte túru snáď ani nezačínali. Už je desať hodín. Žiadne flákanie! Nastupuje rázne tempo. Už len to tempo udržať. A je po tempe. Vydržalo nám celých 200 metrov. Môže za to „Depo Café“. Sifón ku káve nemali, tak si niektorí z nás dali pivo. Tak nakoniec mylná informácia. Sifón je, ale ja už mám pivo. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré…

Hmm, toto nevyzerá dobre. Dvanásť hodín preč a my sme ešte neboli ani na jednom z troch najvyšších vrcholov Slovenského raja. Do Dediniek asi ráčime prísť až po tme a budeme asi znovu bez večere. Ešte, že som si prezieravo nechal kúsok bystrického makovníka ako železnú rezervu. A na raňajky ma čaká orechovník.

Zlepšuje sa to! Ešte nie sú ani dve hodiny a my už sme na druhom najvyššom vrchu, na samotnom Borovniaku (1 268 m). Sú odtiaľto pekné výhľady na Kráľovu hoľu a dokonca vidieť aj kúsok z našich Vysokých Tatier. Síce sme na vrchole pobudli trochu dlhšie, ale teraz to začne mať rýchly spád. Teda, nie hneď, najprv trochu sklesáme, aby sme mohli vystúpať na najvyšší vrch Slovenského raja Ondrejisko (1 270 m). Tento vrch, na rozdiel od Borovniaka, patrí do kategórie „vystúpili sme naň, aby sme mali fajku, že sme na ňom boli.“

Strmá prť s nadmorskou výškou 1 199 m je tretím najvyšším vrchom Slovenského raja a ani nie je ďaleko od Ondrejiska. Dokonca je od samotnej červenej značky ešte bližšie ako Ondrejisko. Z jej skaly na okraji sú pekné výhľady. Oplatilo sa sem odbočiť.

Časť výpravy si pri pohľade do mapy stále myslí, že prídeme do cieľa potme. Ale prejdené kilometre nepustia. Už to nemáme až tak ďaleko. Doteraz sme sa vrteli, motali…, ale teraz to už bude pekne odsýpať. A aj sa tak stalo. K autu prichádzame okolo 18-tej hodine večer a stíhame večeru v reštaurácii. Takže ten kúsok makovníka si nechám na zajtra na raňajky…

Vincent fučí. Nie, nejdeme do kopca. Už sme na chate . On fučal v reštaurácii, cestou k chate a i teraz. Dal si totiž polievku i rebrá. My ostatní sme si prezieravo polievku nedali. Vyzerala síce dobre, ale aj dosť husto a nebolo jej veru málo. O to ťažšie sa mu budú hrať karty…

A je po Košickom talizmane. Jeho čaro nenávratne vyprchalo. Vincent si počas prvej hry ani neškrtol a v druhej je prvý z nás na jednej karte. My s Mišom ho pomaly, ale isto dobiehame. Len Rado sa drží. Má stále päť kariet. Vincent nakoniec odolal tlaku. Zato my s Mišom už sme dohrali. Má to však ťažké. Rado má ešte štyri karty. Štyri proti jednej. Cíti sa sebaisto. Možno preto v nestráženom okamihu sľúbil Vincentovi v prípade jeho víťazstva niečo neuváženého… a Vincenta to naštartovalo.

Radovi zamrzol úsmev na tvári. Práve prehral tretí raz po sebe. Stav je teraz 1:1. Vincent od radosti urobil nečakaný „kotúľ“. Raduje sa však predčasne. Je tu ešte posledná hra. A v nej nakoniec víťazí Rado, ktorému spadol obrovský balvan zo srdca. Mohla to byť pekná čerešnička na konci videa. Mohla, ale nebude. Nenatáčalo sa totiž žiadne časozberné video…