Vinco
Úvod
Je druhý deň pobytu v Dedinkách. Dnes musíme vstávať oveľa skôr, ako
predchádzajúci deň. Budíček nás vyháňa z postelí o šiestej hodine.
Musíme sa stihnúť naraňajkovať ale aj pobaliť, pretože do chaty Nataša
sa už nevrátime. Nechávame si pri nej strategicky iba Radove auto, pretože
po príchode chceme absolvovať neskorý obed v Penzióne Pelle. Už
v predchádzajúci deň pri jeho návšteve sme si vyberali jedlo a tak sme sa
tešili na záver dnešnej túry.
Putovanie prakticky začína už pri chate Nataša, pretože na autobusovú
zastávku to máme 350 metrov. Po nastúpení nás najprv autobus povláčil po
Telgárte a potom už zamieril do Mlyniek a potom do Hnilca. Zvláštny spôsob
jazdy už opísal Jozef vo svojom komentári. Naši dolnozemskí vodiči
autobusu by pri jazde asi zažívali traumu, ale tento náš hornozemský
ostrieľaný nepohol ani brvou. Tak to tu na úzkych cestách chodí. Približne
po 40 minútach vystupujeme na zastávke, ktorá je najbližšia k našej
zelenej turistickej značke a tá nás privedie na Cestu hrdinov SNP.
Prvá pauzička
Úvodnú časť trasy si ukrajujeme po asfalte, no na konci dediny nás cesta vyvedie konečne na príjemnú lesnú cestu a vstupujeme do lesa. Od začiatku máme zamračené počasie. Dážď visí na vlásku. No po včerajšom slnečnom úpeku by sme vodné osvieženie všetci prijali. Pán Božko nás asi vyslyšal, lebo o chvíľu na nás zaslal jemný dáždik. Ďakujeme. Než sme prišli k našej prvej pauzičke do sedla Súľová, bolo po dáždiku. Avšak sucho sme ešte hodnú chvíľu nezažili. O vlhkosť našich tiel sa postaralo niekoľko výživných stúpaní už od sedla, ktoré skončili pri smerovníku na vyhliadku Stromiš.
Druhá pauzička
Príjemne po rovinke sa ide k vyhliadke. Iba posledných asi 100 metrov si treba vyšliapať k označeniu vrcholu. Za priaznivých okolností by sme mali aj zážitok z výhľadov, no dnes žiadne nehrozili. Postarala sa o to intenzívna hmla už od sedla Súľová. Prestávku sme využili na prezlečenie. Mokré dnu, suché von. Tak asi nejak vyzerala naša činnosť s ruksakom na vrchole okrem toho, že sme doplnili aj tekutiny a niečo si zajedli. Posledné čo sme na vrchole zrobili, bola spoločná fotka. Ja som ju vyhotovil v nestráženej chvíli ostatní ani netušili.
Tretia pauzička
15 minút k zážitku. Toľko asi trvá cesta od vrcholu Stromiš po najkrajšiu útulňu na SNP-éčke – Gálová. Bol som naozaj prekvapený, ako luxusne je útulňa vybavená. Dokonca vo vnútri je o päť stupňov teplejšie ako vonku. Pri našom pobyte sa z nej stala na chvíľu aj koncertná sála. Na pričniach ležiaca gitara priam kričala „zahrajte si na mne, zahrajte“. A tak sme si najprv ja a potom Rado na nej zabrnkali. No bola to hrôza. Okrem toho kričania „zahrajte si na mne“ mala najprv kričať „nalaďte si ma“. Milá gitara sa po našich „vystúpenia“ porúčala späť na pričňu. Čas pobytu v útulni sme využili aj na občerstvenie a pred odchodom aj na preskúmanie jej okolia.
Štvrtá pauzička
Tá sa netýkala mňa. Keškárovi Jožovi sa zachcelo vystúpiť na vrch Ostrá. Po pravde ja som ho z nejakých okolností minul a vracať sa mi k nemu už nechcelo. To, že existuje som vedel iba z mapy a z rozprávania Joža, ktorý naň vystúpil iba kvôli keške.
Piata pauzička
Zo spomínaného vrchu Ostrá už viedla trasa iba zvlneným profilom prevažne klesajúcim do sediel. Najprv sme navštívili sedlo Dobšinský vrch potom sedlo Kruhová odkiaľ už trasa padala až do Dediniek. Tesne pred Dobšinským kopcom nám ponúkla svoje prekrásne scenérie na Palcmanskú mašu a obec Dedinky vyhliadka. Práve kvôli jej nádherným výhľadom sme sa na nej zastavili na trochu dlhšiu dobu. Aj tu Joža zamestnala svojou hrou „nájdi si ma“ jedna z kešiek. Hru nakoniec vyhrala, pretože sa ju Jožovi tuším nepodarilo nájsť. Do cieľa sme doputovali už po našej včerajšej známej žltej turistickej značke.
Cieľ
Naše posledné kroky doputovali do Penziónu Pelle. O tom čo si dáme na
posilnenie, bolo už rozhodnuté včera. Ale nie až tak presne. Polievka bola a
to kapustová a bola dobrá. Ale mne to bolo málo a tak som pridal na
kalóriách a objednal si ešte „bohatú“ palacinku. Práve na tento
atribút som položil zvedavú otázku milej čašníčke. A tá mi odpovedala,
že palacinka je naozaj bohatá. Inak, ak by nebola, tak som mal v úmysle dať
si hneď palacinky dve. Čašníčka mala pravdu. Po skonzumovaní palacinky som
skonštatoval „dobré je, že bola iba jedna“. Skoro som sa nepoučil zo
včera. Včera, keď som z reštaurácie odchádzal, bol som nafúknutý ako
gombička 
Záver
Opäť to bola nezabudnuteľná turistická akcia na Ceste hrdinov SNP. Je dobré, že po minulom roku bol súčasťou nášho SNP-éčkarského teamu aj Rado. Nálada bola skvelá, zážitky neskutočné a spomienky zostanú nezabudnuteľné.
Ďakujem všetkým za skvelú spoločnosť, za nezištnú prítomnosť. Už teraz sa teším na jesennú edíciu Cesty hrdinov SNP na východe.
