Dnes je: pondelok - 5.12.2022, Meniny má: Oto

Úvod

Aktualizované: 03.12.2022

Návštevy: 84243

Fotografie z roku 2012



Akcie: 720 Foto galérie: 570 Videá: 236 Odkazy: 553 Komentáre: 1296

Login:

Heslo:

On-line: 4

Detail uskutočnenej akcie

Vložil: Vinco
Dátum: nedeľa - 27.03.2022
Pohorie: Veľká Fatra
Vzdialenosť: 15.4 km
Čas: 7h 10m
Stúpanie: 1140 m
Klesanie: 1140 m
Náročnosť trasy: 6
Body do rankingu: 78.6
Mapa:
Turista sa prih. / ospr. zúčastnil
Vinco Vinco St - 23.03.2022
Rado Rado St - 23.03.2022
Mišo Mišo Št - 24.03.2022
Jozef Jozef Št - 24.03.2022
Dušan Dušan Št - 24.03.2022

Fotky a videa z akcie

prehrať videoprehrať video prehrať videoprehrať video

Trasa akcie

Podhradie – Koškárovská lúka – Kľak (1394 m) – Koškárovská lúka – Smrekové (872 m) – Zvyšky Sučianského hradu – Podhradie

Poznámka k akcii

Ďalší pokus zažiť sneh.

Táto akcia je o návšteve Veľko-Fatranského Kľaku. Krásneho výhľadového kopca s kruhovým výhľadom.

Odchod z Piešťan spred Tesca o 7.00 hod.

Pozor! Zo soboty na nedeľu sa mení čas. Budeme spať o hodinu menej.

Komentáre:

Vinco Vinco
3

Úvod

Keď som minulý rok v máji vystúpil v rámci druhého dňa putovania Veľko-Fatranskou magistrálou na Kľak, bola to turistická láska na prvý pohľad grin Vtedy na jeho vrchole som si povedal, že sa naň ešte musím vrátiť. A ten deň nastal práve dnes. Vtedy ma ohúrili nádherné výhľady, ktoré umocnilo nádherné slnečné počasie. A dnes som mal rovnaké šťastie zažiť tie prenádherné výhľady opäť.

Ako Jozef písal vo svojom komentári, bol to môj nápad. A som naň patrične hrdý tongue wink Jozef síce vedel do čoho ide, ale Mišo a Rado vôbec ani len netušili, čo všetko zažijeme. S odstupom času musím povedať, že to bol nezabudnuteľný zážitok.

Prvé zastavenie

Prezradím, že tých zastavení mnoho nebolo. Išli sme tak akosi kontinuálne až po vrchol.

Na chvíľu nás zastavili dva pramene, ktoré sú na ceste. Ten prvý bol výdatný a my sme využili jeho služby. Ja som sa bez strachu z neho napil, nasledoval ma Jozef a napokon Mišo sa v ňom trochu ovlažil.

Cesta zatiaľ plynula do kopca pozvoľne. Najprv kde tu sneh, potom sa pridal aj ľad a napokon súvislá snehová pokrývka testovala naše reflexy a schopnosti udržiavať rovnováhu. Časť, ktorá bola prešliapaná bola dobre tvrdá a schodná, no ak balans spôsobil šliapnutie vedľa, noha zrazu niekam zmizla. Niekedy aj po kolená. A čím vyššie sme boli, tým namáhavejšie a zradnejšie to bolo.

A teraz sa dostávam k tomu prvému zastaveniu. Keď sme prišli na Tiesňavy – prístrešok cestička sa prudko zatočila doprava. Na tomto mieste sme stretli miestneho 71 ročného chlapa. Z auta vytiahol lyže a v lyžiarkach poď ho na Kľak. Neverili sme vlastným očiam. S nemým obdivom sme počúvali jeho rozprávanie. Tvrdil, že je tu pečený, varený. Keď som sa prizrel jeho štíhlej postave a so znalosťou jeho veku som sa okamžite zahanbil. Vyslovil som zbožné želanie, aby som aj ja mohol v takom veku byť aktívny ako on. Klobúk dole.

Rozlúčili sme sa so želaním šťastnej cesty a pokračovali sme hore po mierne stúpajúcej cestičke. Ja som si už pred tým nasadil mačky, no Jozef pochopil, že tiež bude rozumné si pomôcť pri stúpaní hrotmi mačiek. Michal mal smolu a Rado mal aspoň paličky, ktoré mohol použiť na podporu.

Druhé zastavenie

Od chvíle, keď sme prekročili Podhradský potok sa do nás oprela naklonené rovinka. Doteraz sme sa iba flákali po rovinke, no odteraz to bol čistý zážitok grin

Po Koškárovskú lúku sme si to riadne užili. Stále častejšie sa nám prepadávali nohy vždy, keď sme šliapli vedľa. Navyše v zatienených častiach bol chodník zľadovatený a o to ťažšie sa išlo. Vôbec som nazávidel Mišovi a ani Radovi pri pohľade, keď sem tam padali „na kolená“ cool grin Jožo išiel prvý a ja som uzatváral kolónu a tak som mal možnosť sledovať „to divadlo“ v priamom prenose.

Po príchode na Koškárovskú lúku bola krátka pauzička. Pri pohľade, čo nás na Kľak ešte čaká nám zamrzli úsmevy. Priamo do ksichtu sa nám škľabila čistá zjazdovka. A ako písal Jozef, lanovka nikde downer No nič išli sme do boja.

Vrcholné zastavenie

Úspešne sme dorazili na Kľak. Ja síce ako posledný, ale predsa. Len čo som dotočil príchod, moje pohľady skúmali okolie. Májové spomienky sa vrátili. Dnešný nádherný slnečný deň tento pocit mnohonásobne umocnil. Tej krásy sa nedá nabažiť. Pre mňa to bol nový zážitok. Môžem si povedať, že som zažil zasnežený Kľak. Vždy si v takýchto chvíľach spomeniem na jeden múdry Jozefov výrok. On hovorieva, že každé ročné obdobie má svoje čaro a v tomto prípade návšteva toho istého kopca, ale v inom období, má práve to iné čaro.

Po našom príchode na Kľak dorazil na lyžiach starší pán s chlapcom. Chvíľu po nich aj ten spomínaný pán, ktorého sme stretli v Tiesňavách. Dozvedeli sme sa, že tí páni sú vlastne bratia. Počas pobytu na Kľaku sme s nimi prehodili pár viet.

Dlhšiu prestávku na vrchole sme využili na občerstvenie, pitný režim a Jozef vypustil aj svojho „vtáka“. Ja už som jeho zábery z drona doma videl a musím vám povedať, že sa máte načo tešiť. Tá nádhera sa nedá ani opísať.

Inak Roman. Tajne som dúfal, že na túto akciu pôjdeš aj Ty, no nestalo sa tak. Môžeš byť však spokojný aspoň s tým, že som Ťa dôstojne zastúpil, čo sa týka vareného vínka. Obetoval som kvalitné červené, ocenené tromi medailami. Jozef poznamenal, že ho je škoda, ja si však nemyslím. Táto jedinečná príležitosť a tak pekný kopec si to plne zaslúžil.

Štvrté zastavenie

Zostup z Kľaku bol veľmi zážitkový. Niektorí to skúšali dole aj behom. Ja som to radšej neskúšal. Pri stúpaní hore som hodil pár držiek, pri klesaní by to dopadlo asi rovnako. Zranenie som nepotreboval.

Cestou dole „zjazdovkou“ sme stretli šesť člennú „tlupu“. A po nich v najprudšej časti párik. Chlap mi pripomenul Čechov, ktorých som stretol v septembri 2018 na Roháčskych plesách. Vtedy malo pár chlapov na nohách žabky. No a tento pán ktorého spomínam, ten bol na tom lepšie. On mal na nohách nízke tenisky a ponožky som mu ani nevidel. No všimol som si krvavý členok a vôbec sa nečudujem prečo.

Od Koškárovskej lúky sme putovali po dohode mimo turistický chodník. Našim cieľom bol Sučianský hrad. Počas tejto cesty som si niekoľkokrát zahromžil. Povedal som si „bolo mi to treba?“. Boli chvíle, keď po zaborení do hlbokého snehu som sa nevedel vyslobodiť. Avšak pri pohľade na ostatných, ako tiež bojujú so snehovou nástrahou som na tom nebol až tak zle tongue wink

Vykúpením nám bola lesná cestička, na ktorú sme vstúpi hneď po tomto snehovom divadle. Sneh počas nej trochu mizol. Nebol až tak hlboký a príjemnejšie sa po ňom išlo. Bonusom bol potok, ku ktorému sme prišli a jeho korytom aj chvíľu putovali. Potôčik nás priviedol až k odbočke na Sučianský hrad a odteraz nás viedla zelená turistická značka.

Je dobré, že sme hrad navštívili. Chvíľa oddychu padla dobre. Miesto sme preskúmali, prečítali informačnú tabuľu, obzreli sa za Kľakom vykúkajúcim spoza stromov.

Do cieľa

Posledná cesta dole bola nenáročná. Pred Podhradím sa ešte na chvíľu pripomenul sneh, ale to už bolo všetko. Posledná časť lúkou nad dedinou bola za odmenu. Podhradie ako na dlani a k tomu nádherné výhľady na Malú Fatru boli krásnou bodkou za touto veľmi vydarenou akciou. Túra bola síce náročná ale stála určite za to. Vôbec nebanujem, že som bol. A ani po dvoch dňoch od akcie protestujúce nohy na tom nič nezmenia. Keď niekto v budúcnosti zahlási „ide sa na Kľak“ ani na chvíľu nezaváham grin

Záver

Som nesmierne rád, že som akciu vymyslel. Som veľmi rád, že sa Jozef, Mišo i Rado dali na túto „šialenosť“ nahovoriť.
Ďakujem im za účasť. A ako napísal Rado: „Jako zas jedna kvalitná zážitková akcia na kerú sa bude ešče dlho spomínat.“ Tak musím povedať, že má absolútnu pravdu. Už teraz sa teším na podobnú takú akciu grin

Ešte raz. Ďakujem všetkým za účasť a za skvelú atmosféru.

komentár: 1201 pridaný: 29.03.2022 - 19:18
Rado Rado
2

Vinco exclaim náročnost trasy „6“ question question question Si sa zrazil s konom question Šak svalovica mi ešte len neskaj začína. Zajtra nevim jak stanem.

komentár: 1198 pridaný: 28.03.2022 - 22:30

Reakcie na komentár 1198

Vinco Vinco
1

No vieš Rado. Trasa naviac nevydala cool grin
Tabuľky nepustia. Nemali sme si to tak skrátiť confused

P.S.: a Tebe Rado, by som odporúčal viac trénovať grin tongue wink

komentár: 1199 pridaný: 28.03.2022 - 22:34

Reakcie na komentár 1199

Rado Rado
1

Jako zas jedna kvalitná zážitková akcia na kerú sa bude ešče dlho spomínat. Ale tá šestka mi tam teda ale že vóbec nepasuje.

komentár: 1200 pridaný: 28.03.2022 - 22:46

Reakcie na komentár 1200

Jozef Jozef
1

Aj na mojom tele zanechala akcia dočasné stopy. Ale svalovica už je na ústupe… Podľa stavu môjho tela to bola deviatka ako vyšitá. Možno tabuľka nepustí, ale svalovica odznie a zážitky zostanú…

komentár: 1202 pridaný: 30.03.2022 - 07:37
Jozef Jozef
1

Tentoraz trasu vybral Vincent. S termínom mu ale pomohli ostatní. Pôvodne akcia mala byť v sobotu, ale oni mohli ísť iba v nedeľu. Vincent sa tak pokúsil určiť aspoň čas odchodu. Znovu zaúradovali ostatní a dali o tomto spornom bode hlasovať. Vincent by sa k tomu aj vyjadril, ale nemohol. Nebol tam. Smutný byť z toho nemusí. Vybral dobre. Jeden z našich najkrajších výhľadových kopcov…

Začiatok bol jedna veľká idylka. Takmer rovná dolinka, zurčiaci potôčik, občas občerstvujúci pramienok a žiaden sneh či ľad. O hodinu je všetko inak. Rovinka sa začína nakláňať a snehu je neúrekom. Keby len neúrekom. Aj zradný je. Z úzkeho vyšľapaného chodníčka nesmieme ani na krok. Každý krok bokom znamená hrozbu stratenia stability. Odvážlivec musí počítať, že sa zaborí do pol lýtka. Minimálne. Nikdy totiž nevie, či to nebude po koleno, alebo aj viac…

Snažíme sa neopúšťať vyšľapaný chodníček. Máme to sťažené jeho úzkosťou a občasnou nenápadnosťou. A aby toho nebolo málo, rovinka sa začína povážlivo nakláňať. Ako bonus sa na vyšľapanom chodníčku objavuje ľad. Toto je pravá chvíľa pre nasadenie nešmekov s hrotmi. Niektorí ich však nemajú a v tejto časti chodníčka by za ne boli ochotní vysoliť aj 200 éčiek. Nie, Vincent to nie je. On je na toto pripravený…

O ďalšie asi dve hodiny sme v „sedle“ Koškárovská lúka. Tešíme sa, že už sme tak vysoko a vrchol Kľaku máme tak blízko. Zároveň vidíme tú brutalitu, čo nás čaká. Lúka má totiž veľmi blízko k zjazdovke. Len toho vleku či lanovky, čo by nás vyviezla hore, tu niet. Vincentovi to však nestačí. Ten si na seba musí naložiť ešte viac. Snaží sa rozlúsknuť veľkú záhadu. Snaží sa prísť na to, ako sa mu do topánky dostal kamienok, čo ho tlačí. Hmm, tam dolu v dedine? Nepovedal by som nič. Ale tu hore? Veď dve hodiny sme šli v minimálne polmetrovom snehu. Nechali sme Vincenta s jeho záhadou, nech si ju rozlúskne sám a šli sme hore.

Kľak, konečne. Mám toho dosť. Už sa mi nechce ani kešku hľadať. Nech je tam, kde je. Po asi minúte si uvedomujem, že sa mi sem už nebude chcieť znovu ísť kvôli keške a premáham sa. Kešku som nakoniec našiel. Okrem nej aj sneh v mojich topánkach. No, možno kvôli keške by som sem druhý krát nešiel, ale kvôli výhľadom by ste ma sem znovu dostali. Niekedy…

Je čas ísť dolu. A z našej turistickej akcie sa stáva prvá neoficiálna púť spolku. Ideme doslova kolenačky dolu z Kľaku. Sneh je zradný, podšmykáva. Občas pridrží zaborenú nohu až tak, že hrozí vyzutie topánky… Začínam mať mokré nohy. Keby len mokré. Nejako začína stúpať hladina. Mi tam čvrká ako nejakému vodníkovi.

Zle sme odbočili. Teda, presnejšie, neodbočili sme. Späť sa nám nechce. Doplatíme na to všetci. Brodíme sa snehom dopoly lýtok, občas zapadneme hlbšie. Frfleme a nadávame až pokiaľ niekto nespadne. Potom nadáva iba padlý. Ostatní sa mu smejeme. Ujde sa každému. Konečne sa dostávame na lesnú cestičku. Moc nám to však nepomohlo. V tejto nadmorskej výške ešte stále vládne sneh. A nik sem nezablúdil, aby to prešľapal.

Zvažujem, že si v topánkach zriadim akvárium. Toto som ešte nevidel. Občas mi z topánok vyteká voda. Ak by bolo iné počasie, by sme to riadne schytali. Dnes našťastie nefúka a svieti slniečko. Vonku je pekných snáď aj 15 – 16 °C. Konečne mám v topánkach aj teplú vodu. To preto, že prechádzame úsekom bez snehu a hýbeme sa. No, a je na čase pridať trochu studenej…

Prichádzame na hrad. No, na miesto, kde kedysi stál hrad. Mnoho z neho nezostalo. Zničený bol už v roku 1488. Tu sa presvedčujeme, aký je náš mozog viazaný na jednu vec. V tom je dobrý. Občas mu však unikajú veci, najmä, keď sa dejú súbežne. Obeťou bol Vincent. Takto rýchlo vypiť čaj! Veď si mohol popáliť hrdlo. Teda nemohol. Niekto sa nevinne opýtal, koľko je hodín a už aj bol čaj vyliaty. Pohár s čajom držal v tej ruke, na ktorej mal hodinky… Od srdca sa smejeme. Aké jednoduché! A zároveň zradné. Niekto sa znovu zo žartu opýtal, koľko je hodín. Vincentovi znovu myklo rukou. Našťastie ešte nemal naliaty ďalší čaj…

Prichádzame k autu. Za chvíľu sa rozbehne súťaž, kto má najviac goretexové topánky. Hodnotiť sa bude podľa množstva vyžmýkanej vody z ponožiek. Nik z nás nemal suché ponožky. A kto vyžmýkal najviac vody? Každý sa považuje za víťaza a nezúčastnené osoby nám to nepovedia. Vincent to totiž nenatočil…

komentár: 1197 pridaný: 28.03.2022 - 18:44