Vinco
Úvod
Táto akcia patrila do edície mojich túžob, ktoré sa mi splnili. Prvou
bola túžba prejsť z domu trasu na Veľký Plešivec a tou druhou je táto
tiež uskutočnená prejsť z domu na Veľkú Javorinu a pokiaľ možno aj
vrátiť sa späť 
V úvode spomeniem, že mi dala poriadne zabrať a
prešiel som ju iba s odrenými ušami. Nebola vôbec ľahká. Bol som rozbitý
na šrot a pripisujem to nedostatočnému tréningu pred akciou. Tohto roku je
to iné ako to bolo v minulom roku, keď počas prvých štyroch mesiacov
v roku 2021 počas korony som mal nachodených „mnoho“ kilometrov. Čo
už, čo som chcel, to som dostal 
Ale verím, že ja sa z toho dostanem
a na Trnavskú stovku budem pripravený.
Prvá zastávka
Zastávku som si spravil pri odbočke do Šípkového. Zastavil ma tu úžasný úkaz, akým je východ slnka. Do červena sfarbené zore nad Považským Inovcom ma nenechalo chladným. Východ slnka som si riadne „vychutnal“ a potom už pokračoval do obce Šípkové, kde začína modrá turistická značka smerujúca až na Čachtický hrad.
Druhá zastávka
Táto zastávka sa konala na vrchu Veľký Plešivec. Bolo to po prvý krát, keď som tu nezažil vietor, inak vždy tu fúka a niekedy aj poriadne. Čas som využil na raňajky, spravení pár foto i video záberov.
Tretia zastávka
Keď som sklesal po zelenej značke do obce Višňové popod Čachtický
hrad, do cesty sa mi postavil hostinec Škulec. Na priľahlom detskom ihrisku
boli lavičky a tak som ich najprv využil na prezutie ponožiek a potom
„vyskúšal“ či je hostinec otvorený. Bohu vďaka bolo otvorené, ale iba
pre mňa , lebo oficiálne sa otváralo až o 15.00 hod. Milá mladá
slečna mi napriek tomu načapovala pivo Urpiner a ja som bol rád. Padlo ako
riť na šerbeľ a oddych po prvých sedemnástich kilometroch tiež.
Štvrtá zastávka
Túto zastávku som absolvoval v Country Saloone v obci Cetuna. Než som sem dorazil pri stúpaní na vrch Roh, kde je pamätník SNP, stretol som dve milé dámy – turistky z Trenčína, ktoré boli navštíviť pamätník. Prehodili sme pár viet spravili spoločné foto i video a rozlúčili sa.
V Country Saloone bolo „narvávo“. Miestnych ľudí popíjajúcich pivko pri vedľajšom stole som sa spýtal ako tu varia a odpoveď bola, že vynikajúco. Mne stačilo tankové 10° pivo Starobrno, lebo s plným bruchom by sa mi na Veľkú Javorinu zle stúpalo. Pri pohľade na jedlo, ktoré mladá čašníčka roznášala mi tiekli riadne slinky. Dal som si záväzok, že keď nabudúce pôjdem s rodinou na výlet na Veľkú Javorinu, určite sa tu zastavím na jedlo.
Piata zastávka
Stúpanie na Veľkú Javorinu bolo úmorné a nekonečné a do toho pieklo celkom slušné slniečko. Moje nohy dostali riadne zabrať vďaka asfaltu a tak moja radosť nemala konca kraja, keď som uvidel stožiar vysielača ale hlavne Holubyho chatu. Bruško už hodnú chvíľu kvičalo „som hladnééééééééééééé“.
Na chate som stretol aj Jozefa Junasa, ktorý organizuje okrem iného aj
Trnavskú a Teslácku stovku, ktorú som minulý rok išiel. Jozef ma spoznal
podľa čiernej tyčky, na konci ktorej je kamera Vedel o mne aj
vďaka videám z obidvoch podujatí na našom Youtube kanály.
Chvíľu sme spolu kecali, než mi čašník doniesol jedlo. Z ponuky som si vybral hríbovú polievku a bryndzovým haluškám som tradične nedokázal odolať. Ako bonus bola kofola, lebo cukor bolo treba. S plným bruchom a po rozlúčke s Jozefom som sa vydal na ďalšiu cestu, teraz už po červenej turistickej značke, po Ceste hrdinov SNP.
Šiesta zastávka
Táto prestávka bola na Myjave. No než ma nohy sem doniesli pristavil som
sa pri Dibrovovom pomníku, kde zrovna hasili oheň dvaja sympatický český
turisti – Martin a Ondro. Pri pohľade na ich veľké a ťažké ruksaky mi
okamžite z úst vykĺzla otázka „Ste SNP-éčkari ?“ A ony že čo?
Nepoznali výraz turista na Ceste hrdinov SNP 
Tak som im vysvetlil, že
to sú turisti, ktorí putujú z Dukly na Devín po červenej značke. Opäť
sme prehodili pár viet a bolo aj spoločné foto.
Dlhá, predlhá je cesta Myjavou. Pre SNP-éčkarov je to určite utrpenie. A aj pre mňa to bolo utrpenie. Doľahol na mňa hlad a únava. Nohy už neposlúchali, bolo ich treba prehovárať. Ale bol aj pozitívny záblesk. V centre Myjavy mi ponúkol jedlo „hamburgerý stánok“. Príprava pokrmu majiteľovi trvala aj desať minút, ale stála za to. Do rúk som dostal vineu a kusisko jedla a trápil sa s ním až k cintorínu, kde som zahadzoval do kontajnera mastné servítky po utretí rúk a úst. Zastihlo ma to na najmenej vhodnom mieste. Plné brucho a kopec nejdú akosi do seba. Ale aj tak moja radosť bola obrovská, po tom čo brucho opäť kvičalo od hladu. Na tom istom mieste ma zastihol aj krásny západ slnka. Od tejto chvíle už nad dňom víťazilo najprv šero a potom tma. Vytiahol som čelovku.
Posledná zastávka
Žiadna už nebola. Ak nepočítam intervalové postátie a preťahovanie nôh. Únava už bola riadna a ja som išiel iba silou vôle. Bola až taká, že som dva krát menil pôvodnú trasu, aby bola kratšia. Obišiel som aj Mohylu M. R. Štefánika. Nedostatočný tréning sa podpísal pod môj výkon.
Jedna udalosť ma však donútila k behu aj napriek unaveným nohám. Za Dlhým Vŕškom sa pri prechádzaní lesom na chodníku objavilo stádo diviakov. Bolo odo mňa tak päťdesiat metrov. Spustil som hurhaj, piskot i krik a stádo sa rozpŕchlo. Zrazu počujem asi tri metre odo mňa šuchot pozriem, a to malé pásikavé prasiatko. Kurňa, povedal som si a dal sa do behu – mal som šťastie, nik po mne „nešiel“. Pud sebazáchovy mi velil – utekaj! Tá prasnica na chodníku bola vo veľkosti pól chodníka.
Záver
Poslednú časť trasy som veľmi trpel. Nohy boleli – štrajkovali, ale hlava velila choď ďalej a podržala ma aj v tých najslabších chvíľach. Myšlienky na cieľ, na sprchu a odpočinok majú magickú silu. Posledných zhruba 15 kilometrov bolo po asfalte a nekonečných. Keď som dorazil domov moja radosť bola obrovská a neopísateľná. I keď bola trasa náročná vôbec neľutujem, že som na Veľkú Javorinu išiel. Splnil som si ďalšiu túžbu, veď túžby sú na to, aby sa plnili.
Idem si dať ďalšiu túžbu…
