Jozef
Parkovať sme mali na parkovisku pri kruháči. Nie že by tam nebolo, bolo a stále je. Je tam však aj dopravná značka s informáciou, že je platené. Aj to som vedel, ale bol som v tom, že to platí iba od pondelka do piatka. Aj platí. Lenže pod to pribudla aj sobota od 08 do 12 hod. Nevadí, potiahneme to tuto kúsok k panelákom. Všade tá istá tabuľka. Skúsime cintorín, ten sa nám celkom osvedčil. Tentoraz nie. Všade tabuľka. Už sa nám však nechce voziť sa po Púchove. Veď sme prišli chodiť! Parkujeme preto úplne inde a platíme parkovné.
Vincent už nie je sám. Už aj ja mám pokazené meno medzi členmi nášho spolku. Chalani na štarte zhodnotili moje slová iba o 17-tich kilometroch slovami „jasné, taká 20-tka ako vyšitá.“ Asi si to veľmi želali, lebo sa im to splnilo. Tentoraz však za to nemôžem, ale pekne po poriadku…
Prvý kopec je dosť zalesnený, takže máme dostatok tieňa. Tempo je pohodičkové aj vďaka dostatku vhodne rozmiestnených kešiek. Takže žiaden problém. Teda až po prameň. Nie, problém s vodou nebol. Mali sme ešte so sebou dosť a aj prameň sa tešil relatívne dobrému zdraviu. Stretli sme človeka. Bol zvedavý kam ideme. Smer Holíš a potom na hviezdu. „Tak to máte problém.“ Vraví. „Cez hrádzu elektrárne sa na druhý breh Váhu nedostanete. Už niekoľko mesiacov je tam plot.“
Čo teraz? Našťastie nám hneď dal aj riešenie. Kúsok ďalej dole prúdom je novopostavený železničný most, na ktorom je aj cestička pre peších a bicyklistov. Teraz pred nami bola iba jediná otázka. Čo je to kúsok dole prúdom? Koľko? A takto nejako sa nám zo 17-tich kilometrov stalo dvadsať.
Prvý kopček máme za sebou. Čakajú nás ešte dva. Náš postup ale nejako začína viaznuť. Môže za to salaš Nimnica. Zastavíme sa už teraz? Aj by sme mohli. Veď sa blíži čas obeda. Rada do budúcna, túto poradu nerobte sediac za stolom reštauračného zariadenia. Lebo to ste potom zrelí na objednanie si. Iná možnosť je veľmi vzdialená. Presne tak sme dopadli aj my. Len čo teraz? Iba polievku a pivo, alebo aj niečo viac? Čaká nás výstup na Holíš. Síce to nie sú Tatry, ale s plným bruchom… radšej iba polievku a pivo. Kým nám ich čašníčka priniesla, chalani doterajší priebeh ohodnotili slovami „aká dovolenka, ešte sme sa poriadne nikam nedostali a už takto…“
Rozhodli sme sa správne. Polievka a pivo nemali výrazný negatívny vplyv na náš výstup na Holíš. Len pre budúce generácie chcem zaznamenať, že najkrajší výhľad na priehradu nie je zo samotného vrcholu, ale z vyhliadky za vrcholom (zo smeru od kúpeľov). Naše ďalšie kroky viedli práve do kúpeľov Nimnica. Zastavili sme sa priamo pri Kneippelovom kúpeli v parku. Takže zadarmo. Turistické topánky a ponožky dolu! A už aj sme tam boli! Hotový wellness.
Nasledovala návšteva cukrárne. A dali sme si… pivo. Priamo v cukrárni. Síce Ivana zaujala úplne iná časť ponuky, ale tak nejako sa stalo, že namiesto sladkosti mal pred sebou nealko pivo. Nakoniec však zlyhal a po ňom nasledoval nanuk. Následne nás Ivan zobral k prameňu, kde sme ochutnali vodu z prameňa. Ak by nám nechutila, neprídeme sem autom, aby sme načapovali, ale pôjdeme rovno domov. Keďže chuť nebola až taká katastrofálna, ako nám ju opísal Ivan a pomerne rýchlo sme cítili blahodárny účinok v žalúdkoch… vrátime sa autom a načapujeme si.
Blíži sa okamih pravdy. Bude na hrádzi plot? Nebude? Pred nami ide sebavedomým krokom človek v sandálkach s igelitkou. Smer má jasný. Hrádza vodnej elektrárne. Lenže ešte ju nevidieť. Snáď tie Slovenské elektrárne nezlyhali a hrádza je priechodná. Ten nešťastník sa zrazu zastavil a bezradne sa začal škriabať za uchom. Takže elektrárne zlyhali. A už sú nešťastníci aj z nás. Taký kilometrík až dva navyše.
Posledný kopček. Najnižší a najkratšie stúpanie. Znie to veľmi dobre! Ale vôbec to nevyzerá dobre. Tá stena pred nami. Potíme sa viac, ako v saune. Dušan čím ďalej, tým častejšie spomína nejakú skalu z minulosti. Keby len spomína. Občas na mňa vrhne čudný pohľad. Vôbec sa mi ten pohľad nepáči.
A sme tu. Hviezda tu už dávno nie je. Už nezasvieti. Možno preto, že je úplne iná doba. Kedysi, keď stavali priehradu svietila. Ale iba vtedy, keď nemeškali so stavbou. Výhľady a zvyšky nejakej stanice tu však zostali. A keďže neboli v Lidli fidorky, namiesto nich sa rozdávajú ako vrcholová odmena trochu pomačkané banániky v čokoláde.
A sme v Púchove. Len máme tú smolu, že naša cesta vedie popri Čarovnej špajzi. Necelý kilometer pred zaparkovaným autom sme znovu zlyhali. Bodlo by niečo pod zub, veď nehorí. Slnko bude ešte nejakú tú chvíľu svietiť na ten svet. A takto nejako sa zrodil nový pojem. Práve sme zažili „wellness turistiku“…