Detail akcie Malý Manín s kúpaním

Nik nemešká. Všetko ide ako dobre namazaný stroj. Máme vynikajúci medzičas. Ivan si je toho veľmi dobre vedomý. Preto sa rozhodol túto priaznivú situáciu zneužiť. Vlastne musel. Či s nami pôjde, sa rozhodol až večer. A to znamená, že si nestihol nič kúpiť na jedenie a pitie. A sakra. Aj ja som zabudol. Síce na turistiku mám všetko, ale pôjdeme okolo Nimnice. A ja nemám prázdne plastové fľaše, do ktorých by som nabral vodu z prameňa! To, že na prameň v Nimnici zabudol aj Ivan, mi vôbec nepomáha.

Je rozhodnuté. Stojíme v Považskej Bystrici, ktorú nepoznám. Ivan však pozná a z bohatej ponuky si vyberá Lidl. Našli sme ho. Parkujeme, a po chvíľke odchádzame. Otvárajú až o ôsmej ráno. Toľko my tu veru čakať nebudeme. Cestou ku Kauflandu volajú baby. Reku kde sme? Zisťujeme, že tam, kde oni. Aspoň čo sa mesta týka. A miesto? Bude to Kaufland.

Kauflandom sme si vôbec nepomohli. Otvárajú tiež o ôsmej. Zlou správou je tá dlhá rada, čakajúca na otvorenie. A zároveň je to dobrá správa. Množstvo ľudí znamená, že čochvíľa otvoria! Baby nás medzitým našli. Pýtajú sa na Vinca. „Kde je?“ Reku doma. Je chorý. „A čo mu je?“ A ja viem? Nie som doktor. Dostatočne kašľal do telefónu, aby som mu uveril, že niečo na neho lezie. A čo to je, nevie snáď ani on sám.

Vincentova neprítomnosť spôsobila veľký smútok vo výprave. A čo teraz? Ale rýchlo! Vincent tu nie je, takže môžeme trasu skrátiť! Smútok vystriedala veľká radosť. A pokiaľ pôjdeme? Pokiaľ sa nám bude chcieť. Ale teraz už poďme dnu, lebo už otvárajú.

Ivan vyzerá veľmi šťastne. Už dosiahol vrchol. Tesne za pokladňou Kauflandu. Zahryzol si totiž do časti vlastného nákupu. Aj ostatní sú spokojní. Dnes to vyzerá na samý vrchol. Jeden za druhým. Len aby nás tie výškové metre nedali dolu.

Nasadzujeme vražedné tempo. Pol deviatej a my sme ešte stále pri Kauflande. Baby by rád kávu. Len im to nejako trvá. Nie a nie prísť. Á, konečne. Čo ste nemohli nájsť ten správny výherný automat? Našli, hneď na prvý krát. Ale kúpili až na ktohovie koľký pokus. Jeden nebral mince. Druhý pohŕdal bankomatovou kartou. No, aspoň sa to striedalo a nebolo to o tom istom…

Blúdime. Vďaka mne. Som im vravel, že nepoznám Považskú Bystricu. Ostatní poznajú, ale ma neustrážili. Oni sa mali snažiť viac a ja menej. No, nevydalo. Aj som sa divil, čo robí v smere na Žilinu smerovník s nápisom Rajec. Reku, kde súdruhovia z NDR urobili chybu? Tentoraz boli v tom nevinne, ale len preto, že tam neboli! Pst! Vincentovi to nehovorte! Teda aspoň túto druhú časť! Správny smer mi totiž ukázala žena. Alenka.

Už stúpame na Malý Manín. Máme vražedné tempo. Bežný turista by nám nestíhal. By sme ho zničili! Posúďte sami. Po pár metroch sú z nás hubári. O chvíľu sa z niektorých stanú keškári. Ale len preto, aby sa z nich vykľuli fotografi nádhernej jesene. A pri zachycovaní detailov jesene sú z nich znovu hubári. A toto všetko za prvú hodinku! A možno sme popri tom nechtiac prešli aj zopár stovák metrov správnym smerom.

Ivan je dolu bez. Manželka by z toho nemala radosť. Veď sa aj rozhodoval na poslednú chvíľu, či pôjde. Hapruje mu koleno. Občas trochu dosť. Ešte, že to doktor nevie. Však nemusí všetko vedieť. Keď toho priveľa vie, priveľa zakazuje. A on si ide dole bez ortézy. Tá sa pohodlne nesie v ruksaku. Však mu tam niečo rupne! Ivan však uvažuje pozitívne a s touto alternatívou nepočíta.

Hore kopcom nám to celkom ide. Výhľad zo skaly pred vrcholom je pekný. Vrchol je síce zarastený, ale na druhej strane je tiež skala. A tu prišla chvíľa pre ortézu. Ivan ju nasadil v pravý čas. Čaká nás totiž klesák. A občas riadny. Paniku však nerobíme. Na mape v mobile sa na nás utešene usmieva cestička. Takže smer je jasný.

Je tu pekne. Len niečo tomu chýba. Že by cestička? Z mobilu sa na nás drzo škerí, ale v teréne nám potvora zmizla. Je ju viac tušiť, ako vidieť. Niekedy ani to. A nebolo to našou nepozornosťou. Strmák je to veru riadny.

A je to tu. Ivan rupol. Celý. Aj s kolenom. Žiadne výkriky bolesti, iba začudovaný výraz v tvári, ktorý po chvíli vystriedala spokojnosť. A tuším som tam na chvíľku zazrel aj tajomný úsmev na štýl Mony Lisy. Čo sa za ním skrýva, vzápätí prezradí Ivan sám. „Doteraz som nemohol ohnúť koleno.“ Matka príroda je hotová liečiteľka. Stačí len umne padnúť a je to. Raz darmo, majster je majster.

A sme rozhodnutí. Nabudúce, ak pôjdeme na Malý Manín, pôjdeme opačne. A nielen opačne. Niekto pri zostupe totiž spomenul, že tu bola rodinka s deťmi. Presnejšie na Veľkom i Malom Maníne. A mám nový malý sen. Raz, keď budem veľký, pôjdem na Veľký i Malý Manín v jeden deň. Len asi budem potrebovať všetku silu a kondičku, ktorú mal otec tejto rodinky a všetku trpezlivosť, ktorú mala matka. A radosti ako dieťa mávam občas dostatok. Už len tá kondička…

PS: Prameň v Nimnici sme neobišli. Kvôli tomu som kúpil najlacnejšie minerálky, aké som v Kauflande objavil. Vysolil som za dvojlitrovú fľašu 30 centov. A keďže jedna fľaša je málo, zobral som rovno štyri.. Pri prameni som zistil, že fungujú iba tri. Z jednej striekalo. Takto nepekne sa prejavila až keď som ju vytiahol z igelitu. Naozaj boli najlacnejšie…