Vinco
Úvod
Po chorobe a skoro mesačnej pauze som sa na túto turistiku nesmierne
tešil. Pracovný kolobeh mi spôsobil značné mentálne defekty 
a tak som
nutne potreboval reset hlavy.
Pri sledovaní počasia na nedeľu nám sľúbený sneh vôbec nevadil, práve naopak. Horšie to bolo s avizovaným vetrom. My s Jožom sme ale aj napriek tomu išli do toho. Dnes v práci som sa dozvedel, že práve vietor odradil nemenovaných turistov od zúčastnenia sa na tejto akcii.
Hneď v úvode musím Joža pochváliť za zvolenú trasu a destináciu, v nie tak často našimi turistami navštevovanom geomorfologickom celku Slovenska. O to väčšie boli očakávania, čo nám Borská nížina ponúkne. S určitosťou sme vedeli, že dnes nás neskolia brutálne prevýšenia. Ale vystúpiť na najvyšší vrch geomorfologického celku, nech je akokoľvek nízky, sa vždy ráta. O to viac, keď ide o jedinečný zápis do turistického životopisu.
Dopravu sme riešili vozidlom, po tom čo sme sa úspešne a načas zišli
s Jožom na dohodnutom mieste v Dechticiach, v bydlisku niektorých našich
členov. Ani to nezavážilo, aby sa odhodlali pustiť sa s nami do tohto
bláznivého dobrodružstva 
Štart
Po začiatku v obci Bílkove Humence, ktorý bol podľa Jožových očakávaní trochu dlhší, sme sa s dôverou a odhodlaní pustili do hltania metrov / kilometrov našej trasy.
Prvá zastávka
Prvú zastávku sme absolvovali pri vodnej nádrži s názvom Bahno. Než sme sa k „Bahnu“ dostali lemovali naše kroky prekrásne borovicové lesíky, ktoré boli prerušované holými stepnatými až púštnymi úsekmi. Naše nohy pri chôdzi nežne hladil mäkký, pieskový povrch. Bol to priam balzam na nohy. Sem tam sme otlačili dezén našich turistických topánok do bahna, ale nič strašné to nebolo. Naopak vo väčšej miere nám vŕzgal pod nohami sneh, ktorý už od štartu ustavične padal z neba na zem a pristál aj na naše oblečenie. Na počudovanie ten avizovaný vietor sčasti ustál. Hlavne, keď sme išli lesom a na voľnom priestranstve dal o sebe iba mierne vedieť. Sami sme sa tomu čudovali. K „Bahnu“ naše kroky viedli aj kvôli Jožovým keškám. To, čo sme v okolí a pri vodnej nádrži videli, vyvážilo krátke plánované odbočenie z trasy. Detailne sme si mohli pozrieť devastačnú prácu bobrov na niektorých stromoch. Pomyslel som si: „mať také pevné a výkonné zuby by bolo fajn“.
Druhá zastávka
Táto bola gastronomická. Hneď po „Bahne“ sme dorazili k rázcestníku
Kalaštov, ktorý nás prichýlil pod prístrešok. Súčasťou miesta je aj
výučba z prírodopisu a hudobná výchova. S Jožom sme si to pekne
podelili. Jožo si zopakoval určovanie stromov a ja zas hru na
„Dendrofón“. Hru na tento zvláštny hudobný nástroj sme zdokumentovali
vo videu. Takže môžete sa tešiť aj na hudobnú vložku v pripravovanom
videu. Po občerstvení naše kroky viedli do obce Borský Peter.
Tretia zastávka
Očakávaná obec nám mala čo ponúknuť. Na námestí nás privítal Slamený domček s pekným betlehemom na priedomí. Ako sme sa dočítali „slamený domček“ v minulosti slúžil ako „malý sedliacky dom“. Do jeho vnútra sme sa nedostali a tak nám musela stačiť iba vonkajšia prehliadka.
Štvrtá zastávka
Cesta k tejto zastávke začala ako inak asfaltom. Za dedinou už naše nohy výskali od radosti. Prečo? Lebo opäť začali šliapať po príjemnom a mäkkom piesku alebo nie hlbokom bahníčku. Od tejto chvíle už boli vidieť aj naše kopcovité ciele. Majestátne sa vypínali nad rovným okolím a kričali „už čakáme na vás“.
Štvrtou zastávkou je čerešnička na našej turistickej torte. Už od
úpätia Kopca Márie Magdalény sme dostali zabrať Po
pár metroch sa brutálne naklonila rovina. Úplne vyčerpaní sme úspešne
s Jožom vystúpili na tento 297 metrový monument okolia.
Bonusom vrcholu je kaplnka zasvätená sv. Márii Magdaléne. Informačná
tabuľa nám prezradila, že na sviatok sv. Márie Magdalény sa tu každoročne
koná hodová sv. omša. Za povšimnutie stojí pri vstupe asi sto metrov od
kaplnky aj na podstavci socha kľačiaceho Krista Pána na hore Olivovej. Po
prehliadke sme pokračovali ďalej.
Piata zastávka
S Jožom sme si mysleli, že pred Dubníkom, čo je druhý
najvyšší vrch Borskej nížiny už nič nebude. Avšak nazretie do mapy nám
okamžite zmenilo plán trasy. Bola by škoda neobohatiť itinerár
navštívených vrchov, keď aj tretí najvyšší vrch je tak blízko. Kto by
čakal od Kamenca brutálne kamenisté zrázy je na veľkom
omyle. Kamenec je pekne, mierne zaguľatený trávnatý kopec, ktorý by sme si
v inom pohorí ani len nevšimli. No teraz mal cenu zlata Bonusom tohto
vrcholu je, že sú z neho vidieť obidva najvyššie kopce ako na dlani.
A práve k viditeľnému druhému favoritovi Borskej nížiny viedli naše
ďalšie kroky. Tento vrch je viditeľný počas celej trasy k nemu, aj vďaka
osadenému televíznemu vysielaču na jeho vrchole.
Posledná zastávka
Vrch Dubník nie je ničím výnimočný, iba ak pre prijímateľov televízneho signálu. Na vrchu je budova a spomínaný televízny vysielač. My sme s Jožom spravili pár foto a video záberov. Nezabudli sme na spoločnú fotografiu a potom sme vyrazili do cieľa – do obce Bílkove Humence, ktorá je z vrchu nadohľad.
Záver
Vôbec nebanujem, že som na tejto akcii bol. Práve naopak by som si vyčítal, keby som ju vynechal. Krásne prostredie, nádherná zvláštna príroda, jedinečné stromy a sneh do toho malo neopakovateľnú atmosféru.
Ďakujem Jozefovi, že akciu vymyslel a že sme mohli byť spolu na tejto výnimočnej akcii.