Vinco
Úvod
Na Špačinskú stovku som sa veľmi tešil. Za prvé som ju nemal ísť sám, lebo účasť prisľúbil aj Rado a za druhé, chcel som si zaspomínať na trasu medzi Višňovým a Myjavou, ktorú som prednedávnom išiel, v rámci môjho „výletu“ z domu na Veľkú Javorinu. To prvé sa nesplnilo. Rado dal prednosť pobytu pri mori v Chorvátsku, a tak nemohol otestovať svoju odolnosť na trase tejto stovky, čo veľmi chcel. A to druhé sa mi splnilo. Trasu medzi Višňovým a Myjavou som si opäť naplno vychutnal.
Dopravu som riešil podľa možností. Začiatok štartu stovky bol
naplánovaný na 6.00 až 9.30 hod. No mne žiadny spoj do Nového Mesta nad
Váhom nešiel skôr, ako s príchodom o 7.17 hod. Tá hodina navyše by
prišla vhod, ale čo už. Kec-še-neda, ta-še-neda. Do Piešťan som sa
doviezol autom a do Nového Mesta rýchlikom. Registrácia bola trochu
zdĺhavá, ale dojem z čakania vykompenzovala štartovacia borovička
ponúkaná organizátorom. Samozrejme, že som nepohrdol 
Po tejto procedúre
som vyštartoval – sám.
1. kontrolný bod – Čachtický hrad (10 km)
Po úvodnej časti mestským asfaltom ma žltá turistická značka voviedla do Malých Karpát. Už na začiatku som „zablúdil“. Zmiatla ma akási divná žltá značka. Chvalabohu som si to skoro všimol a vrátil na dobrú cestičku. Potom to už išlo ako po masle.
Prvých turistov som stretol až tesne pred klesaním do Višňového, za rázcestníkom „Pod Drapliakom“. Dvaja chlapi sa ma držali „za oči“. No ja som pri šmykľavom klesaní k potoku Jablonka „stratil pud sebazáchovy“ a klesanie som absolvoval rýchlejšie, ako spomínaní chlapi boli schopní akceptovať. Opäť som išiel sám.
K prvému kontrolnému bodu ma vyviedlo výživné stúpanie. Úsek som si
pamätal z minulosti, kedy sme ho s viacerými členmi spolku absolvovali
opačne. Na Čachtický hrad po pečiatke a zápise dorazili ďalší traja
chlapi. Ja som sa dlho nezdržiaval, šup ďalšia borovička do bruška a
poď ho ďalej.
2. kontrolný bod – Veľká Javorina (31 km)
Po známom zídení po zelenej značke do Višňového, prišla na rad veľmi príjemná časť trasy až do obce Cetuna. Síce veľká časť vedie po asfalte, ale nie je to také strašné. Naopak veľmi zaujímavé a hlavne nenáročné čo do prevýšenia. V časti medzi Višňovým a Lubinou som sa spojil s dočasným spolu-turistom Nikolasom. Išiel hodnú chvíľu predo mnou, a keď som ho konečne dobehol a prihovoril sa mu nenamietal, aby sme ďalšiu cestu išli spolu. Vo dvojici sa ide lepšie, ako samému – konštatovali sme obidvaja.
V Lubine sme si spoločne doplnili v miestnom obchode pitné zásoby. Do ruksakov sa pakovali aj energetické nápoje. Skúsenosti z minula, mi to jednoznačne potvrdili, že prídu v kríze vhod.
Než sme začali stúpať na Veľkú Javorinu, absolvovali sme občerstvenie
v Country Saloone na námestí
Cetuny. Posilnenie sme veľmi potrebovali. Pivko a kofola prišla nanajvýš
vhod. Jedlo sme odmietli. Z minula som vedel, že stúpanie na Veľkú Javorinu
by s plným bruchom narobilo obrovské škody. I s prázdnym bruchom, ale za
„výdatnej podpory“ slniečka 
sa nám ťažko, preťažko
stúpalo hore. Trasa hore po asfaltke je
nekonečnáááááááááááááááá. Utrpenie nám aspoň na chvíľu
uľahčila krátka zastávka na odpočívadle pri Lesníckej chate pod
Javorinou. Po 1.5 kilometri sme úspešne dorazili na Holubyho chatu.
Opäť – zápis, pečiatka, borovička 
A potom už hor sa
k občerstveniu. Objednali sme si polievku a jelení guláš. Pivko a kofola
nemohla chýbať. Nohy sa nám za oddych tiež poďakovali. Asi tak na tridsať
minút sme zabudli na „stovku“ a len tak oddychovali. No potom bolo treba
vyraziť. Čakal nás príjemný zostup na Myjavu.
3. kontrolný bod – Myjava (47 km)
Úvodná časť je veľmi príjemná – po hrebeni Veľkej Javoriny. A aj ďalej nás netrápili príliš veľké „kopčeky“. Pred Dibrovovým pomníkom Nikolasovi začali „haprovať“ nohy. Predbežne sme sa teda rozlúčili, ak by sa mu to nechcelo lepšiť. No pred Vrchom Slobodných ma opäť dobehol a od tejto chvíle sme zostali spoločníkmi až na Dobrú Vodu – po odbočku na Dobrovodský hrad, kde Nikolas definitívne ukončil svoju púť Špačinskou stovkou.
Na Myjavu sme opäť museli doputovať po nepríjemnom asfalte. Aj tu sme
dopĺňali pitné zásoby, návštevou Billy. No najprv sme absolvovali na
autobusovej stanici zápis, pečiatku a borovička tentoraz nebola
4. kontrolný bod – Chata Bradlo (58 km)
Po nákupe zásob v Bille bola našou spoločníčkou cez celú Myjavu opäť asfaltka. No hrôza. Asfaltové vykúpenie zabezpečila až odbočka na Polianku pri cintoríne. V tejto časti sa už aj slniečko začalo ukladať k spánku. Chvíľu nám ešte svietilo na cestičku. No keď sme dorazili na Holubací vrch, jas našich čeloviek už osvetľoval našu cestu na Bradlo.
Po výživnom a náročnom stúpaní po zjazdovke sme dorazili ku Chate
Bradlo. Na chate to riadne žilo. Občerstvenie fungovalo na jednotku. Najprv
bol povinný zápis, pečiatka. A áno. Aj borovička tentoraz bola Snáď
ste si nemysleli, že bez nej odídem A s Nikolasom sme ani pivom a
kofolou nepohrdli. Desať či pätnásť minút sme sedeli a oddychovali.
A potom nohy zavelili – ideme!
5. kontrolný bod – Prekážka (84 km)
Po tom čo sme odišli od chaty Bradlo, nás opäť vytrápila asfaltka.
Tentoraz nám asfalt hodila pod nohy Brezová pod Bradlom. A ani keď sme
vyšli z Brezovej to nebolo iné Dlhé Rovne sú naozaj dlhé a
rovné a hore – po asfalte. Hrôza. Na psychiku pôsobiace monotónne
asfaltové stúpanie to je. Vytúžené uvoľnenie prišlo až s odrazom
čelovky od rázcestníka s nápisom – Dlhé Rovne Hurá! Sme tu!
Vykríkli sme.
Odtiaľto až po Dobrú Vodu je to rovina. Akurát v tej tme som nevedel nič identifikovať, hoci som po tejto trase už išiel niekoľkokrát. Pri odbočke k Dobrovodskému hradu sme sa s Nikolasom rozlúčili. Jeho nohy už takýto fyzický nápor nezvládali a tak skončil a zostúpil dole k rázcestníku Mariáš, kde má jeho rodina chatu.
Po rozlúčke a od Dobrej Vody začali moje nohy hltať výstup na
Mihalinovú. Po legendárnom výstupe, no tentoraz prvý krát z opačnej
strany, ma onedlho privítala Cerová – horáreň. Ešte stále boli moje
nohy v poriadku a ochotne kráčali ďalej. Od Cerovej až po Prekážku ich
opäť „hladil“ asfalt – nekonečný asfalt. Dokonca sa
vypýtali, že ony chcú bežať. Tak som ich nechal. Aspoň cesta ubiehala
rýchlejšie. A tu zrazu Prekážka. V tom čase, keď som prichádzal na
Prekážku bolo na mne všetko mokré. Postaral sa o to intenzívny dážď.
Kontrolný bod, rozumej auto s dvomi chlapmi v ňom. Oni schovaní a ja
moknúci na daždi.
Po zápise a pečiatke som pridlho nelenil a vyrazil ďalej. Lež opäť prišlo k chybe z mojej strany. Namiesto doprava som odbočil doľava. Po asfalte do Naháča. No to by som si dal. Ale chlapi boli féroví a jeden z nich vybehol z auta a správne ma nasmeroval.
Cieľ – Špačince (100 km)
Ešte spomeniem, že po mojej otázke koľko kilometrov ma čaká z Prekážky do cieľa, som dostal od chlapov odpoveď – šestnásť kilometrov. No zbohom. Vedel som, že bude väčšina opäť po asfalte a v intenzívnom daždi. No ešte skôr pri stúpaní na Mihalinovú som si povedal, že keď dorazím na Prekážku, tak do cieľa už dôjdem aj s bodákom v zadku. A tak aj bolo. Hoci cesta po Hornej a Dolnej Krupej bola nekonečná, hlavne na psychiku a po odbočke za Dolnou Krupou bola poľná cesta rovná a nekončiaca sa ako letisko, ani to ma nezlomilo a úspešne som dorazil do cieľa.
Záver
Do cieľa som dorazil posledný ale šťastný, že som to dokázal. Bolo pár turistov i cyklistov, ktorí to vzdali. No môj prípad to nebol. Hlavu a odhodlanie som mal pozitívne naladené. Som rád, že som Špačinskú stovku absolvoval a už teraz sa môžem tešiť na stovku – Teslácku.
Na koniec chcem poďakovať môjmu stovkarskému parťákovi Nikolasovi za spríjemnené kilometre pri putovaní – Špačinskou stovkou.
Nabudúce dovidenia!
