Detail akcie Roháče - hrebeň za jeden deň

Úvod

Príprava tejto akcie bola zdĺhavá. Bola to vlastne moja túžba, ktorá prišla na rad až teraz. Pôvodne som naplánoval akciu na sobotu a vložil pre záujemcov pred dvoma týždňami. Prečo? Lebo som tajne dúfal, že sa na akciu prihlási pár nič netušiacich dobrodruhom. Popravde šancu na úspech som nedával veľkú. No pamätal som si, že Maroš v minulosti „túžil“ po absolvovaní tzv. tretieho okruhu v Roháčoch a tak som Jožovi navrhol alternatívu, že do Západných Tatier pôjdeme štyria. Ja s Mišom prejdem plánovanú dlhú trasu a Jozef s Marošom spomínaný chýbajúci tretí okruh. Bol som veľmi rád, keď Maroš súhlasil. No a potom to prišlo. Prišlo moje zlyhanie. V nedeľu 10.7. som si spomenul, že v tú sobotu idem na oslavu 60-tin k sestre. Domček z karát sa mi zosypal Bolo to o to horšie, že na sobotu som mal už aj ubytovanie objednané. A tak som musel všetko meniť. A napokon sa zmenilo aj obsadenie. Išli sme len dvaja ja a Mišo. Jozef s Marošom si na sobotu našli náhradný plán.

Autom do Zuberca som išiel ja. Vyrážali sme vo štvrtok o štvrtej po práci. Cesta bola bezproblémová. Vo štvrtok ešte blaváci nemigrujú na východ a tak sa išlo parádne. Do Zuberca sme dorazili včas, tak aby sme sa ubytovali a vyrazili na večeru. Inak ubytovanie je pre niektorých našich členov známe, už sme v ňom boli ubytovaní. Večerou nás pohostila Oravská izba. Svorne s Mišom sme si dali jelení guláš a pivko. Zlatým klincom programu bola borovička do obidvoch nôh. Mišo ani dlho neprotestoval a môjmu nátlaku podľahol 

Štart

Budíček začal kikiríkať o štyroch. Pôvodne som lámal Miša na pól štvrtú, no tentoraz sa zlomiť nedal. Musím povedať, že sme zrobili dobre. Keď nás tátoš vyhodil zo sedla na parkovisku v Spálenej už bolo svetlo. Parkovisko bolo prázdne. Boli tu iba asi tri štyri auta a naše. Tí druhí čakali na štart lanovky o siedmej. My sme nelenili a vyrazili po modrej na hrebeň. Ráno na zahriatie štyri kilometre a skoro deväťsto výškových je parádnych. Inokedy je to zo stúpania všetko no dnes ani náhodou.

Prvý bod

Hore sme stúpali od začiatku v hmle. Výhľady skoro žiadne. Malú prestávku sme absolvovali na Prednom Salatíne – hrebeň, kde ústi zelená značka, prichádzajúca od hornej stanice lanovky. Les i kosodrevina zmizla z nášho okolia až na Brestovej. Bol to náš prvý záchytný bod. Tu sa modrá napája na červenú prichádzajúca od známeho Sivého vrchu. Od teraz pôjdeme náš vytúžený hrebeň Roháčov.

Druhý bod

Doteraz sme sa iba zahrievali Teraz na nás čumeli tri kopce – Salatín, Spálená a Pachoľa. Ja som síce pár krát Mišovi povedal, že „krtince“. Ale v duchu jednej českej rozprávky musím povedať, že odvolávam co sem odvolal a slibuji co sem slíbil na margo tých kopcov-krtincov. Moje nohy po ich prejdení nesúhlasia, že sú to krtince. Ale aj tak sú nádherné a nie len ony. V tomto úseku sme aj prvýkrát „okoštovali“ reťaze a zažili aj prvé a pravé výhľady na najkrajšie pohorie Slovenska. Po prejdení posledného kopca tohto úseku, čim je Pachoľa, sme z plošinky uvideli náš druhý záchytný bod – Baníkovské sedlo. Až tu sme stretli prvých turistov. Niektorí prišli zdola, iní práve zostúpili z Baníkova. Absolvovali sme iba krátku prestávku a pokračovali ďalej.

Tretí bod

Prvý úsek bol asi iba na zahriatie. Baníkov, Hrubá Kopa a Tri Kopy je už vyšší level. Keď spomínam Baníkov tak vedzte, že to je štvrtý najvyšší vrch Západných Tatier, no v hlavnom hrebeni Roháčov je najvyšší. Reťaze na tomto úseku sú už na dennom poriadku. Nehovoriac o kolmých skalných stenách, ktoré treba ustavične vyliezať a zliezať. Náš postup sa prirodzene spomalil. Až som sa čudoval, že nevieme dosiahnuť dva kilometre za hodinu. Ale nech vás to nemýli. Proste na tomto úseku je to tak. Hlavným atribútom nie je rýchlosť, ale obozretnosť pri lezení. Netreba nič podceniť a vždy si dávať pozor kam stúpam, kde sa chytím. Odmenou za tú všetku námahu nám bolo Smutné sedlo. V Smutnom sedle už bol pohyb. Bolo tu pár turistov. A aj na práve prejdenom druhom úseku sme ich pár stretli. Krátka rozprava s inými turistami vždy príde vhod, duša pookreje. V sedle sme dali chvíľu odpočinúť našim nohám, občerstvili sa a odľahčili oblečenie. Bundy putovali do ruksakov. Jednak bolo teplejšie a ani vietor už tak nefúkal, ako doteraz. Po prestávke na nás čakali tri najnavštevovanejšie kopce Roháčov.

Štvrtý bod

Už zo sedla je vidieť ich majestátnosť. Jeden z nich je však legendárny. Ale po poriadku. Najprv nás preverila Nohavica. Po jej prejdení si poviete „som za vodou“. Omyl. Spoza poslednej skaly na vás vykukne Plačlivô. Poviete si paráda. Znova omyl. Najprv treba ešte zostúpiť a až potom sa ide hore. Privítajú vás kolmé skaly a reťaze. Znova sme spomalili postup. Hlavná nie je rýchlosť, ale obozretnosť. Výhľady ale za to stoja. Na tomto úseku sme zažili najkrajšie výhľady podporené neskutočným počasím. Nostalgia vo mne vyvolala spomienky. To musí človek zažiť. Vrcholom však je nasledujúci a legendárny Ostrý Roháč. Podľa neho dostal vlastne meno tento hrebeň a myslím si, že zaslúžene. Ostrý Roháč je „vrchol“ tejto trasy a my sme si ho naplno užili. Pri kochaní sa na jeho vrchole človek zažije nádherné pocity a ja som si v tejto chvíli spomenul na všetkých mojich priateľov zo spolku, s ktorými som tu bol.

No a tým štvrtým záchytným bodom je Volovec. Pohľad z Ostrého Roháča naň vám dodá sily do poslednej etapy. Už jemný výstup naň je upokojujúci a povzbudzujúci. Už žiadne kolmé skaly a reťaze, len jemný kopček, áno taký „krtinec“. Síce dvojtisícový, ale „krtinec“ Chvalabohu.

Keď som prišiel na Volovec bol som šťastný. Neveril som vlastným očiam, že som to dokázal, prísť až sem. Posledné kochanie sa, posledné pocity, posledné fotky. Posledné obzretie sa za hrebeňom, ktorý sme práve prešli. Čakal nás len zostup.

Záver

Pred príchodom do sedla Zábrať sme s Mišom ešte rozmýšľali, či absolvovať zostup k Ťatliačke a potom 4.5 kilometrový úsek asfaltkou, alebo ísť plánovanou Látanou dolinou. Nakoniec zvíťazila Látaná dolina. Možno aj preto, že ňou som ešte nikdy nešiel a útrapy spomínanej asfaltky som zažil už niekoľkokrát

Napokon sme s Mišom úspešne dorazili do cieľa, na parkovisko v Spálenej. Chcem povedať, že som rád za splnenie túžby. Nebolo to ľahké. Nič nie je zadarmo. No nikdy nebudem banovať, že som sa na túto cestu dal. Bol to pre mňa neskutočný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem.

Michal, chcem Ti veľmi pekne poďakovať, že si išiel so mnou. Sám by som to mal veľmi ťažké a neviem, či by som to dokázal.
Ďakujem Ti Michal. Si skvelý spoločník, rád som s Tebou išiel a zažil prekrásny príbeh v nádhernom pohorí.

Viňo ty sa nezdáš!!! Smekám pred Tebou a ticho závidím, ale pozri aj do občianskeho…