Peter
Po „vydarenej“ noci s minimom spánku som si povedal, že je načase vyraziť. Znovu som si „uvaril“ kašu, zbalil hamaku a hurá na cestu. Moje nohy však povedali, že to tak ľahko nepôjde. Po pár kilometroch začínam cítiť otlak na pravej nohe. Míňam Mon Repos a Kubašovú a otlak sa intenzívnejšie hlási o slovo.
Na Amonovej lúke, v parádnom prístrešku, si kontrolujem nohu. Pľuzgier je tam, potvora. Prelepím ho „druhou kožou“ za objavenie ktorej vďačím Radovi a pokračujem na Sedlo Uhliská. Predošlý deň si ale vyberá svoju daň a sily ubúdajú rýchlejšie ako som čakal. Trochu si oddýchnem na Mesačnej lúke a pokračujem na Vápennú.
Už je cítiť, že je sobota. V lese stretávam veľa turistov, prihovára sa mi pán z Dolán, ktorý si sem chodí každú sobotu oddýchnuť. Na Roštúne je už plno, o včerajšej samote na Záruboch môžem iba snívať. Zídem na rozcestník Pod Malou Vápennou a teším sa na vodu, ktorú sme s Dankou v zime obdivovali.
Ale aj tento prameň nepramenil. Žabu som nehľadal, radšej som pokračoval cez Sološnícku dolinu na Sedlo Skalka. Ten dvojkilometrový stupáčik ma celkom dostal. K pravej nohe sa pridal pľuzgier na ľavej nohe a hlava pomaly začína naznačovať, že dnešným dňom tento výlet končí.
Pánske Uhliská a Hubálovú pomaly nevnímam, unavený, uboľený vlečiem sa do cieľa. Keby ma teraz zjedol medveď, ani by som si to nešimol. Prichádzam na Čermák a volám priateľa na telefón. Mrzí ma to, ale necítim sa na to, aby som išiel tretí deň plánovaných 40 km do Bratislavy.
Tak už iba večera na Zochovej chate a domov do sprchy a do postele. Ale keď si dám nohy doporiadku, naberiem kondičku a zhodím ešte pár kíl, ten tretí úsek si určite dokončím.
