Detail akcie Teslácka stovka - 39. ročník

Úvod

Dnes budem výnimočne stručný Na začiatku len spomeniem, že som sa na tejto stovke ocitol kvôli splneniu podmienky pre udelenie odznaku Malokarpatský superdiaľkoplaz 2022, a to prejsť tri stovky v jednom roku. Bol som odhodlaný to dokázať, lebo minulý rok mi odznak ušiel o jednu stovku.

Pri minulej edícii Tesláckej stovky som len tak-tak stihol v Piešťanoch nastúpiť na rýchlik do Bratislavy. Dnes som si dal na čas príchodu do Piešťan veľký pozor a k vlaku som dorazil s desať minútovou rezervou. Priznám sa však, že som pred tým spal iba dve a pól hodiny. Takže som bol zvedavý, čo to na trase so mnou spraví. Vo vlaku sa dospať nedalo, lebo bolo v ňom veľmi živo a hlučno. Všetci, ktorí cestovali až z východu sa práve zobúdzali. Ale poďme k turistike.

Putovanie Tesláckou stovkou

Keď som v Bratislave na hlavnej stanici vystúpil, okamžite som nakopol motory a vydal sa na trasu k registrácii na Kamzík. Za podjazdom som schytil do rúk GoPročku a začal natáčať prvé zábery. Veď to poznáte, kto pozerá moje videá, tradičné: „Dobré ráno priatelia turistiky. Po roku Vás vítam na Tesláckej stovke…“. A pri tomto natáčaní sa obzriem za seba a koho vidím? Romana. Hovorím si „Nie je možné“ a zároveň som sa aj potešil, že nepôjdem sám. Je dobré, že sme boli dvaja. Vzájomná podpora prišla v náročných podmienkach, ktoré sme zažili nanajvýš vhod. Okrem toho s nami išiel po kontrolný bod K5 Jozef, ktorý sa na stanici pripojil k Romanovi.

K2 – Kačín, Country bufet Lesanka (10 km)

V Kačíne v country bufete Lesanka bol kontrolný bod K2. Tu rozdávala pečiatku milá Petra, ktorú som mimochodom stretol aj na Špačinskej stovke. Mrzí ma, že som príchod a odchod z tohto bodu zabudol natočiť. Predtým sme sa pomýlili a išli po nesprávnej trase a potom sme sa museli vrátiť. A to ma zrejme rozhodilo. Na natáčanie som si ani nespomenul.

K3 – Marianka, hostinec u Zeleného stromu (14 km)

V Marianke bol kontrolný bod K3. Tu však živá kontrola nebola a tak aspoň na jednej fotografii je zvečnený spomínaný Jozef, pretože tu bolo treba spraviť „svojku“. Než sme s Romanom opustili Marianku, skúsili sme si dať vo Ville Ivica polievku. Ponuka „riedkych“ polievok nás neoslovila a tak sme pokračovali ďalej.

K4 – Borinka, prístrešok v centre obce (17 km)

Na tomto kontrolnom bode nás opäť privítala živá kontrola. Pán a dve dámy nám ochotne opečiatkovali kontrolné listy. Potom sme už vbehli do potravín nakúpiť nejakú poživeň. Roman sa tu chcel aj najesť, ale nakoniec to pred výstupom na hrad Pajštún vzdal.

K5 – Košarisko, Country reštaurácia Zapadnutý kút (25 km)

Netrvalo to dlho po výstupe na hrad Pajštún, čo sme dorazili na tento kontrolný bod. Oproti minulému roku bolo dnes chladnejšie a tak prišiel vhod úkryt v tejto reštaurácii. Vo vnútri bolo teplučko a podávala sa fazuľová polievka a kofola. Obidvaja sme s radosťou prijali toto občerstvenie. Pri jedle sme si aj dobre oddýchli až hrozilo, že sa ďalej nepohneme Ale pohli sme sa.

K6 – Pezinská Baba, Chata Korenný vrch (35 km)

Doteraz sme išli dá sa povedať iba po rovinke No cesta na Pezinskú Babu z Košariska konečne ponúkla kopčeky. Hoci som mal celú dobu oblečené krátke tričko tieto kopčeky sa postarali, aby mi v chladom počasí zima nebola Kopce Kozí chrbát, Somár a Konské hlavy boli zárukou teplého pocitu a zimu zahnali dokonale. Len nebolo možné robiť príliš dlhé zastávky. V tomto duchu sme absolvovali iba jednu na Somárovi, kde som prinútil Romana sa na chvíľu zastaviť kvôli pitnému režimu. Malé obavy sme mali pri zostupe z Konských hláv, či nebude prudký zostup príliš šmykľavý. Naše obavy sa však nepotvrdili a v zdraví a bez úrazu sme doputovali na Pezinskú Babu.

Opäť prišla vhod polievka a kofola. Tentoraz nás posilnila šošovicová. A…
…zabudol som spomenúť, že vitamíny do žíl nám dodal aj fernet, ktorý sme si dopriali prvý krát už v Zapadnutom kúte a teraz prišlo na rad kolo druhé 

Po občerstvení sme zažili šok. Trochu demotivujúci šok. Na kontrolný bod prišiel chlap – turista, ktorý medzitým stihol už obehnúť trasu a znova prísť na Pezinskú Babu K11. Mal za sebou K7, K8, K9, K10 a my sme sa flákali ešte len na K6 Že je to demotivujúce?

K7 – Zumberg, nad Cajlou (45 km)

Bol to príjemný a nenáročný zostup do Pezinka. Kontrola tohto roku ale bola zmenená. Bolo treba navštíviť nemocnicu Philippa Pinela čo je psychiatrická nemocnica. Pred príchodom na tento kontrolný bod Roman zavtipkoval, aby sme sa neusmievali a nehovorili, že je to ľahké, inak si nás tam nechajú Našťastie nám pán na vrátnici vysvetlil, že to nie je také ľahké dostať sa do psychiatrickej nemocnice. To nás ukľudnilo a po tom, čo sme dostali od „vrátnika“ pečiatky, pokračovali sme ďalej.

K8 – Veľká homoľa (50 km)

Rozhľadňu na tomto vyše sedemsto metrovom vrchu sme videli už pri opúšťaní Pezinka. Čakal nás výživný výstup. Najviac nám dal zabrať strmý kamenistý úsek pri stúpaní k Trom jazdcom. Našim nohám vôbec nechutil a bolo treba vykonať pár prestávok. Ale dobojovali sme to.

Na K8-čke nás privítala Petra, ktorá bola predtým na kontrolnom bode K2. Tu už som nezaváhal a Petru som natočil. Na vrchole tradične fúkal silný a studený vietor. Ja som sem dorazil stále v tom krátkom tričku a tak rozum velil „prezleč sa do niečoho teplého“. A ja som poslúchol. Na K8 sme sa dlho nezdržali a išli ďalej.

K9 – Zochova chata, Piesok, Chata pod lesom (55 km)

Na tento kontrolný bod sme s Roman dorazili už za šera. Po pečiatke nás potešilo, že sa môžeme schovať a občerstviť v menovanej chate. Milá pani nám uvarila párky, načapovala kofolu a celé sme to zaklincovali blahodarným fernetom Chvíľu sme s pani pokecali a pobrali sa ďalej.

K10 – Hubalová (58 km)

Na Hubalovej nás čakal mladý chlap v aute. Bola už tma. Po pečiatke sme absolvovali prísun cukrov do našich žíl. Ponúknutou Coca-Colou sme nepohrdli. Každá energia sa hodí. Aj na tomto kontrolnom bode som zlyhal. Príchod a ani odchod som nenatočil, čo ma veľmi mrzí.

K11 – Pezinská Baba, súkromná chata (65 km)

Trasa po Čermák bola pohodová, ale potom to už prišlo. S Romanom sme mali obavy, či sa pri výstupe na Skalnatú nebude šmýkať. Chvála Bohu naše obavy sa nepotvrdili. No ísť v tme a ešte aj v hmle a nevedieť kde si, nie je moc povzbudzujúce. O to väčšia bola radosť, keď sa z hmly vynorila tabuľka s nápisom Skalnatá. Hurááááá. Sme tu.

Nasledovala zvlnená trasa a potom Čmeľok a to už sme vedeli, že na Pezinskú Babu to nie je ďaleko. Na pripravovanom videu uvidíte, za akej hmly sme s Romanom išli. Keď sme dorazili na Pezinskú Babu, automaticky sme smerovali ku Chate Korenný vrch. Aj keď nás navádzali červené blikačky aj tak sme sa pomýlili. Nevšimli sme si, že pri príchode po 22.00 hod. treba ísť do súkromnej chaty, kde je kontrolný bod. Nakoniec sme správne dorazili a vošli do vykúrenej a útulnej chatky. Privítal nás tu Slavo Glesk a Petra Šedivá. Príjemne sme si tu oddýchli a Slavo nás ponúkol teplým čajom, ktorý nám padol na úžitok. Nadopovali sme sa orieškami, hroznovým cukrom a magnéziom. Prestávka trvala tak tridsať minút. Po prestávke sme sa vydali na poslednú trasu Tesláckej stovky. Slavo nám predikoval šesť a pól hodiny do cieľa.

K12 – Biely kríž (80 km)

Po odchode z Pezinskej Baby sa začalo zhoršovať počasie a začalo pršať. Všade bola hmla. Žiadne známe pred tým prejdené miesto som nevedel identifikovať. Nič príjemné. A do toho výstup na Konské hlavy. Potom pozvoľne na Tri kamenné kopce. Keď nás po stúpaní privítal Somár duša i nálada pookriala. A neviete si ani predstaviť, ako nás potešil turistický rázcestník Biely kríž.

K13 – Kamzík (93 km)

Od Bieleho kríža sme zažili intenzívny a nepríjemný dážď a k tomu hustú hmlu. Tu bolo len treba stále prekladať pravú nohu cez ľavú a samozrejme aj opačne. V našej skupinke panovalo ticho Len sem tam sme s Romanom prehovorili, keď sme sa dohovárali o správnosti cesty. Našťastie po príchode na Kamzík aj dážď ustal. Pred nami bol posledný úsek.

Cieľ – Ústredie KST (100 km)

Do cieľa sme sa vydali po modrej. V úvode modrej je nepríjemný zostup. Toho sa obával Roman a tak zvolil pomalší a rozvážnejší postup. Ja som išiel pred ním svojim tempom. Dohoda znela „Roman, dole Ťa počkám a na vlak pôjdeme spolu“. A tak aj bolo. Len čo som dorazil do cieľa o pár chvíľ už otváral dvere ústredia i Roman.

Záver

S Romanom sme to úspešne zvládli Nebolo to ľahké a aj počasie nebolo úplne ideálne. No hlava a odhodlanie bolo pevne nastavené. Priznám sa, že išlo sa mi ľahšie za Romanom i keď občas som bol aj vpredu. No dá sa povedať, že ma prakticky ťahal. Jeho päty, na ktoré som upieral zrak, keď som išiel za ním, mali magickú až magnetickú silu. Hlavne v noci a v hmle, ktoré jediné boli vidieť 

Na koniec sa chcem Romanovi veľmi pekne poďakovať za prekvapenie, za to, že sa objavil v Bratislave za mnou, že prišiel a nenechal ma v tom samého. S Romanom sa nedá žiadna túra vzdať a zvlášť, keď ide o nejakú stovku. A to si na ňom veľmi cením, že sa nikdy nevzdáva.

Ešte raz Roman, ďakujem že si prišiel a ďakujem, že prinášaš vždy skvelú atmosféru, ktorá Ťa obklopuje a zasahuje celé okolie okolo Teba. Som rád, že som na tejto akcii mohol byť v Tvojom okolí.