Peter
Začínam na autobusovej stanici v Brezovej pod Bradlom o 7.00. Rezko stúpam na Bradlo, na Štefánikovu mohylu, aby som mohol regulérne začať „svoju“ Štefáničku.
Cestou stretávam domáceho bežca, ktorý si vybehol len tak ráno na Bradlo. Navzájom si pochválime turistické paličky a výhľady a pokračujem hore. Začiatok dňa sa mi celkom páči.
Na mohyle nikto nie je, tak rýchlo pár fotiek okolia, nastriekať proti hmyzu a slnku a hurá za dobrodružstvom. Zbieham nazad do Brezovej a pokračujem smerom na Dlhé Rovne.
Počasie mi praje, les mám iba sám pre seba. Pri odbočke k Dobrovodskému hradu stretám prvých turistov. Dve dievčence a SNP-čkara. Toho som bez problémov obehol. Nemal si vytriasať kamienky z topánok.
O 11-tej som už na Dobrej vode v reštaurácii nad chladeným radlerom a horúcou kapustnicou. Zajedám ju utopencami. Dojem a pri prameni si naberám zásobu vody. Dobre som spravil, lebo studničky boli väčšinou vyschnuté (alebo som si ich nevšimol). Pokračujem cez Mihalinovú a Dolnú Rakovú až na Bukovú do kameňolomu. Slniečko pečie a prach sa práši viac ako zvyčajne. Rýchlo z cesty preč do lesa, asfaltu už bolo dosť.
O 16-tej prichádzam do plánovaného cieľa dnešnej cesty na rozcestník Pod Havraňou skalou. Počasie je výborné, hodín málo, sily ešte dosť. Po krátkej porade sám so sebou sa rozhodnem pokračovať. Všetko čo je nad plán je výhoda budúceho dňa. Alebo aj nie. Stúpam na Havraniu skalu, míňam Havranicu a už som na Záruboch. Tu si „varím“ večeru – ovsennú kašu so studenou vodou. Ale som tu sám, čo sa mi ešte nestalo a užívam si krásne výhľady. Únava prichádza potajomky, zatiaľ sa ju snažím ignorovať. Pokračujem na Ostrý kameň.
Cesta začína byť náročnejšia, viac prejdenými kilometrami ako terénom. Na zrúcanine je partia, ktorá tam chce zrejme prespať. Ako ma začujú, stíchnu a tvária sa že tam nie sú. Sadám si na peň, mením suché ponožky a tvárim sa, že o nich neviem. Obom stranám sa táto hra zrejme páči.
Trochu som si ešte posedel a pomaly sa púšťam dolu kopcom na Brezinky. Voda sa míňa a tam je studnička. Na rázcestí stretám ďalšieho SNP-čkara, tentoraz z Čiech. Asi nevyzerám dobre, lebo jeho prvá otázka je, či potrebujem pomoc. Vyhováram sa na to, že hľadám studničku a on mi ochotne poradí, že aj keď je vyschnutá, kúsok vyššie je prameň priamo zo steny. Ponáhľa sa, má ešte 8 km do prístrešku a noc sa blíži. Pre mňa cesta na dnes už skončila, hľadám iba vhodné miesto, kde sa vyspím. Hodnotím, že pri poľovníckom posede a poli s elektrickým ohradníkom to bude najbezpečnejšie, tam predsa žiadna zver nepríde. Školácka chyba.
Roztiahol som hamaku a užíval si západ slnka. Keď sa zotmelo, pomaly som zaspával. Aby sa mi dobre spalo, prišiel ma najskôr pozrieť srnec, ktorý asi hodinu „štekal“ a nedal sa odplašiť ani svetlom z čelovky, ani šuchotom a ani mojím hlasom. Asi mal službu a zo služby sa neodchádza.
Potom prišli srnky, ktoré sa veselo pásli na obilí, ohradník – neohradník. Asi boli hladné, lebo sa tiež nenechali vyrušovať. Nad ránom ma ešte prišli pozrieť malé diviaky, ktoré som sa už nepokúšal plašiť, veď čo keby prišiela mama alebo tato. Návštevy skončili so svitaním.
